Pán Ježiš dobre vedel, prečo nám, ženám, adresoval tieto slová pri svojom ukrižovaní. Nám, matkám telesným, ale i matkám duchovným. Krstným matkám, birmovným.
Po pôrode sme priniesli dieťa do chrámu, kde sme ho dali pokrstiť. Včlenili sme ho tak do Cirkvi Kristovej. Otvorili brány Raja. Sľubovali sme Pánovi, že budeme vychovávať naše dieťa, aby kráčalo vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca.
Sviatosť birmovania je sviatosťou dospelého kresťana a birmovná matka má pred Bohom v tejto sviatosti záväzok, že bude stáť pri svojom birmovnom dieťati v čase jeho dospievania, dospelosti, v čase najväčších búrok, kedy diabol najviac útočí na duše a chce ich dostať najmä skrze hriech nečistoty do svojich osídiel.
Viem, najväčšia posila je práve Duch Svätý, ktorého prijatím sviatostí Cirkvi Svätej dostaneme a ktorého máme neustále vzývať o pomoc.
Cirkev Svätá nám dala ale aj "viditeľných" anjelov, ktorí sú pri prijímaní týchto sviatostí, veľmi, ale veľmi dôležití.
Neviem, či si v dostatočnej miere uvedomujeme, aký veľký záväzok daný pred Bohom za naše dieťa, krstné dieťa i birmovné dieťa, si na seba berieme.
Vôbec sa nejedná o malichernú vec.
Všetko vonkajšie - viditeľné, je v Božích očiach nepodstatné.
Dary, hostiny, priateľstvo. Na čo je nám také priateľstvo, ak si neplní funkciu hodnú tejto veľkej slávnosti, sviatosti? Ak sa staneme pre seba nepostrádateľní iba v čase menín, narodenín, promócií?
My, matky, sa nesmieme hanbiť povedať našim deťom, že život, ktorý žijú, je život v hriechu. Život v nedovolenom vzťahu. Veď ak žijú v páre, a neprijali sviatosť manželstva, nemajú právo takto žiť ako kresťania katolíci. Nemajú právo takto žiť. Boh neposvätil ich vzťah. A mladí ho nevolajú do svojich životov.
Veď je to nemoderné.
- Vieš, na svadbu je ešte čas. Najskôr sa musíme ešte spoznať. Veď čo ak nám to nevýjde? Čo ak sa pohádame? Potom sa budeme rozvádzať? (???)
- Nemáme ešte našetrené na svadbu (argument, že predsa môže byť svadba iba o dvoch svedkoch, neobstojí. Na čo sa umenšovať, obmedzovať, keď v očiach najmä dievčat, je vysnívaná svadba honosná, tak ako sa na skutočnú svadbu predsa patrí...)
- No, dnes sa tak mladí rýchlo neberú ako kedysi, my si chceme predsa užiť, vyskúšať, či k sebe patríme. Veď čo ak zistíme, že sa ku sebe vôbec nehodíme? Čo ak si nebudeme navzájom vyhovovať?
- Áno, žijeme spolu už šesť, sedem rokov, ale čo mám robiť, keď ten môj (čo? chlapec, muž, nastávajúci ešte nie, nuž mu "pristane" moderné slovo - priateľ), sa ešte nerozhodol?
Dieťa moje milé, ver, že sa ani nerozhodne. Veď na čo? Všetko predsa má. Má v tebe kuchárku, upratovačku, práčku, milenku. O všetky svoje potreby má dokonale postarané. Ale titul právoplatnej manželky ti nechce dať, pretože miluje iba seba. Ak by ťa skutočne miloval, nedovolil by, aby si bola jeho konkubína, súložnica (aké menejcenné slovo, však?) - ale jeho právoplatná polovička pred Pánom! Ak by ťa skutočne miloval, vážil by si ťa, dal by ti svoje meno, nechal by ti tvoju česť a túžil by po deťoch, vašich deťoch, ktoré teraz tak vehementne odmieta. Prečo aj, chce si predsa užívať...
My, ženy, máme viesť svoje dcéry a krstné dcéry k hrdosti, že sú ženami, nedotknutými záhradami, čírimi studienkami živej vody, z ktorej sa smie napiť iba ich budúci manžel. Že majú nesmrteľnú dušu, v ktorej má zaľúbenie Boh. Ten jediný ich smie spojiť so svojou chýbajúcou polovičkou, ktorú stvoril iba pre ne. Že sa majú za neho modliť, aby sa naozaj našli a tak raz naplnili Božiu vôľu, lebo s každým z nás má Boh svoj zámer.
Máme viesť a vychovávať svojich synov, že žena je hodná cti a že nemá právo si odtrhnúť jej kvet cudnosti, kvet čistoty, ak to s ňou nemyslí vážne.
Nie každý vzťah automaticky vyústi v manželstvo. Koľko zranených duší, ktoré začali spoločne predčasne žiť ako manželia, sa sklamalo. Koľko zranení, márnych nádejí a bôľov sa pochovalo na dno srdca! Ako je to možné, veď dievča mu dalo všetko, po čom túžil...a predsa...
Predsa ani voľný vzťah nebol zárukou šťastného spolužitia.
Pretože iba Boh môže napĺňať ľudské srdcia dokonale. On sa im v nich ozýva. Hoci ho svojím nespútaným životom z neho vyhodili ako nezvaného hosťa. On neustále klope na dvere ich sŕdc, veď ich predsa neskonale miluje. On nekonečne miluje svoje deti. On ich volá po mene. On túži po ich srdciach. Po ich láske. On má pre nás všetkých pripravené miesto vo svojom Kráľovstve. On túži po tom, aby sme ho raz s ním obývali.
Matky, sestričky drahé, sme to my, ktorým má veľmi záležať na srdci spása našich detí.
Nedovoľme deťom žiť život pohanov, lebo oni nimi nie sú. Patria Kristovi.
Vyučujme, raďme, povzbudzujme, vychovávajme, odovzdávajme deti Bohu každý deň.
Plňme si zodpovedne svoje rodičovské a krstné povinnosti, ktorými sme na seba prijali pred Pánom veľké záväzky, za ktoré raz budeme vydávať počet.
Hovorme otvorene, nehanbime sa. Veď keď sa deti nehanbia žiť hriešne, kto im povie plnú Pravdu? Nečakajme, kým nás sami "prekvapia" svadbou, tá ani nemusí prísť. Myslime na nesmrteľnú dušu, veď Pán si po ňu môže prísť predsa hocikedy. Budú naše deti na stretnutie s Ježišom pripravené?
Nezabudnime, že modlitba matky preráža nebesia.
Buďme svedkami kresťanského života.
Aby nám neostali iba oči pre plač...
Tak nám v tom, Pán Boh, pomáhaj!
Odpusť mi, Pane, keď som nedbala vždy o to, aby moje i krstné dieťa kráčalo vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca. Zmiluj sa, Pane, nad nami.
