Veľká túžba po zmierení s Otcom. Nesmierne som sa na tú chvíľu tešila, nesmierne som po nej túžila. Je to momentálne to jediné, po čom v týchto ťažkých chvíľach túžim.
Túžba po spovedi vnáša do toho všetkého nádej, malé svetielko.
Až tá vzácna chvíľa konečne nadíde.
Pripravená, vedomá si toho, že som v toľkých veciach tak veľmi zlyhala.
No s túžiacim srdcom prichádzam ako márnotratná dcéra do domu svojho Otca.
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého...
A ja mám odrazu akoby zviazaný jazyk, pomätenú a prázdnu myseľ,
Nič, ani slovo.
Ach, čo sa to deje?
Nemlčím preto, že by som nič neurobila, že by som nemala čo vyznať,
som si vedomá svojich prešľapov, ale odrazu nedokážem ani jeden z nich skonkretizovať zo slov.
Hanba. Najradšej by som utiekla. Trápne ticho.
Veď ja som sem neprišla pre to!
A moje srdce zažíva mučivú Getsemany...
Utečiem?
Srdce plné výčitiek: To nie si schopná sa ani vyspovedať? No vidíš, ani to nedokážeš! Si nemožná, neschopná, nič si nezaslúžiš, veď Ty nemôžeš ani prijať rozhrešenie, nemožná!
Snaží sa ma Zlý presvedčiť, aby som to vzdala a ušla.
No, našťastie, moje telo je rovnako ponorené v slabosti ako moja duša, a tak sa neviem pohnúť z miesta.
Čo-to zo seba vysúkam.
Pane, ja viem, že nič podstatné nehovorím, prosím, pomôž mi, tak veľmi sa chcem dobre vyspovedať!
Šepkám v srdci slová modlitby.
No situácia zostáva nemenná.
Pane, odpusť...
Hlava mi klesá na stôl... oddávam sa Mu. Dávam Mu aj svoju neschopnosť vyznať sa zo svojich vín.
Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha...
Slová kňaza počúvam akosi neprítomne... Znejú akoby z príliš veľkej diaľky.
No má pravdu, keď pomenuje môj najväčší problém.
Otče, nedokážem to. Dávam Ti aj svoju neschopnosť mať rada samu seba, prosím, nauč ma to, daruj mi lásku k sebe samej
Ľútosť. Z hĺbky srdca.
Zvlažuje moje vyprahnuté srdce slzami.
Rozhrešenie.
Vstáva, aby mi sprostredkoval zmierenie s Otcom.
Utečiem? Nie som hodná! Nemôžem!
Mojím telom silno zatrasie nová vlna bolesti.
Mám strach. Opäť zvažujem myšlienku úteku.
No už mi nezostala ani štipka síl, a tak sa len... ponáram celá do Jeho milosrdenstva.
Cesta domov.
Bolestný plač.
Každým krokom ma zaplavuje nová dávka plaču a bolesti.
Vykríknem do zovretej dlane a snažím sa „zatvrdiť si tvár sťa kremeň“ (Iz 50, 7b).
Pane môj, to čo bolo? Ach... prepáč! Nevládzem, nemôžem... čo sa to deje?
Vysielam otázniky k nebesiam.
A On ma nenechá dlho čakať.
„Netráp sa tým,“ náhle zastavuje Pán kohútiky na mojich slzných kanálikoch.
Balzam pokoja v srdci a nečakaný úsmev na mojej tvári.
A ja pohliadnem hore... s odkazom vďaky do neba.
obrázok: fano
