Jar

 

Príroda jarná – dievča v rozpuku...

Matku Zem ešte drží za ruku.

 

V ružovo – bielom rúchu neviny

myšlienky hriešne čistí od špiny.

 

Črievičky nosí z nežnej zelene.

Obmäkčí zrak i srdcia kamenné.

 

O láske iba sníva radostne.

V pukoch si skrýva lístky ľúbostné,,,

 

Odmyká mi brány od chrámu

s vôňami najprvšieho tymiánu.

 

Tam s chórom vtáčím piesne spieva si.

Odmyká mi dvierka od krásy.

 

O vyšších silách šepká nápoveď.

Zas pod jej klenbu kráčam na spoveď...

 

 

Anita Tešovičová, báseň zo zbierky Biela mágia