Kristus k nám prichádza a neskrýva, ale ukazuje svoje rany - aby i nám dodal odvahu zložiť naše panciere, masky a pozrieť sa na rany a jazvy, ktoré pod nimi pred druhými a často i pred sebou skrývame, ale tiež na rany, ktoré sme my spôsobili druhým. (Tomáš Halík)
Učeníci boli zo strachu zhromaždení za zatvorenými dverami.
Strach. Skrývanie. Uzatvorení.
Za dverami falošnej bezpečnosti.
No práve tam ich našiel Ježiš.
Vstúpil do ich strachu a uzavretosti.
Tomáš tam nebol.
Prečo?
Pravý dôvod nepoznám(e).
Ale vieme, že nebol za zatvorenými dverami s ostatnými.
Nemal strach? Hľadal Ježiša? Nebál sa byť vonku?
Možno...
Naozaj je Tomáš tým neveriacim?
Nie je to skôr naopak?
Tomáš, ktorý túži po Bohu... z celej hĺbky svojho srdca.
Ostatní sa nedotkli Jeho rán.
Akoby sa ich báli.
Tomáš bol realista.
A nebál sa dotknúť.
Rán, ktoré možno ostatní učeníci akosi ignorovali.
Rany, ktoré im akosi nepasovali k Zmŕtvychvstalému.
Avšak rany, skrze ktoré sme uzdravení.
Až vtedy, keď sa dotknem Jeho rán... sa naozaj stretnem s Ním.
Až vtedy môžem zvolať spolu s Tomášom: „Pán môj a Boh môj!"
Áno, Pane, pomôž mi byť (ne)veriacim Tomášom!
Tomáš uveril, lebo videl. Videl rany premenené v drahokamy, videl prekonanú bolesť, videl, že utrpenie a smrť nemajú posledné slovo. Ak je viera živá, bude znovu a znovu zraňovaná, vystavovaná krízam, áno, niekedy i "zabíjaná". Sú chvíle, kedy naša viera odumiera, aby mohla byť znovu vzkriesená. (Tomáš Halík)
