Prečo sa pápež František počas dvoch ranných homílií zamýšľa nad bohatstvom ? Nedávame niekedy hmotné statky na prvé miesto, na to miesto kde by mal byť len "ON" -"PÁN"? Nevenujeme viac času zháňaním majetku, financií ako by sme mali ? Doba je rýchla, nechceme zaostávať, nechceme byť poslednými. Ale zabúdame, že všetko čo máme, naše talenty, naše dary sú od PÁNA. Nezabudnime preto, že na prvom mieste je PÁN, ktorý nám dáva silu prekonávať každodenné starosti.

Vatikán 25. mája - Ak vlastníme bohatstvo, má slúžiť „spoločnému dobru“. Sebecké užívanie hojnosti materiálnych dobier je smutné, oberá o nádej a je prameňom „všetkých druhov korupcie“, veľkej či malej. Tejto téme venoval pozornosť pápež František v homílii rannej svätej omše, slávenej v kaplnke Domu sv. Marty, v reflexii nad úryvkom Markovho evanjelia o bohatom mladíkovi (10,17-27).
Ťava a ucho ihly alebo ako sa „nadšenie“ pre Krista môže zmeniť v priebehu niekoľkých okamihov na „smútok a uzatvorenie sa do seba“ – toto je scéna, ktorú komentuje Svätý Otec. Bohatý mladík sa stretá s Ježišom, chce ho nasledovať, uisťuje ho, že od svojej mladosti žije podľa prikázaní, ale potom sa mení celé jeho naladenie a postoj, keď mu Učiteľ povie posledný krok, ktorý má splniť, „to jedno“, čo mu chýba: predať majetok, dať ho chudobným, a potom ho nasledovať. Razom z bohatého mladého muža vyprchá „radosť i nádej“, pretože on sa svojho bohatstva nechce vzdať:
„Naviazanosť na bohatstvo je začiatok všetkých druhov korupcie, všade: osobnej skorumpovanosti, korupcie v podnikaní, aj tej malej obchodníckej korupcie tých, ktorí uberú 50 gramov zo správnej hmotnosti, politickej korupcie, korupcie vo vzdelávaní... Prečo? Pretože tí, ktorí žijú naviazaní na vlastnú moc, na svoje bohatstvo, sa nazdávajú, že sú v nebi. Sú uzavretí, nemajú horizont, nemajú nádej. Nakoniec budú musieť zanechať všetko.“
„Vo vlastnení majetku je isté tajomstvo,“ hovorí Svätý Otec. „Bohatstvo má schopnosť vábiť, aby nás zviedlo a doviedlo k presvedčeniu, že sme v pozemskom raji.“ Naproti tomu však tento raj je miestom bez horizontu, podobne ako istá štvrť, ktorú si pápež vybavil vo svojich spomienkach zo sedemdesiatych rokov. Bola to štvrť obývaná zámožnými ľuďmi, opevnená kvôli ochrane pred zlodejmi:
„A žiť bez obzoru je sterilný život, žiť bez nádeje je smutný život. Pripútanosť k bohatstvu nám prináša smútok a robí nás neplodnými. Hovorím ‚pripútanosť‘, nehovorím ‚dobré spravovanie bohatstva‘, pretože bohatstvo je pre spoločné dobro, pre každého. A ak ho Pán niekomu dáva, tak je to pre dobro všetkých, nie len pre seba, nie na to, aby ho uzavrel vo svojom srdci, ktoré sa tak stane skorumpovaným a smutným.“
Majetnosť bez štedrosti „nás privádza k domnienke, že sme mocní ako Boh. A nakoniec nás oberie o to najlepšie, o nádej.“ Ale Ježiš v evanjeliu naznačuje správny spôsob, ako žiť, keď máme hojnosť materiálnych dobier:
„Prvé blahoslavenstvo: «Blahoslavení chudobní v duchu», teda zbaviť sa tejto pripútanosti a konať tak, aby bohatstvo, ktoré nám Pán dal, bolo pre spoločné dobro. Toto je jediný spôsob. Otvoriť ruku, otvoriť svoje srdce, otvoriť horizont. Ale keď máš uzavretú ruku, keď máš uzavreté srdce ako ten muž, ktorý robil hostiny a nosil drahé oblečenie, vtedy nemáš žiadny obzor, nevidíš ostatných, ktorí sú v núdzi, a skončíš ako onen človek: ďaleko od Boha.“ 

http://sk.radiovaticana.va/

Moju komunitu informoval Rastislav Mečiar