Tohtoročný týždeň strávený v Taizé naplnil 50 strán môjho zošita písmenkami. Chcem sa s vami o ne podeliť, ale budem ich dávkovať postupne, aby som vás nepredávkovala :). Začíname!

„Do Taizé sa prichádza ako k prameňu. Pútnik sa zastaví, občerství a pokračuje na svojej ceste. Viete, že bratia komunity vás nechcú zdržiavať. Chcú vám umožniť, aby ste v modlitbe a v tichu pili živú vodu, ktorú nám prisľúbil Kristus, aby ste poznali jeho radosť, rozoznali jeho prítomnosť, odpovedali na jeho volanie a potom odišli znova svedčiť o jeho láske a slúžiť bratom vo svojich farnostiach, školách, univerzitách i na všetkých vašich pracoviskách.“ (Ján Pavol II. v Taizé)
 

12. 7. 2014

Odchod do Taizé.
Bez emócií, bez riešenia chcem-nechcem.
Jednoducho idem.
Keby som sa riadila svojimi pocitmi, ani by som nevytiahla päty z postele.
Ale chcem chcieť to, čo chce Kristus.
A viem, že On chce, aby som tam išla.
Zvláštne zvláštna istota.
Nepýtam sa -prečo-, len hľadám to, čo chce On.
On vie, čo je pre mňa dobré.
Záleží Mu na mne viac ako mne na sebe samej.
A preto chcem veriť viac Jemu ako sebe.

Predstava dlhej cesty je hrozivá.
Očakávanie bolesti.
Keďže to nejde utlmiť, dávam Ti to ako obetu, Pane môj.
Lieky na spanie nezaberajú a ja celú noc vytrvalo hľadám tú najmenej bolestivú polohu.
Nenachádzam.
No nachádzam v tom Teba, Pane môj.
Autobus si preráža cestu tmavou nocou.
Ponorený do ticha  tmy.
Všetci spokojne odfukujú,
len mňa spánok akosi obchádza.
Tak veľmi by som si chcela zdriemnuť, no Ty máš asi iný plán.

A tak spočívam v Tebe.
Spolu.
My dvaja.
Ja a Boh.
Naprieč tichom a tmavou nocou.
Explózia pokoja a lásky v mojom srdci.
Zvláštne... aký to paradox.
Ruky, nohy bolestivo stŕpnuté, skrútené v neprestajnom kŕči, spánok v nedohľade i napriek pokročilej noci...
A, hľa, tu, v mojom srdci, tichá BOŽIA PRÍTOMNOSŤ.
Intimita noci.
Intimita medzi mnou a Ním.
Srdce v srdci.
Ako jedno.
Čo tam po spánku, veď som predsa s mojím Bohom!