Veľmi presne si pamätám na moju prvú hodinu Náboženstva.
Bola som malá školáčka a vládol tvrdý komunizmus.
Na tento "predmet" - nepovinná hodina, - museli rodičia dieťa zapísať osobne, s podpísanou prihláškou.
Pamätám si, ako mi mama hovorila, ako ju od toho odhovárali pedagógovia, aby tú prihlášku nedávala, lebo ma nezoberú "na školu". Veď vraj o nič nejde, na Náboženstvo môžem chodiť aj tak. Ale viem, že rodičia koľkokrát nechali prihlášku v škole aj nasilu, lebo si pokladali za česť a povinnosť, aby ich dieťa malo zapísané vo svojich osobných údajoch, že je kresťan katolík. Nehanbili sa za svoju vieru, vštepovali nám ju od mala do sŕdc a boli pripravení niesť aj príkoria, urážky, ak by sa ktokoľvek vysmieval, že veríme v Boha.
A tak sa mi v mysli vynorili tie prvé okamihy z hodín Náboženstva, ktoré sme mávali až po vyučovaní, ako poslednú hodinu.
Do môjho linajkovaného zošita som si na prvú stranu nakreslila veľký kríž. Ako znak mojej viery, ako symbol, nástroj môjho vykúpenia, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.
Náš dobrý a staručký kňaz nám vždy nebojácne a s horlivosťou vysvetľoval všetko, čo sa týka Boha, o Jeho láske ku nám a o našom vzťahu ku Nemu.
V mysli sa mi vynárajú tieto vzácne chvíle...ako som sa na tieto hodiny tešila!
Vždy prišiel s veľkou, ilustrovanou Bibliou, z ktorej sme si čítali a hltali Božie slovo.
My, jeho žiaci, jeho deti, jeho poslucháči, jeho ovečky, sme nemali nič, žiadne knižky, nič, iba ten zošit...
Náboženstvo bol predmet, ktorý aj za to, že bol tak ťažko vybojovaný, bol veľmi blízky môjmu srdcu.
Bol pokrmom mojej duše, ktorá sa napĺňala a sýtila Bohom.
Tam niekde, v tomto období som cítila, že za vieru treba bojovať, nedať si ju nikým a ničím vziať. Naozaj, aj položiť život, ak bude treba. Že vieru v Boha treba vyznať aj za cenu mučenia, veď Pán Ježiš dal život za mňa, už dávno pred tým, ako som sa narodila. Tak veľmi ma miloval! A že ak by malo aj k takémuto kroku naozaj prísť, nech sa nebojím, že mi Pán Boh dá aj silu, aby som to naozaj dokázala. Že naša viera musí byť nebojácna, horlivá. Že nesmieme zapredať svoju vieru v Boha ako Judáš. Za nič na svete.
Na Náboženstve nás pán farár pripravoval na prijatie samého Boha do našich sŕdc! Ach, ako veľmi som prežívala tento okamih!
Bolo to práve Náboženstvo, kde sme sa oboznamovali s vyliatím Darov Ducha Svätého, ktoré sme aj následne, vo Sviatosti birmovania aj prijali.
V tej dobe neexistovali žiadne stretká mladých, žiadne detské, alebo mládežnícke sväté omše, všetko potrebné o Bohu nám prinášalo "iba" toto tvrdo vybojované Náboženstvo. A samozrejme, účasť na svätých omšiach.
A preto bude toto slovo Náboženstvo - náuka o Bohu - vždy v mojom srdci hlboko ukryté a preto sa nečudujte, prosím, ak mám potrebu si brániť to, čo mi je sväté...
obrázok: Google - je to kríž na Križevaci v Medžugorí a tento kríž sa najviac podobá tomu, ktorý vždy zdobil moju písanku na Náboženstve :)
