autor: Vlado Gregor
Židia tvrdia, že svet drží pokope dodržiavanie soboty, kresťania svätia nedeľu, moslimovia piatok.
Nie je to tak, milí moji. Svet držia pokope ľudia, ktorí si zachovajú rovnú chrbticu a dobré srdce po celý svoj život.
Paradoxné je, že často o týchto vzácnych ľuďoch okrem blízkych a odborníkov nikto nevie. Naopak, hrdinovia sa vyrábajú z takých, ktorí brali peknú dobu pekné peniaze za to, že boli niekde strčení až po uši a keď sa zmenil vietor, tak sa strčili voľakde inde. Takýchto ľudí poznáme vo svojom okolí všetci a podobných hrdinov si asi pestuje každý národ. Tým samozrejme netvrdím, že nie je možné radikálne a úprimné obrátenie, ale to si väčšinou vyžaduje pokorné a úprimné priznanie vlastných chýb a naivity. Pri quasi hrdinoch, ktorých kult tu kritizujem, ide väčšinou o viac či menej premyslené kalkulácie a šliapanie po chrbtoch druhých.
Vzácnosť ľudí, ktorých považujem za záchrancov ďalšieho pokračovania tej našej svetovej džungle, vystihuje Kristus svojou konštatáciou, že tesná je brána a úzka je cesta, ktorá vedie do nebeského kráľovstva a málo je takých, čo ju nájdu.
Je to tak na svete zariadené, že dobrota sa buduje a tvorí na podklade často zlých a fatálnych zážitkov a záchrana prichádza občas v poslednej chvíli a niekedy aj nepríde a človek sa stáva obeťou, ktorá môže očakávať odmenu už len mimo toho pozemského slzavého údolia. Takíto obetaví a nezištní ľudia sa však stávajú vzorom a nádejou pre kopu iných a kontinuita zachovania tej našej neustále krachujúcej civilizácie pokračuje naďalej vďaka tej vôbec nie abstraktnej Božej milosti.
Čítam momentálne Leibnizovu Teodiceu a je to ťažké čítanie, ako vôbec celá problematika okolo teodicey - teda pevného presvedčenia o Božej dobrote zoči - voči poznanému a pokračujúcemu ľudskému a prírodnému zlu. Je to neustále a už rajské pokušenie byť ako Boh, rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé a nadšene naprávať to akoby diletantsky zariadené stvorenie a fungovanie, aké vidíme okolo seba. Staviame sa na miesto Boha a staviame s veľkým hrmotom stále nové babylonské veže, ktoré sa s ešte väčším rachotom opakovane rútia.
Staré latinské príslovie hovorí:"Quidquid agis, prudenter agas, et respice finem." V preklade to znamená, že čokoľvek robíme, robme rozumne a pamätajme na koniec. Tú prvú časť o tom, že sa treba snažiť robiť rozumne väčšina ľudí dodržiava, hoci o tej rozumnosti sa väčšinou dá diskutovať, ale už veľmi málo ľudí domýšľa svoje konanie do dôsledkov a vníma konce a varianty svojich skutkov a opovážlivých tvrdení.
Modlime sa a prosme, nech Boh tú menšinu rozmnoží a ten nevyhnutný koniec ešte trochu oddiali a urobí milosrdnejším pre tých dobrých a statočných, ktorí sa napriek všetkej zlobe a nešťastiu znovu a znovu objavujú v každej novej generácii. Práve registrácia a prežívanie tohto faktu je pre mňa tou najpresvedčivejšou teodiceou a dáva mne i ďalším odvahu tvrdiť, že Boh je naozaj dobrý.
