Prerozprávam Vám príbeh, ktorý som dávno počula. Je o odpustení. Hľa, čo dokáže láska.
Jednej matke, vdove, raz neprišiel domov syn. Jediný syn, ktorého veľmi milovala a vkladala do neho všetky svoje nádeje a sny. Bol ešte mladý, plný života.Tešila sa, že jej Pán dal pokračovateľa rodu.
S láskou na neho hľadela, keď mu prinášala na stôl teplé jedlo, pohladila jeho zrobené ruky, ktoré si už ťažko zarábali na každodenný chlieb.
Otca im zobrala ťažká choroba a tak boli jeden pre druhého všetkým. Vyrástol už z detských topánok, ale o to viac sa tešila, že si raz nájde dobrú ženu a privedie ju ku nej domov, a ona im pomôže pri výchove vnúčeniec. Veľmi sa tešila raz na tú chvíľu, že si privinie na srdce živý batôžtek, ktorý rozveselí ich dom a naplní ho radosťou a šťastím. Bola už stará a chorľavá, a tak prosila Pána Boha, aby sa tohoto veľkého šťastia ešte dožila...
Toho dňa akosi márne čakala, že bude počuť otvárať vchodové dvere a v nich sa zjaví jej milovaný syn...Polievku už dvakrát ohriala, len aby bola teplá, prichystaná...a nič...syn neprichádzal...
A predsa jej ktosi zvoní pri dverách. Žeby si synček zabudol doma kľúče? Nestávalo sa mu to často, ba takmer vôbec, ale...
"Dobrý deň, ste pani XY?" - pri dverách stál policajt.
Podlomili sa jej kolená. Tušila, že to nebude dobrá správa...
"Prepáčte, musím Vám oznámiť smutnú správu. Váš syn bol dnes usmrtený. Išli by ste, prosím so mnou, a identifikovali jeho telo?"
Ani nevie, ako si na seba dala teplý kabátik a ako sa ocitla v aute...
Jej milovaný syn. Jediný syn...Jej láska...Už nemá nikoho, pre koho by žila, kto by ešte potreboval jej pomoc...
V hlave jej vírila iba jediná myšlienka: "Prečo?"
Naozaj to bol jej syn...Ležal na stole a v diaľke počula slová policajta, ktorý jej vysvetľoval, že sa stal obeťou pouličnej bitky, ako si ho vyhliadla nejaká skupina mladíkov a jeden z nich ho zabil. Nožom. Boli pri tom svedkovia...Na tele mal niekoľko bodných a rezných rán. Pretože rany boli hlboké a mierené presne na životodarné orgány, vykrvácal. Okamžite mu privolali pomoc, ale bolo už neskoro...
Plakala...Viac už nedokázala vnímať...museli jej pomôcť...Najprv pochovala manžela, teraz prišla aj o jediného syna...
Bolesť bola veľká, ale vedela, že jej syn bol dobrý. V jej celom živote jej záležalo iba na tom, aby z neho vychovala takého človeka, aby miloval a ctil si Boha. Prosila Pána, aby zachránil jeho dušu a trúfala veriť, že sa tak aj stalo...Veď iba nedávno boli spoločne na svätej spovedi a do srdca prijali Pána Ježiša...
Keď najväčšia bolesť prebolela, rozhodla sa, že vypátra vraha - aké strašné slovo, - vraha svojho syna...
Na policajnej stanici jej dali všetky potrebné informácie...Tam zistila, že vrah sa k svojmu zločinu priznal, oľutoval svoju vinu...Vtedy iba potreboval peniaze. Veľa peňazí, a jej syn ich nemal. Nahneval sa, bodal. Bol pod vplyvom drog...odsúdený na veľa, veľa rokov strávených v cele...v studenej izbe za mrežami...
Napísala mu do väzenia list, že mu odpúšťa.
Neveril. Odpísal, že neverí v lásku a odpustenie, lebo niečo takého neexistuje...
Znova vzala pero do rúk a uistila ho, že mu odpúšťa v mene Ježiša Krista, ktorý je najväčšia Láska a najväčšie Odpustenie...
Nevedel o Ňom nič...
Poprosila o návštevu vo väzení...Pristal...Smela za ním prísť...Ona, matka obete...
Niesla mu Bibliu a bola pripravená, že mu rozpovie o Bohu. Zrazu vedela, že je na tomto svete ešte potrebná. Že možno pre túto chvíľu si ju Pán ešte nechával pri živote...Že možno ešte pre túto dušu, ktorú má zachrániť pred zatratením, jej ešte nepuklo srdce bolesťou...
Stretli sa im oči...Trestaný vedel, že ešte krajšie oči vo svojom živote nevidel. Hneď uveril, že má pred sebou výnimočnú ženu...
Neodvážil sa prísť bližšie, nohy mu skameneli...
"Prečo ste ma vyhľadali? Veď si zaslúžim iba vaše opovrhnutie! Zabil som vám syna, zaslúžim si iba smrť!"
"Áno, zabil si mi syna...A keďže ja už nemám viac synov a ty nemáš rodičov, prosím ťa, buď ty mojím synom!"
obrázok: Google
