Nikdy nevieme, čo zanecháme v ľuďoch...

Krehké žieňa, s úsmevom na tvári a šibalskými očami, kráčala pomaličky, dávajúc prednosť protiidúcemu autu z ktorého som sa usmievala ja na ňu. Spoznala som ju hneď. Prešla som popri nej a zaparkovala auto neďaleko môjho cieľa. Videla som, ako sa na chvíľu zastavila a pozerala za mnou, pravdepodobne rozmýšľajúc, kto som... ale pokračovala vo svojej ceste ďalej.

Usmiala som sa ešte viac. Ako dávno som ju už nevidela. Vystúpila som z auta a vybrala sa smerom k nej. Nepýtajte sa prečo. Neviem. Spontánne, automaticky...ako som to zvykla vždy robiť...

Zastavila sa, obzrela sa späť a opätovala úsmev. Keď som sa jej pozdravila a spýtala ako sa má, odpovedala mi otázkou: „ Prepáčte, ale kto ste? Váš úsmev... hm.. videla som vás už niekde určite viem, len si nepamätám presne... môžete mi povedať kto ste?“

Tak som jej povedala kto som, kde som pracovala, dokonca aj to že sme sa stretli doteraz vždy len tam ... 

Jej odpoveď ma prinútila na chvíľu zamyslieť sa: „ Prepáčte mi to, ja sa skutočne nepamätám kto ste, len viem, že bola na tom pracovisku aj jedna taká mladá slečna alebo pani, viete,  ktorá sa vždy usmievala – ste to vy? Lebo viete, podobáte sa na ňu...“

Nemohla som povedať áno, však mohol to byť niekto úplne iný, praktikantov som v kancelárii mala skoro stále... tak sme sa ešte rozprávali chvíľku a zrazu, chytila ma za ruku.

 „ Prepáčte, že preruším tento náš rozhovor, ale už viem kto ste!“  Oj. Zamrazilo ma.

„Ste to vy! Áno! Ste to vy! Tá mladá, vždy usmievavá! Ja som taká rada, že vás vidím... Viete čo, ja vám dám niečo...“  a kým som sa mohla vôbec ozvať alebo namietať, začala si vykladať z tašiek svoje veci a hľadala, hľadala.... popritom si hovorila: ...„však vždy som vám to chcela dať a teraz to nenájdem, mala som ju aj minule u seba ale neboli ste v robote...“ 

Prerušila som jej myšlienkové pochody slovami: „Viete, ja tam už nepracujem, podala som výpoveď.“  

Zdvihla sa, skúmavo si ma prezrela a spýtala sa: „Ach, to vážne? Tak preto ste tam neboli ani minule, chápem už... a čo robíte teraz?“  Prehltla som. Hm. Ako jej mám vysvetliť, že v podstate mám prácu ktorá ma vôbec neuživí a zároveň som na úrade práce odkiaľ tiež nedostávam ani cent a.... 

Zhlboka som sa nadýchla. „Nuž viete, študujem.“ odpovedala som. 

Na to sa zohla späť k svojim veciam a pokračovala: „...viete, neviem prečo ale vždy som vám chcela dať niečo takéto, no mám to tu, ale kde? Joj, nenájdem, počkajte, ani neviem prečo vám to chcem dať, ani neviem či to prijmete, lebo viete v dnešnej dobe je to také, že mladý ľudia ...“  a vypadol jej ruženec na cestu. Zohla som sa, zdvihla som rýchlo ruženec z horúcej asfaltky a zarazil ma výraz jej tváre. Pozrela na mňa tak trochu zahanbene a hneď sa začala ospravedlňovať že jej všetko padá z rúk nech sa nehnevám. Bola som šokovaná z jej reakcie, nemohla som to nechať bez slov... „Vy sa mi neospravedlňujte, pretože toto bolo najkrajšie čo sa mohlo stať, nezabudnite,  vždy majte pri sebe ruženec, aby vás Panna Mária ochraňovala a dobrotivý Pán požehnával na každej ceste ktorou sa kedykoľvek vydáte...“ 

... nepamätám si presne čo všetko som jej stihla povedať, lebo som začala mať taký divný pocit ako keby sa zastavil čas.

Vnímala som jej sústredený a skúmavý pohľad pričom som držala jej ruženec v ruke. V podstate ani nebolo treba slov. Obe sme vedeli kam patríme. Tá chvíľa sa mi zdala nekonečná, zároveň príliš krátka. Chytila ma za ruku, otvorila mi ju a z druhej ruky mi vzala svoj ruženec aby ju pomaličky púšťajúc mohla dať na moju dlaň a zároveň svojimi rukami mi ju privrieť. Jej pohľad a slová ma zarážali. Počula som ako mi hovorí: „Vždy som cítila že za úsmevom je viac, cítila som, že ti mám dať niečo, cítila som že máš v sebe viac, chcela som ti niečo dať aj keď som nevedela či si veriaca alebo nie, ale verila som tomu čo som videla v tebe a chcela som ti to dať, lenže to nenájdem, tak prosím prijmi odo mňa aspoň tento ruženec.“

Otvorila som dlaň aby som si ho vedela lepšie prezrieť. Bol z Medžugoria a mal medailu Benediktínov. 

Prekvapene som sa zmohla na otázku: „Vy ste boli v Medžugorí?“  Ona sa na mňa usmiala a povedala: „Nie, nikdy a už ani nebudem. Mám svoje roky. Tento ruženec som dostala od jednej dobrej dušičky, ktorá tam chodí každý rok a predstavte si, vlani mi doniesla tento ruženec, že vraj si spomenula na mňa.... Aké milé, však?“ 

Stála som v úžase. Povedala som jej: „Je to krásne, ak si na človeka spomenú a dosť často je to aj zriedkavé, ale tento ruženec bol darom pre vás, nemôžem ho prijať, ochraňuje vás a vy to dobre viete...“

Samozrejme že najprv namietala. Chcela mi dať niečo. Už roky. Mne, ktorá som nespravila nič, len som si plnila svoje pracovné povinnosti. Netuším čo mi chcela dať a nech to malo byť už čokoľvek... dala mi toho neskutočne veľa. Ešte sme sa chvíľu rozprávali, ruženec si vzala späť so slovami: „prirástol mi k srdcu, lebo prekonávame spolu ťažké veci“  a usmiala sa. Ja tiež. Obe sme totiž vedeli na akých základoch sme si stavali svoje životy.

Bola som úprimne vďačná Bohu za toto krásne Božie stretnutie...