Je pondelkové ráno, 17. november. Slávnosť svätej Alžbety. Kostol na zvolenskom námestí dýcha slávnostnou atmosférou. Okolo oltára je viac kytíc ako zvyčajne, návšteva generálneho vikára vzbudzuje punc zvláštnej vznešenosti.

V noci sa mnohí prehadzovali a nemohli spať,
lebo ráno ich čakal veľký deň. A nebolo ich málo.
Asi pol tucet ľudí: rodičov, mladých, miništrantov, detí zo spevokolu.
Mesiace nácvikov dospeli do finále. Kostýmy došité,
ruky ochotných mamičiek si po týždňoch našli chvíľku oddychu.  
Rekvizity prichystané, farby a lepidlá zaschnuté, drevené konštrukcie už stoja na svojich miestach...

Po slávnostnej svätej omši je kostol (ne)čakane rovnako plný.
Ľudia zostávajú. Vedia prečo, túžobne očakávajúci nový námet spracovaného príbehu.
Deti, mladí, rodičia i tí skôr narodení sa tisnú v úzkych laviciach. Rozžiarené oči detí v prvých radoch.
Svetlá zhasínajú a úvodné slová mladej dievčiny prenášajú zúčastnených do 4. storočia nášho letopočtu.
Rímska ríša, vandalské vpády a nedobytné hradby.

Zdalo sa, že počas hodiny, zasadenej do obdobia Rímskej ríše, nikto ani nedýchal.
Rušivé momenty sa akosi stratili, azda len občasné vypadávanie mikrofónov prerušovalo jednotnú líniu divadla.
Zriedkavé zabúdanie textov bolo na mieste odpustené.  

Účinkujúci oblečení v tunikách a pestrofarebných látkach, ktoré nápadne dýchali históriou, vznešenosťou.
Hradby  postavené z množstva nepotrebných škatúľ. 
I to dopomohlo k tomu, že kostolom sa niesla oslava i prehra preslávenej ríše Ríma.

Svätica sĺz. Svätá Monika.
Matka, ktorá priviedla k viere svojho manžela i syna Augustína. 
Na kolenách, v modlitbách i slzách.
Najlepšie o tom hovorí Augustín vo svojich Vyznaniach:
"Moja matka mi pomohla otvoriť dvere – dvere múdrosti. Bol by som stále úbohý nadutý chlapec. Ak je vo mne niečo dobré,
môžem za to ďakovať iba mojej mame. Matke, ktorá ma porodila telom pre pozemský život a srdcom pre život nebeský."

O jej detstve toho veľa nevieme, len pár čriepkov z mozaiky...
Malá Monika sedí na kraji lúky plnej červených makov. Slúžka Felicitas jej pletie veniec.
Keď jej ho kladie na hlavu, Monika vykríkne od bolesti do čela sa jej zabodli ostré tŕne.
Monika: Čo to robíš, Felicitas? Aký veniec si mi to uvila?
Felicitas: Dieťa, ten venček ti pripravila Božia milosť. Je to veniec tvojho života, plný krásnych kvetov, ale aj ťažkých obetí.
Dala si sa na ťažkú cestu. Na konci života ju však budeš blahorečiť napriek všetkému utrpeniu. 

Život dvoch významných svätých, Moniky a Augustína, nenechal nikoho chladným.
Príbeh, v ktorom si každý z prítomných našiel i ten svoj. 
Boj medzi hriechom a svätosťou, 
                   ľahostajnosťou a láskou,
                   vojnou a mierom.

„Láska znáša nepriazeň osudu, ukazuje rozvážnosť v blahobyte, je silná v utrpení, teší sa z dobrých činov, je bezpečná v pokušení, je štedrá v pohostinnosti, radostná pred naozajstnými bratmi, trpezlivá s neveriacimi, je duchom posvätných kníh, mocou proroctiev, silou zázrakov, je stavom svedomia, darom viery, je bohatstvom chudobných, životom zomierajúcich. Láska je všetko,“ zneli záverečné slová predstavenia. 

Potlesk nemal konca, prehlušil všetky rozbúchané srdcia, ktoré sa tešili z toho, že im to opäť vyšlo.
Je krásne vidieť, aké veľké veci s nami robí Pán, keď sa Mu dáme k dispozícii.

Repríza bude 5. 1. 2015 v Kostole sv. Alžbety vo Zvolene.