Neviem prečo, ale niektorí často šikovní, vzdelaní a perfektní ľudia sú neustálym zdrojom nepokoja. Dokonca mám pocit, že veľa ľudských bytostí podlieha dojmu, že keď sa nehádajú, neexistujú. Niekedy sa im hovorí "aktívni blbci" a oni skutočne mávajú mylné predstavy, že nemožné sa dá urobiť na počkanie a zázrak do päť minút. Sám som sa možno niekedy podľa toho správal a preto to možno viem trochu lepšie rozlíšiť ako iní. Ako sa ironicky hovorí, predtým som bol netrpezlivý a namyslený, ale teraz už nemám nijakú chybu.
Mnohí ľudia, ktorí sa s nadšením a odvahou modlia "Buď vôľa tvoja" ako keby sa snažili za každú cenu to presadenie Božej vôle urýchliť a nevnímajú, do akej pasce sa dostávajú. Máme sa neprotiviť zlu, odpúšťať krivditeľom a milovať aj nepriateľov. Často sa to ale nedá a musíme sa momentálne a kvôli iným brániť a sme nútení sa vyjadriť, lebo keby sme nepovedali nič, bolo by to úplne najhoršie. Ale nikde nie je napísané, že máme tých nepriateľov a zdroje konfliktov umelo pestovať a niekedy doslova vyrábať.
Vždy som bol nešikovný a lenivý a vždy som sa snažil zlepšovať len v tom, čo som ako - tak vedel a v čom som ako - tak vynikal. Ale vždy som sa riadil tým latinským "qui bene distinguit, bene docet", teda "kto dobre rozlišuje, dobre učí" a niekedy tým iným aj hlavy mučí, ako je to v mojom prípade.
Všetci hľadáme nejaké vzory, múdrych, dokonalých a jednoznačne a vždy dobrých ľudí. Cez chápanie vlastných nedokonalostí a obmedzeností by sme si však mali uvedomiť, že v tomto ľudskom svete ani svätosť neexistuje bez kazov a nedostatkov. Ak to nechápeme a niekedy ani nechceme chápať, stávajú sa nám naše sväté vzory modlami a zdrojom konfliktov. Samozrejme, modlou sa môžeme stať aj sami sebe, ak sa príliš a nereálne snažíme. Na druhej strane, ak strieľame, musíme aj mieriť, lebo bez mierenia je to úplne nanič. Všetci niekam patríme a nemôžeme chcieť úplne dobre všetkým s výnimkou svojich vlastných...
Zamýšľam sa niekedy nad tou východnou spiritualitou, hlavne čínskou a indickou a vychádza mi z toho, že tí neznabohovia sú často realistickejší, pragmatickejší a konkrétnejší, ako vyznavači jedného Boha, jedného jeho Posla a jedného dokonalého Písma. Akoby nás práve ten monoteizmus a hľadanie Absolútna zvádzalo k občas až nezdravému idealizmu. Pritom ten Kristus bol človek až neskutočne praktický a reálny. On je skutočne tou osou a podstatou, ktorá prišla v plnosti časov a možno bude aj záchranou monoteistických náboženstiev, teda židovstva, kresťanstva a islamu, keď si to spoločne uvedomia. Možno ani nie je natoľko dôležité, za koho Krista považujeme, on sám sa totiž nikdy nedral do popredia a nevystavoval sa na piedestál, iba na kríž. Možno by úplne stačilo, aby sme si uvedomili cenu toho, čo nám hovorí a k čomu nás chce nasmerovať. Slepých uličiek a nezmyselných kľučkovaní si ľudstvo už vo svojej histórii užilo dosť a takisto nepokoja z unáhlených a nezmyselných hľadaní toho, čo neexistuje a ani logicky nemôže existovať.
Bol som v predošlých úvahách možno až príliš konkrétny a v tejto som zase skĺzol do abstrakcií a ťažko pochopiteľných nejednoznačností. Ale aj to patrí k životu a možno sa mi s Božou pomocou časom podarí tieto naznačené nejasnosti vyjasniť a konkretizovať. Kvôli tomu prosím mojich čitateľov, aby sa za mňa modlili, tak ako sa aj ja modlím za nich. Dokonca aj naše trápne a nedokonalé uvažovania sa prostredníctvom Božej milosti môžu niekedy stať produktívnou a užitočnou modlitbou. Možno....
