„Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý,“ odkazujú sestry Ježišovi. Čakali by sme, že Ježiš luskne prstom či pošle sms-ku Bohu a Lazár je ok. No On hovorí: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Uf, učeníci si isto utreli pot z čela. Choroba na Božiu slávu? A či to nepoznáme sami? Pán nevezme kríž, ale podopiera plecia. Učeníci si mysleli, že spí a Pán ho plánuje zobudiť a uzdraviť. Avšak Ježiš ich uvádza do reality: „Lazár zomrel“.
Ježiš a Lazár.
Priateľstvo.
Choroba.
Prosba o pomoc.
Smrť.
Výčitky sestier.
A Ježišov plač.
Marta a Mária neupadli do beznádeje, ale nechali sa so svojím smútkom viesť k Ježišovi.
„Tvoj brat vstane z mŕtvych,“ hovorí Ježiš.
„Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení,“ prikyvuje Marta, tváriac sa, že chápe, o čom hovorí. Ale nechápe, len verí Ježišovi.
A Ježiš zaslzil.
Jeho slzy nespadajú do ideálnej predstavy o Božom Synovi.
No i to je pre nás útechou, že ani Kristus emócie neobchádzal, ale išiel skrze ne.
Možno si myslíš, že s Lazárom nemáš nič spoločné.
Veď žiješ, dýchaš, hýbeš sa a si.
Skutočne?
Áno, pokiaľ čítaš tento článok, isto neležíš v hrobe.
Ale položme si otázku, sme skutočne živí?
Nie sú v našom srdci, živote, miesta, ktoré sme už dávno pochovali?
Ľudia, ktorých sme odstrčili nabok,
sny, ktoré sme nemohli (či nechceli) splniť,
nádeje, ktoré už prestali byť nádejami,
veci, ktoré sme vzdali...
A iste si tu každý z nás môže vymenovať množstvo vecí.
I tu dáva Ježiš riešenie, podobné ako u Lazára.
„Zuzana, poď von, vstaň a ži!“ vyvádza moje srdce z hrobu.
Sviatosť zmierenia.
Príležitosť na zvolanie: „Pane, poď sa (sem) pozrieť!“,
odvaľ kameň z nášho života,
vzkries to, čo je v nás mŕtve,
odviaž obväzy zo srdca.
A napokon zaznieva prísľub:
„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“
Tak čo, veríš tomu? 
obrázok: fano
