Tak silná

dokázala odolať vetru,

keď prúdil a lámal

a znovu a znovu

 

padali vetvy

zničeného stromu

do jám hlbokých aj plytkých

poznačených časom.

 

Tichou hrou

s jej srdcom bojoval o prekážky.

Ubolenou tmou

zahmlieval oči

 

tých, čo hľadeli jej do tváre

s nezvestnou dlaňou

 priloženou k hrudi

sľubovali...

vernosť.

 

A sivá hmla,

dodávala klamnú nádej,

že je to tak správne...

veď ona je len ona.

 

Prúdy rieky

narosenej v horských kopcoch

pomaličky preklenuli cestu

cez zrúcané domy... tiché polia...

A stále akoby ... do prázdna...

 

A teraz stojím

na útese, čo clonil mi výhľad...

celé roky, dni,

beznádejné chvíle...

 

 Dusivý vietor veje vo vlasoch

pokojne a jemne,

farby dúhy kreslia si po oblohe

nežne a tak  nenásilne...

 

Kvety kvitnú tu a tam ich mráz

začaroval do závojov snehu...

počkajú, veď raz...

odejú sa slnečnými lúčmi...

 

Padnuté slzy...

nekonečné otázky

zmenili sa na mosty

mojej cesty k Tebe...

 

Pevné a nezničiteľné.

Pretože Ty ich držíš...

strážiš moje srdce

v údoliach i moriach

v neprebádaných štítoch...

 

Sklopím oči...

a zrazu vidím a chápem...

Tak silný...

že dokážeš urobiť ma silnou...