Po napísaní tohto blogu som si uvedomila, ako veľmi ma Pán Boh požehnáva cez ľudí, ktorých stretávam. Každý z tohto týždňových príbehov je dôležitý práve kvôli nim :)

Je pondelok poobede, mierim do Denveru. Mám sa stretnúť s Peťom. Stretnutiu v Košiciach sa úspešne "vyhýbame" asi päť rokov. Väčšinu času trávi v Ríme a keď príde pozrieť domov, tak som doma aj ja. O to zaujímavejšie je stretnúť sa v hlavnom meste Colorada. Na úvod je pripravená skúška orientačných schopností. Adresu mám, internet mi poradil čo a ako, tak v mene Božom: Svätý Rafael, je to na tebe! Ako slepá kura k zrnu prichádzam k zastávke autobusu, ktorý by ma mal previezť cez mesto až k jezuitskej univerzite. Zo zákruty sa vynára autobus a zrazu mám taký blbý pocit, že čo ak mám ísť do opačnej strany. Nastupujem a šofér (prekvapivo) odpovedá kladne na moju otázku, či tento autobus ide tam, kam potrebujem. A ešte mi aj sľúbi, že mi povie, kedy mám vystúpiť. Rafael, vďaka :) Po srdečnom zvítaní s Peťom ideme naspäť do centra mesta. Robím sprievodcu... skôr paródiu na sprievodcu. Po pár minútach chodenia hore dole nachádzame naozajstné centrum a v ňom kde tu rozmiestnené farebné klavíry. Robíme fotky, stretávame zaujímavých ľudí, večeriame, rozprávame sa, lúčime sa (vysvetľujem mu, ako sa dostane na jeho autobus - haha). Cestou naspäť do Boulderu ďakujem Bohu za ľudí, ktorí vždy potešia a povzbudia - za ľudí ako Peťo.

Večer prichádzam na izbu tesne pred mojou spolubývajúcou Mandy zo Singapuru. (Je veľmi zlatá, vždy si navzájom pochválime nákupné úlovky.) Keď vojde do izby, hystericky skričí: „Je tu komár! Ja som ho videla!“ Nie je žiaden strachopud, ale kebyže po uštipnutí komárom mám také štípance jak ona, tak spím v igelitovom vreci a dýcham cez šnorchel . Rýchlo vyskakujem z postele a s pocitom superženy sa púšťam do boja s komárom. S prižmúrenými očami sliedim po svojej obeti. Nič netušiaci hmyz sa ku mne blíži. Vyskakujem z úkrytu, začína rozhodujúci zápas. Skolila som ho holými rukami na prvý tlesk. V ušiach mi znie Mandin pokrik: „Si moja hrdinka!“ a ja si idem zmyť krv (aj celého komára) z rúk. Fotografické zábery bohužiaľ nie sú k dispozícii. Všetko sa to zomlelo strašne rýchlo.

V sobotu nás čaká ďalšie dobrodružstvo. Ideme raftovať na Colorado river. Od šťastia vrtím chvostíkom (teda bola by som vrtela, ak by som bola bývala nejaký mala). Som taká nadšená, že prestávam rozumieť angličtine. Pokyny od nášho sprievodcu Raula sú asi po holandsky. Pribrzdene na neho pozerám a prosím ho, aby trošku pribrzdil aj on. Keď sa k mojej prosbe pridáva aj francúzska Margaux, začne všetky inštrukcie sprevádzať pantomímou. Skutočný profesionál. Spúšťame sa na rieku. Po prvých dvoch minútach sme na kompletku mokrí. Preto vôbec nemáme problém poskákať do vody, keď nám to Raul dovolí. Trikrát. Na prvý raz ma naspäť do raftu ťahá Steve...a o chvíľu aj Aki. Už viem, ako sa cíti veľryba, ktorú vyplavilo na pláž a ktorú sa snažia GreenPeace-aci dotiahnuť naspäť do mora. Hrozne.

(Vzadu: Brandon. Vpredu zľava: Steve, Tina, ja a Margaux)

Večer sme naspäť v Boulderi. Pomaly sa ukladajúc do postele, spokojná a opyžamovaná, zisťujem, že by som mala mať pri vchode balík s knihami, ktoré som si objednala. Už sa mi nechce odpyžamovávať, veď len rýchlo prebehnem. Beriem si balík, bežím naspäť po schodoch. Zrazu niekto vchádza. Och, keby som nebola zvedavá... Neznámy sa blíži k stolíku a berie si obálku a inštrukcie pre nového rezidenta Joshuu. Moja briskná inteligencia mi napovedá, že je to Joshua. „Si tu nový? Potrebuješ pomôcť?“ ozýva sa z mojich vlastných úst. V hlave si odpovedám: „Ty krepá, si v pyžame!“ Zdola sa ozýva: „No áno, mám mať izbu 17.“ Tento raz sa do konverzácie zapája aj môj rozum a vypýta si minútku, aby som si vzala niečo na seba. Josh je z Anglicka, na čo som sa opýtala len zo slušnosti, lebo to je jediný z prízvukov native-speakrov, ktorý viem bezpečne rozoznať. Keď mu ukážem jedáleň, púšťame sa do hľadania jeho izby. Stretávame ďalších ľudí z intráku, aby všetci vedeli, že mám modré pyžamové nohavice s bielymi kvietkami. Z počutia viem, že niet nad dobrý prvý dojem. Nanešťastie, len z počutia.

Na záver vážnejšie: Náš rodinný priateľ, otec Janík je misionár na Ukrajine. Z jeho ostatného statusu na FB mi ide mráz po chrbte. Zjavne ide kňazom o život. Prosím, modlime sa za Ukrajinu...

Drahý Otec, ďakujem Ti za Ukrajinu – za jej národ, rodiny, mestá, dediny, zem a všetko bohatstvo, ktoré si im Ty požehnal. Ďakujem Ti za to, že si nešetril požehnaním na tomto národe a žehnám im ešte viac. Prosím Ťa o pokoj, prosím Ťa o spravodlivosť, prosím Ťa o pokoru a dar odpustenia. Prosím Ťa, aby si im požehnal vodcov, ktorí budú tento ľud spravovať podľa Tvojich princípov. Otče, nech sa deje Tvoja vôľa s týmto národom, nech je ako v nebi tak i na zemi. Zároveň Ťa, môj Otče, prosím za všetkých ľudí, ktorí majú v rukách moc nad národmi. Nech vedia, že raz uvidia všetky svoje rozhodnutia vo svetle Tvojej lásky. Prosím, nech im toto svetlo nie je na odsúdenie. Amen.

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, ale pomôž nám v núdzi, ty Panna slávna a požehnaná. Amen.