Je to výraz Ježišovej tváre, ktorý nás zaráža. Ešte sme ho takto nikdy nevideli. Usmievajúceho sa Ježiša, to áno. Smútiaceho Ježiša, určite. Ježiša vážneho, dokonca aj to. No Ježiša v mukách? Potoky sĺz stekajúce po lícach? Tvár pokrytá potom? Kropaje krvi kvapkajúce mu z brady? Pamätáme si tú noc. –Ježiš si kľakol a modlil sa: „Otče, ak chceš, zober odo mňa tento kalich utrpenia. Ale urob, ako ty chceš, nie ako ja...“ Ježil nemal len obavy; bál sa. Je pozoruhodné, že Ježiš cítil taký strach. Ako dobre, že nám o ňom povedal. My sa snažíme o opak. Nad našimi strachmi zaťahujeme oponu. Zakrývame ich. Ježiš nie. Nevidíme na Ňom masku sily. Urobte tak aj vy. Neobchádzajte Getsemany vášho života. Vstúpte do nich. Len nevchádzajte sami. A kým ste tam, buďte úprimní. Pády na zem sú dovolené. Aj slzy v očiach. A keď sa budete potiť krvou, nebudete prví. Urobte to, čo Ježiš; otvorte svoje srdce a proste Otca o posilu.  (Max Lucado; 3:16)

V poslednom čase ma táto stať veľmi oslovuje....

Moja Getsemany. Slzy. Bolesť. Opustenosť. Ticho. Tma.

Ježiš je v týchto dňoch ku mne tak konktrétny.

Jeho jasné: „Poď za mnou!“ prepaľuje moje srdce.

Zároveň mi nežne, no jasne dáva najavo, že cesta bude ešte prudko stúpať.

Veľmi ma vyčerpáva bolesť, samota, čakanie,... stávajú sa až neznesiteľnými.

Vrhajú ma do náručia tmy, kde ma čaká sám Kristus.

A ja len vystieram ruky k Nemu.

Dáva mi zakúšať svoju opustenosť a ja túžim ujsť.

Všetko kričí: „Vzdaj to!“

No v najhlbšej hĺbke srdca opätovne zaznieva Jeho tiché: „Potrebujem Ťa!“

A ja Mu neviem odolať...