Kristus - naše slnko

Slnko,

keď zapadáš,

nádhernú tvár máš,

tvoj žiar a krása

je pre moju dušu spása,

bo mám nádej,

že aj zajtra ťa tu nájdem

skvostne svietiace,

ako rozdávaš život svetu,

všetkému,

čo je ako ja,

tvojho tepla túžiace...

Slnko,

keď zapadneš,

aj tak tu so mnou ostaneš,

sťa spomienka

čo hreje,

sa na mňa z môjho srdca

tvoja tvár smeje,

skrehnuté telo ohrieva;

potom

koho stretám,

ten vo vnútri okrieva,

aj keď sa

predlžujú tiene...

Prečo sa vlastne človek vydáva na púť a podstupuje určité nepríjemnosti, útrapy, odriekanie? Pretože sa dáva na cestu hľadania. Hľadá niečo, po čom  prahne a privedie ho bližšie k šťastiu a pokoju, i keď samotné hľadanie je plné nepokoja, chaosu, bolesti, často aj neúspechov. Dokonca aj počas hľadania niekedy nevie presne, čo hľadá. Ale keď k tomu dospeje, všetko opadne a zostane iba mier a tichá radosť. A tak sa niekoľko členov z terciárskeho bratstva v Žiline spolu s bratom kapucínom, bolo nás šesť, vydalo na cestu za pomoci mnohých, ktorí sa modlili i inak podporovali túto púť. Posilnení Pánovým slovom i Telom sme vyšli z brány kapucínskeho kláštora do podvečernej horúčavy.

Skoro ráno už sme boli v Taliansku a zostávajúcu časť cesty sme prešli po trase zvanej Adriatika, popri pobreží mora a cez malebný taliansky vidiek s obrovskými poľami slnečníc. Duchovná púť nie je neustála cesta vpred, vyžaduje aj zastavenia, kde pútnici načerpajú silu. Prvým naším zastavením na ceste po stopách svätého Františka bola pustovňa Monte Casale, asi hodinu cesty od Assisi. František sa sem uchyľoval do ticha, samoty a tu viedol svoje rozhovory s Pánom. Dnes je tam kláštor, ktorý spravujú bratia kapucíni, čarovné miesto uprostred vrchov a lesov, plný Božieho pokoja. Ani sa nám odtiaľ nechcelo odísť. Navždy zostane v našich srdciach, a keď nás bude trápiť zhon a stres, stačí si spomenúť. Okolo piatej popoludní, v pondelok 2. júla, sme konečne uvideli na vrchu biele mesto Assisi. Každému, kto ho vidí po prvý krát, musí ten pohľad doslova vyraziť dych svojou krásou a posolstvom minulosti. Ubytovali sme sa v hoteli pre pútnikov, ani nie desať minút od brány do mesta.  Z horúčavy a cesty sme boli unavení, ale aj napriek tomu niekoľko z nás po večeri ešte vyrazilo na krátku prechádzku k bazilike sv. Kláry. Vzduch voňal oleandrom a levanduľou a cikády neúnavne koncertovali.

V utorok, 3. júla,  sme mali bohatý program. Začali sme pred bránou do Assisi, ktorá nesie požehnanie sv. Františka pre jeho obyvateľov o pokoji, ktorý cíti každý jeho návštevník. Nasledovala návšteva bývalej maštale, kde sa podľa legendy uchýlila pani Pika, Františkova matka, keď začala rodiť. Tvorcovia legendy sa takto snažili pripodobniť Františkov život životu Pána. Dnes je tam maličká kaplnka – San Francesco Piccolino, kde by sa dala slúžiť sv. omša. Odtiaľ je to blízko ku kostolu Chiesa Nuova, ktorý je postavený na mieste, kde predtým stál rodný Františkov dom. Pred kostolíkom možno vidieť sochy Františkových rodičov – Pietra Bernardoneho a pani Piky. Pokračovali sme ďalej, ku kostolu San Rufino, kde bol pravdepodobne František pokrstený, i keď v tej dobe ešte nebol celkom dokončený. Je to typický románsky kostol, vo vnútri bez bohatej výzdoby, ale s atmosférou modlitby a pokoja. Počas našej návštevy tam bola v bočných priestoroch výstava obrazov blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. Niekoľko metrov od kostola je miesto, kde vyrastala sv. Klára. I keď z neho nič neostalo, je stále známe a dnes tam stojí malá kaplnka.  Od San Rufina sme zišli na Piazza di Commune, živé námestie, kde sa v čase Františkovej mladosti schádzala mládež, spoločne jedli, pili a spievali. Je rušné, no napriek tomu tu vládne príjemná a pokojná atmosféra. Po večeroch sa tu odohrávajú rôzne predstavenia, živá hudba, ľudia si tu chodia zaspievať a veseliť sa. Ďalšie naše kroky smerovali ku kostolu San Damiano, ktorý ako prvý František opravil. Vyšli sme z mesta a schádzali k nemu cez olivový sad. Úplne sme mali pocit, akoby sme sa ocitli vo Františkovej dobe – cikády cvrlikali, obklopovala nás horúčava, dopravný ruch sem sotva doliehal a obzor sa strácal v opare. Najprv sme si pozreli vnútrajšok pôvodného kostolíka, ktorý je maličký, obstavaný ďalšími stavbami, ktoré neskôr pridávali sestry klarisky. František ho daroval Kláre, aby tu mohla so svojimi sestrami žiť. Ako ju tento svätec musel milovať! Krásna láska v Kristovi Ježišovi. V kostolíku sme strávili nejaký čas na súkromnú modlitbu. Aj steny tú hovoria, stačí sa započúvať, ako šepkajú o láske Boha k človeku a ako sa človek snaží odpovedať. Aj tento kostolík zanechal veľkú ozvenu v našich srdciach. Vystúpili sme opäť do mesta a navštívili sme kostol Santa Maria Maggiore a Biskupský palác, kam priviedol Pietro Bernardone svojho syna, aby ho súdil biskup a rozhodol jeho spor. Tu sa František zriekol majetku, vyzliekol sa donaha a odovzdal otcovi všetko, čo bolo jeho. Tu sa zriekol pozemského otca a prijal Otca nebeského za svoju jedinú rodinu. Tu sa František úplne odovzdal „pani Chudobe". Bol to silný okamih, ktorého ozvenu sme pocítili aj my pri svojej návšteve. Navštívili sme ešte dom Bernarda Quintavalle, prvého Františkovho nasledovníka, ktorý sa vzdal všetkého majetku v prospech chudobných a išiel za Františkom žiť Kristov ideál. Ďalším zastavením bolo Piazza Saint Pietro, kde stojí kostol sv. Petra, ktorý spravujú benediktíni. Je pravdepodobné, že aj tento kostol pomáhal František opraviť. Po ceste do baziliky sv. Kláry sme sa zastavili pri pozostatkoch kostolíka sv. Mikuláša. Zostala z neho iba krypta s klenbou. Sem si išiel František vypočuť božie slovo, aby vedel, na akú cestu sa má vydať, ako slúžiť Bohu. A deň sme zakončili návštevou baziliky sv. Kláry, kde je umiestnený kríž z kostolíka San Damiano, pred ktorým mal František zjavenie, aby „opravil Pánov dom". Sestry klarisky ho sem preniesli po smrti sv. Kláry. Tu sme ukončili utorkové zastavenia a mali sme trochu času vstrebať všetky dojmy.

Stredu, 4. júla, sme začali výstupom k assiskému hradu Rocca Maggiore. Bola to pevnosť, ktorú zbúrali obyvatelia Assisi, aby sa zbavili nadvlády šľachty, keď mal František asi sedemnásť rokov. Pozreli sme si vnútorný hrad, vystúpili na obe veže, z ktorých je nádherný výhľad nielen na Assisi, ale na celú dolinu a okolité mestečká. Na jednej z veží sme strávili takmer hodinu kochaním sa výhľadom a fotografovaním. Mirka nám tu zahrala na flautičke stredoveké melódie a opäť sme mali pocit, že sme sa vrátili v čase.  Z hradu sme sa odviezli do Eremo delle Carceri. Bola to jedna z pustovní, kam sa František so svojimi bratmi uchyľoval do ústrania, na meditáciu. Bola tam kaplnka, niekoľko jaskýň a chatrče. Neskôr tu postavili malý kláštor a kostolík s jaskyňami pre bratov. Toto miesto dostali ako dar od benediktínov. V okolí kláštora sú miesta na modlitbu a slúženie sv. omší. Aj my sme tu mali sv. omšu v prírode, obletovali nás motýle a spievali vtáčky. Cestou k bazilike Panny Márie Anjelskej sme sa ešte pozreli na kostol v Rivo Torto, kde chvíľu prebývalo mladé Františkovo bratstvo a v maštali pre osla sa starali o malomocných. Tu, počas svojej premeny, stretol František malomocného a najprv sa ho zľakol. No pohnutý uvedomením, ako úboho sa zachoval, vrátil sa k nemu a pobozkal ho na pery s radosťou, že v ňom stretol Ježiša.  Ako vyvrcholenie krásneho dňa poslúžila návšteva baziliky Santa Maria degli Angeli, ktorá v sebe ukrýva kostolík nazývaný Porciunkula (kúsoček), ktorý František opravil, a okolo ktorého sa potom stretávali bratia a konali sa pri ňom kapituly. František pre tento kostolík vyprosil od pápeža Honória III. odpustky, ktoré mohli veriaci získať vo Svätej Zemi. Pápež ich udelil na jeden deň v roku, a to na 2. augusta každého roku. Neskorší pápeži potom tieto odpustky na tento deň rozšírili na všetky farské a františkánske kostoly po celom svete. Ako sme vstúpili do tejto „čiastočky neba", všetci sme pocítili neopísateľný pokoj a atmosféru božej milosti. Akoby sa zastavil čas a duša si vydýchla a čerpala z náruče milosrdenstva nášho Boha.

Vo štvrtok, 5. júla, sme sa autom vydali po Františkových stopách do rietského údolia. Navštívili sme Fonte Colombo – Prameň holubov, kde František napísal regulu pre bratov, ktorú mu nadiktoval sám Ježiš, sediac na strome. V kostole sa tam ešte uchováva basreliéf vykresaný z tohto stromu a kópia pôvodnej regule. Vedľa kostola je malá kaplnka sv. Márie Magdalény, kde je na stene namaľovaný znak Tau, pravdepodobne je autorom sám František. Tento znak si osvojil na pápežovu výzvu k obráteniu a pokániu. Jeho slová prijal, akoby boli určené priamo jemu. Stal sa zapáleným šíriteľom Tau, a všade sa podpisoval týmto znakom. Ďalšou zastávkou bola La Foresta, kde sa stal zázrak na príhovor sv. Františka majiteľovi vinice. Dnes je tam komunita ľudí, ktorá bojuje proti svojim závislostiam, pracujú na poli, v záhrade, vo vinici a okolo kláštora. Nakoniec sme vyšli na vrch Greccio, kde je kláštor bratov minoritov. Tu, na požiadanie sv. Františka, vznikol prvý živý betlehem na svete v jaskyni. Bratia spravujú aj veľkú zbierku unikátnych betlehemov z celého sveta. Z nádvoria kláštora je úžasný výhľad na okolité vrchy a dolinu pod nimi. František si veru vyberal priestor na modlitbu na vysokých hornatých miestach, kde sa rada rozletí k Bohu v prírode, ktorá bola prvým chrámom.

Piatok, 6. júla, sme si vyhradili iba na baziliku sv. Františka. Po ceste k nej sme sa zastavili v kostole sv. Štefana, v jednom z najstarších kostolov v Assisi. Sama bazilika stojí na konci mesta, kde pred jej postavením popravovali zločincov. Začali ju stavať potom, ako pápež Gregor IX., predtým biskup Hugolín, Františkov priateľ a poradca, ho vyhlásil za svätého 16. júla 1228. Bazilika bola postavená vďaka bratovi Eliášovi, v románsko-gotickom štýle. Skladá sa z horného kostola, dolného kostola a krypty. Horný kostol obsahuje dvadsaťosem fresiek, predstavujúcich momenty z Františkovho života a jeho zázrakov. V dolnom kostole je viacero kaplniek, zasvätených napríklad sv. Martinovi, sv. Márii Magdaléne a iným, tiež obsahuje veľa výjavov zo Sv. písma a z Františkovho života. V krypte je uložené svätcovo telo. Je to miesto, ktoré vyhľadáva veľa pútnikov a prosí ho o príhovor. Vládne tu atmosféra modlitby a pokoja. Neskôr, počas dňa, sme mali možnosť každý sám navštíviť miesta, ktoré nás oslovili najviac. Tento čas sme využili na vstrebanie veľkého množstva dojmov a všetkého, čím sa nám Pán prihováral. Náš čas v Assisi končil. Lúčili sme sa s týmto milostivým miestom s túžbou znovu sa sem vrátiť.

V sobotu, 7. júla, sme sa ráno vydali na cestu domov. No ešte sme sa zastavili na jednom zvláštnom mieste. Bolo to La Verna, kde bol František obdarený stigmami, Kristovými ranami.  Ako inak, aj toto miesto je na vysokom vrchu, uprostred lesov a nachádza sa tu jaskyňa, kde sa František modlil, keď sa mu zjavil serafín a Františka zaplavil pocit blaženosti spolu s veľkým utrpením. Po skončení zjavenia spozoroval, že mu vyteká krv z piatich rán na tele. Bratia františkáni tu postavili kláštor a prijímajú pútnikov túžiacich po modlitbe. V kaplnke, kde je pod sklom miesto, kde dostal František stigmy, sme zostali aj my na krátku modlitbu a rozjímali o veľkých Božích skutkoch.  Ako sme odchádzali z milostivého miesta, odnášali sme si domov spomienky na udalosti a miesta a ľudí, ktoré predstavovali vo Františkovom živote významné miesto a ovplyvnili jeho konanie.

Čo dodať na záver takejto púte? Ešte dlho budeme žiť z darov, ktoré sme dostali a deliť sa s ostatnými o to veľké bohatstvo života zasväteného Trojjedinému Bohu, ktorý je Láska sama.

Plnosť

Nič menej

Než láska sama

Nemôže uspokojiť tých

Čo poznali pravú lásku!

Nič menej

Pretože priepasť lásky je hlboká

Ako Boh sám

Tak vrelá a teplá

Že slnko ňou neprenikne

A nezohreje jej prázdnotu.

Kto raz poznal lásku

Už nechce iné dobro

Ni uspokojenie

I keby sa sebeviac snažil

Ten priestor v sebe nenaplní

A ešte viac vyhladne.

A tak tí

Čo poznali lásku

Ostávajú prázdni

Kým ju opäť nestretnú

Krásnu...

Úvod

Žiaden národ by nemal zabudnúť či dovoliť, aby upadli do zabudnutia ľudia, ktorí sa pričinili o jeho utvorenie ako samostatného politického, hospodárskeho, spoločenského, kultúrneho a náboženského celku. Ľudia, ktorí spôsobili, že si ich rodáci uvedomili, že sú spoločnosťou, ktorá je iná ako ostatné, ktorá má čo iným spoločenstvám a spoločnostiam povedať a odovzdať posolstvo o kráse, dobre, boji o dobro, o pádoch i povstaniach, ... Jedným z takýchto nezabudnuteľných ľudí bol aj Konštantín Cyril, ktorý doniesol svojim životom, svojou prácou, zápalom, vzdelaním a ochotou podeliť sa o to, čo sám prijal, veľké svetlo viery, kultúry, národnej uvedomenosti, vzdelanosti a natrvalo tak ovplyvnil naše národné dejiny. I keď náš národ musel po tisícročie bojovať o svoju samostatnosť a vlastné prežitie, Konštantín bol vždy veľkým vzorom, skutočným otcom národa, ktorý ho sprevádza a chráni na ceste dejinami v jeho zápasoch.
V tejto práci som sa podrobnejšie dotkla udalostí, ktoré vplývali na rozvoj a smerovanie Konštantína, ako na úrovni spoločenskej, vzdelanostnej, pracovnej, duševnej. Môžeme ho sledovať od detstva, cez mladosť, rôzne úlohy, ktoré mu boli zverené, vecí, ktorých sa pre poslanie musel zriecť, cez duchovnú hĺbku a úžasnú ľudskú zrelosť a oddanosť tým, ktorí potrebovali jeho pomoc, jeho zápal, jeho životnú energiu.
Síce zomrel relatívne mladý a v plnom produktívnom veku, nemožno povedať, že by toho veľa nestihol. Mnoho ľudí nevykoná za celý život toľko, koľko sa jemu podarilo za niekoľko rokov. Touto prácou chcel vzdať hold tomuto veľkému mužovi, ktorý neváhal opustiť vlasť, pohodlné postavenie profesora, aby obetoval svoj život vzdialenému a nevzdelanému národu, aby mu otvoril bránu do novej Európy aj do kráľovstva nebeského.
 

1 Spoločenská situácia

Byzantský dvor vyslal Konštantína a jeho brata Metoda na územie Veľkej Moravy, vybral ich ako vedúcich činiteľov diplomatickej misie do krajín, kde Byzantínci dovtedy okrem obchodovania nemali žiadne zväzky ani skúsenosti.
Triedne usporiadanie, z ktorého obaja bratia vyšli, nebolo plebejské. Práve naopak. Svet Konštantína bojoval o nový spoločenský poriadok, o feudalizmus, ktorý si v Byzancii len pomaly vytváral základy a rúcal staré návyky antického otrokárstva, v ktorom základná výborná sila – človek – bol označovaný ako „hovoriaci dobytok". Feudalizmus tu prinášal nepochybný pokrok v mnohých oblastiach života, no predovšetkým utváral nový priestor pre ekonomickú zaangažovanosť, preto sa stával spoločenským poriadkom prispievajúcim k rozvoju celej európskej spoločnosti. Individuálne feudálne roľnícke hospodárstvo, ktoré prekonalo nielen neefektívnu otrokársku výrobu na latifundiách, ale aj konzervatívnu kolektivistickú výrobu z rodového zriadenia, stávalo sa novým hospodárskym fenoménom, na ktorom stáli také formujúce sa inštitúcie ako štát, cirkev, nové organizácia rozdeleného vlastníctva a s ním celá nová sústava sociálnej štruktúry. Tento obrovský spoločenský prerod zažil aj Konštantín aj napriek tomu, že nebol dedinčan. Otec bol v štátnych službách, a tak sa ho dotýkali všetky vzbury, nepokoje i rebélie, ktoré feudalizmus so sebou prinášal. (Matúš Kučera: Postavy veľkomoravskej ríše, str. 131 – 132)

2 Konštantínovo detstvo a štúdiá

Konštantín sa narodil v roku 327 v Solúne - Thessaloniké. Tak ho pomenoval macedónsky vladár Kassander ešte roku 315 pred naším letopočtom na počesť svojej manželky. Slovanom sa zdal názov pridlhý, preto si vybrali z neho jednu skrátenú časť Saloné, z čoho vznikol slovanský názov Solún. Začiatkom 9. storočia sa v Solúne a najmä na jeho okolí hovorilo nielen po grécky, ale aj po slovansky, lebo Slovania sa tu usadili už v 7. storočí. V čase Konštantínovej mladosti bol Solún sídlom župy, po grécky thema. Spravoval ho strategos, ktorý mal svojho zástupcu pre vojenské veci – drungaria. Konštantínov otec bol takýmto drungariom. Volal sa Lev (Leo) a jeho manželkou bola Mária. Mali sedem detí. Konštantín bol najmladší. Čo sa týka národnosti Konštantína, niektorí odborníci, berúc do úvahy vynikajúcu úroveň jeho a Metodových prekladov, usudzujú, že boli Slovania, alebo že aspoň matka bola slovanskej národnosti. Všeobecná mienka slavistov je, že Konštantín a Metod boli Gréci.
Nedávno grécky profesor Konštantín C. Bonis urobil výskum ich rodokmeňa a dokázal, že rodina ich otca Leva bola spríbuznená s rodinami významných gréckych osobností, akými boli sv. Teodor Studita, Jozef Hymnograf, cesárovna Teodóra, patriarcha Parasios, patriarcha Fócius atď. Ich matka Mária bola podľa spomenutého výskumu príbuznou cisára Konštantína VI.
Konštantín bol mimoriadne bystrým a usilovným chlapcom, síce nezanedbával hry a zábavy, ale zo všetkého ho najviac bavili knihy. Vynikal zbožnosťou, neobyčajným nadaním a húževnatosťou. Už od mladosti si vybral za patróna, vodcu vo svojich štúdiách sv. Gregora Naziánskeho. Konštantín spočiatku čítaval jeho básne a niektoré jeho spisy sa naučil naspamäť. Nižšie vzdelanie získal vo svojom rodisku.
Sotva dosiahol štrnásť rokov a mal za sebou stredoškolské vzdelanie, zomrel mu otec, podľahnúc zraneniu z vojny. Matka sa obávala, že nebude môcť poskytnúť ďalšie vzdelanie svojmu nadanému synovi, ale našťastie bola v Byzantskej ríši taká prax, že o siroty vysokých štátnych úradníkov sa postaral štát. Navyše sa rodiny ujal otcov dobrý priateľ Teoktist, ktorý bol pri cisárskom dvore ako cisársky kancelár. Povolal Konštantína v roku 842 alebo 843 na cisársku odbornú školu do Carihradu pri chráme Hagia Sofia.
V Carihrade mladý Konštantín zažil ešte dozvuky posledného obrazoboreckého hnutia za cisára Teofila. Životopisec popisuje Konštantínovo štúdium v Carihrade takto: „Keď prišiel do Carihradu, oddali ho učiteľom, aby sa učil. Za tri mesiace sa naučil gramatiku, a potom sa pustil do ostatných náuk. Študoval Homéra, geometriu u Leva, a dialektiku i iné filozofické náuky u Fócia. Okrem toho rétoriku, aritmetiku, astronómiu, muziku a ostatné helénske umenia." (Život Konštantína IV) Konštantín nezanedbával ani teológiu a štúdium sv. Písma. Keď sa jeho šesťročné štúdium chýlilo ku koncu, kancelár Teoktist ho chcel získať pre štátnu službu. Ponúkol mu nevlastnú dcéru za manželku. Po svadbe sa mal stať správcom kniežatstva a neskôr vojvodstva. Konštantín ponuku hneď odmietol.

3 Bibliotekár, pedagóg a vyslanec

Pre svoju mladosť dostal najnižšie kňazské svätenie a urobili ho tajomníkom patriarchu, najvyššieho cirkevného funkcionára v ríši. Konštantínov titul znel: bibliotekár pri vysokej škole Hagia Sofia. Asi roku 849 bol vysvätený za diakona. V tejto funkcii zotrval len krátko. Ako jeho brat Metod, aj Konštatnín sa zriekol svojho vysokého úradu a odišiel do kláštora pri Bosporskej úžine. Hľadali ho asi šesť mesiacov, a keď ho našli, nevedeli ho presvedčiť o návrate do úradu. Teoktist ho chcel mať pri dvore, preto mu ponúkol miesto profesora filozofie na vysokej dvornej škole. Konštantín ho prijal. Ešte pred nastúpením na miesto katedry filozofie musel sa podrobiť verejnej skúške, aby preukázal svoju spôsobilosť. Na katedru nastúpil roku 850 alebo začiatkom roku 851. Pravdepodobne určil so svojím bývalým profesorom Fóciom. Vysokoškolskí učitelia v Byzancii okrem prednášania vykonávali aj rozličné expertízy, poslania, štátne úlohy. Aj Konštantín bol zanedlho poverený členstvom v diplomatickej misii k Arabom. Putoval do Bagdadu či Samary a počínal si znamenite, takže sa vyhol nástrahám, ktoré na vyslancov striehli, a bol jedným z tých, ktorých sa Arabom nepodarilo otráviť. Po skončení misie medzi Arabmi Konštantín znovu zaujal svoje miesto profesora filozofie. Koncom roku 855 alebo začiatkom roku 856 došlo na cisárskom dvore k palácovému prevratu. Konštantín opustil svoje miesto a uchýlil sa do samoty. Najprv žil s jedným sluhom osamote, keď predtým rozdal majetok chudobným. Potom sa utiahol na horu Olymp do kláštora, v ktorom žil aj Metod.
Politické zmeny zasiahli aj cirkevnú organizáciu. Bardas, strýko cisára Michala III., zosadil patriarchu Ignáca a na jeho miesto dosadil Fócia. Krajina sa rozdelila na dva tábory: prvý uznával starú vládu a patriarchu Ignáca, druhý podporoval Bardasa a Fócia. Delenie neobišlo ani kláštory. Fócios sa zastal Konštantína a Metoda a zmieril ich s novou vládou. Aby neboli príliš na očiach, oboch vyslali s vládnym posolstvom na východ, do oblasti Kaspického mora, k Chazarom. Cieľom cesty bol dnešný Astrachán, hlavné mesto vtedajšej chazarskej ríše. V období pred touto misiou pravdepodobne Konštantín prijal kňazskú vysviacku. Posolstvo malo politicko-náboženský charakter a jeho cieľom bolo obnovenie priateľstva s Chazarmi, keď Rusi svojimi nájazdmi ohrozovali Carihrad. Konštantín v tejto misii mal brániť kresťanstvo proti židovstvu, ktoré sa medzi Chazarmi šírilo už od 8. storočia. Napísal o posolstve samostatné dielo, ktoré neskôr Metod preložil aj do slovanského jazyka, nám sa nezachovalo. Delegácia pre zimu prerušila cestu už na Kryme, v Chersone. Konštantín sa dozvedel, že kedysi okolo roku 101 tu mučeníckou smrťou zahynul štvrtý pápež Kliment, ale kde boli uložené jeho ostatky, nikto nevedel. Začal pátrať po jeho hrobe. Kdesi na ostrovčeku aj skutočne objavil akési ľudské kosti, o ktorých bol presvedčený, že patria sv. Klimentovi. Domnelé pozostatky sv. Klimenta vzali Konštantín a Metod so sebou do Byzancie, kde im preukazovali veľkú úctu a neskôr pri veľkomoravskej misii im tieto relikvie otvárali aj dvere pápežskej rezidencie. Konštantín veľmi rýchlo a pohotovo využil problém i literárne. Napísal tri diela o sv. Klimentovi: históriu nájdenia ostatkov, slávnostnú reč a oslavný hymnus na svätca. Posolstvo k Chazarom bolo pre neho dobrou školou i prípravou aj v iných oblastiach. Zoznámil sa s novými jazykmi, študoval „samaritské" spisy a venoval sa hebrejčine. Dokonca akúsi hebrejskú gramatiku preložil do gréčtiny. Na tejto ceste sa mu vraj podarilo nazrieť aj do ruského prekladu evanjelia. Kritické bádanie sa ustálilo na tom, že pravdepodobne išlo o gótsky preklad, ktorý kedysi ešte v 4. storočí urobil Ulfila. Koncom roku 861 sa byzantskí vyslanci vrátili do Carihradu. Cisár ocenil ich úspechy. Konštantína dosadil na vysokú školu pre výchovu kňazov pri chráme sv. apoštolov, kde sa mal venovať svojej literárnej a pedagogickej činnosti.

4 Misia k západným Slovanom

O niekoľko mesiacov neskôr prišlo na byzantský dvor Rastislavovo posolstvo. Predchádzalo mu posolstvo pápežovi Mikulášovi I. roku 861, ktoré obsahovalo hlavne prosbu o ustanovenie biskupa. Keďže išlo o vážnu žiadosť, rímska kúria si chcela vec premyslieť a zvážiť, lebo sa to dotýkalo aj spojenectva s franským panovníkom Ľudovítom Nemcom. Rastislav si bol vedomý, že nemôže dlho čakať, preto nasledovalo posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III., ktoré prišlo roku 862. Byzantský dvor ním bol najprv ohromený, hlavne žiadosťou o vyslanie biskupa, čo bola požiadavka nesplniteľná, lebo samostatné cirkevné provincie sa zriaďovali len tam, kde už bolo kresťanstvo rozvinuté a zakorenené. Bystrý Fócios postrehol, že sa tu naskytá príležitosť vyvíjať ideologický tlak na Bulharov nielen priamo z byzantského štátu, ale aj zo západu – z Veľkomoravskej ríše. To rozhodlo o priaznivom prijatí Rastislavovho posolstva. Skúsenosti s misiou medzi Slovanmi už boli a mali aj výborne pripravených ľudí – Konštantína a Metoda. Byzantská cirkev a štát presadzovali s kristianizáciou aj grécizáciu, byzantskú kultúru a jej grécky jazyk. Medzi Slovanmi narážali na odpor. Byzantský štát aj cirkevný systém už dlhšie hľadali spôsob, ako im v domácom slovanskom jazyku sprostredkovávať nariadenia štátu i cirkevný poriadok. Konštantín bol pre takéto poslanie jedinečný typ, lebo dobre poznal slovanský jazyk, bol vynikajúci a citlivý filológ, ktorý sa dlhší čas i s krúžkom žiakov usiloval vyjadriť slovanskú reč graficky – písomne. Bol si vedomá zložitosti úlohy. V diskusii s cisárom Michalom III. Deklamoval, že nemožno písať reč na vodu. Pri pokresťančovaní si vyžadovala úloha preložil sv. Písmo, v ktorom sú spísané pravdy a podstata kresťanstva. S týmto bolo spojené nebezpečenstvo nepresného prekladu, čo mohlo spôsobiť obvinenie z herézy. Toto všetko si musel Konštantín premyslieť v modlitbe. Konštantín vynašiel písmo od základu nové, odlišné od dovtedy známych abecied, z ktorých mnohé sám poznal. Vedel, že všetky jemu známe civilizované národy mali svoje abecedy, ktoré boli výrazom ich kultúrnej samostatnosti. Konštantín vytvoril pre Slovanov nové písmo hlaholiku – glagolice. Na projekte pracoval aj Metod a Konštantínovi žiaci. Zužitkovali pritom všetky dovtedajšie úsilia, ktoré sa v tomto smere vykonali v Byzancii. Písmo malo 38 znakov. Potom nasledoval preklad a príprava potrebných textov a kníh pre veľkomoravskú misiu. Prvou knihou, ktorú Konštantín preložil z gréčtiny do slovanskej reči v Carihrade pred odchodom na Moravu, bol Evanjeliár. Prvé slová napísané hlaholikou boli: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo."
V Konštantínovom životopise sa spomína, že Rastislav prijal posolstvo s úctou. Potešilo ho, že vladár najmocnejšej európskej ríše vzal na vedomie jeho prosbu a vyslal diplomatickú misiu až na vzdialenú Veľkú Moravu. Rozpaky však spôsobovala druhá časť posolstva. Byzantský dvor neposlal biskupa a organizátora novej samostatnej cirkevnej provincie, len dvoch mužov, z ktorých iba Konštantín bol azda vysvätený za kňaza. Neveľká skupina klerikov, ktorá prišla s bratmi Konštantínom a Metodom na Veľkú Moravu nemohla organizovať cirkev podľa Rastislavovho želania. Rastislav dal Konštantínovi právomoc nad celým veľkomoravským duchovenstvom, ktoré už na Morave pôsobilo. Konštantín a Metod okrem základnej misijnej činnosti a neustáleho odstraňovania zvyškov pohanských povier a obyčají venovali zvýšenú pozornosť mládeži. Rastislav im pomohol zriadiť aj vyššiu školu na výchovu kňazov spomedzi domácej mládeže. Pravdepodobne ju nezriadili na dvore panovníka, ale v neďalekom ústraní blízko dvora. Tradícia hovorí, že to bolo v Osvětimanoch, necelých 20 kilometrov od Starého Města (dnes miestna časť Uherského Hradišťa). Prevratnosť a jedinečnosť školy bola v tom, že solúnski bratia neprijali výučbu ani v gréčtine, ani v latinčine, ale svojim žiakom sprístupnili knihy a texty v slovanskom jazyku.
V Živote Konštantínovom je zaznamenané, že Konštantín po príchode na Moravu hneď preložil celý cirkevný poriadok. Najhlavnejším dielom misie bolo zavedenie slovanskej reči do liturgie. Konštantín začal slúžiť sv. omšu v byzantskom obrade, bol to jeho rodný obrad a mal povolenie do neho uviesť slovanský jazyk. Čo sa týka západného obradu, prof. Michal Lacko predpokladá, že Konštantín začal s prekladom nepremenných častí západnej liturgie ešte v Carihrade, keď sa od Rastislavových poslov dozvedel, že na Morave nemeckí misionári zaviedli rímsky obrad. Po príchode na Moravu solúnski bratia prijali západný obrad a knihy tohto obradu preložili do staroslovanského jazyka.
V auguste 864 solúnski bratia boli vyrušení so svojimi pomocníkmi z misionárskej činnosti. Vyhnaný franský klérus sa nezmieril s prítomnosťou byzantskej misie na Veľkej Morave a reagoval aj prostredníctvom svojho panovníka. Ľudovít Nemec zorganizoval vojenskú výpravu a roku 864 pod Devínom porazil veľkomoravské vojská. Rastislav bol prinútený uznať zvrchovanosť franského panovníka, odovzdať rukojemníkov, a jednou z podmienok, ktoré musel prijať, bolo obnovenie činnosti franských kňazov na Veľkej Morave. Práca byzantskej misie sa sťažila. V literárnej činnosti pokračovali ďalšími významnými prekladmi. Pred odchodom do Ríma preložili do slovanského jazyka všetky štyri evanjeliá. Na počesť tejto dôležitej udalosti Konštantín napísal básnickú skladbu PROGLAS (predspev) k evanjeliám. Okrem toho preložili: Skutky apoštolov, Žaltár, Modlitebník a breviár. Činnosť misie sa stretla s neobyčajnými sympatiami zvlášť u nižších vrstiev, čo vyvolalo závisť franského kléru, ktorý začal útočiť proti užívaniu slovanského reči v liturgii. Konštantín neúnavne odvracal útoky odporcov slovanskej liturgie slovami Sv. písma a nazval ich trojjazyčníkmi a pilátnikmi. Dôvod, prečo bola byzantská misia v priaznivej situácii napriek prekážkam zo strany franských duchovných, bol v chorobe pasovského biskupa Hartwiga, pod ktorého právomoc Morava patrila. Pre chorobu nebol schopný proti nim zasiahnuť. Až po jeho smrti, keď bol za biskupa zvolený nový biskup Hermanricus, s ktorým sa solúnski bratia stretli pravdepodobne roku 866, sa situácia podstatne zhoršila.

5 Riešenie cirkevno-právneho postavenia misie

Spomenutá udalosť mala pravdepodobne vplyv na solúnskych bratov, že po 40 mesiacoch na Morave, ešte roku 866 alebo začiatkom roku 867, sa rozhodli hľadať riešenie svojho cirkevno-právneho postavenia mimo územia Moravy. Ich cieľom bolo dosiahnuť:
1.    potvrdenie rímsko-slovanskej bohoslužby
2.    vysvätenie učeníkov
3.    ustanovenie samostatnej hierarchie pre Moravské kráľovstvo
Je niekoľko mienok, kam smerovali Konštantín a Metod s niekoľkými učeníkmi, či do Ríma alebo do Carihradu. Podľa mienky jedných po príprave učeníkov na kňazskú vysviacku sa Konštantín a Metod vybrali do Carihradu cez Benátky, kde čakali na loď. Tu ich zastihlo pozvanie pápeža Mikuláša I. Rozhodli sa ho prijať, a preto cestovali do Ríma. Naproti tomu zástancovia cesty do Ríma poukazujú hlavne na vnútorný cieľ cesty a usudzujú, že len v Ríme bolo možné riešiť všetky otázky, lebo Morava patrila rímskeho patriarchátu.
Ich cesta viedla cez Panóniu, zastavili sa na Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Konštantín urobil veľký dojem na svojho rovesníka Koceľa. Koceľovo nadšenie pre slovanské písmo bolo obrovské. Proti všetkým vladárskym zvyklostiam sa vraj naučil sám čítať a písať hlaholskú abecedu, ba Konštantínovi zveril aj 50 žiakov, ktorí sa pripravovali v blatenskej škole na kňazské povolanie a požiadal oboch bratov, aby ich pripravili aj pre prácu so slovanskou liturgiou, knihami a celým písomníctvom. Pokračovali do Benátok, kde sa zdržali, a to z týchto dôvodov: Konštantínova choroba, návšteva akvilejského patriarchátu, prehliadka Benátok, čakanie na pápežovu odpoveď na list, ktorý mu poslali, a pod. Jednou z príčin bolo, že tu obaja bratia museli čeliť zhromaždeniu biskupov, mníchov a iných kňazov, ktorí ich napadli pre neodôvodnené novátorstvo. Vraj nikto z cirkevných otcov si nikdy nedovolil zriadiť pre Slovanov knihy v ich jazyku a nikto sa neodvážil slúžiť obrady v slovanskom jazyku. Zhromaždenie vyhlásilo, že kresťanské bohoslužby sa môžu konať len v troch jazykoch – po hebrejsky, grécky a latinsky. Obhajoba, ktorú Konštantín proti auditóriu viedol, nebola drobnou či len slovnou improvizáciou. Bol to dôkladne pripravený expertízny spis, ktorý v dobovom duchu dôvodil najvýznamnejšími autoritami, menovite Sv. písmom. Spis obsahoval ako pevnú argumentáciu štrnásť biblických citácií a dáva aj nazrieť do vnútru Konštantínovej osobnosti. Udivuje prístup k človekovi, v ktorom Konštantín prejavuje obrovský humanizmus a demokratizmus. Prekvapuje aj nedobové poznanie pojmu národnej výlučnosti a svojráznosti. Jazyk je v Konštantínovom ponímaní atribútom národnej svojprávnosti, suverenity a rovnoprávnosti. Diskusia sa zrejme skončila víťazstvom Konštantína.

6 Pobyt v Ríme a prijatie slovanskej liturgie

Po tomto prišiel do Benátok posol od pápeža Mikuláša I., ktorý pozval oboch bratov i so žiakmi do Ríma. Pápežská politika tu bola jasne a nedvojzmyselne obojaká. Z jednej strany vítala utvorenie veľkej cirkevnej provincie na strednom Dunaji priamo podliehajúcej pápežskej moci. Rovnako so sympatiami sa prijímal fakt, že toto územie nebude patriť Carihradu. Z druhej strany bolo zavádzanie nového jazyka proti všetkým ustáleným zvyklostiam západnej cirkvi. V tomto sa hľadalo nielen narušenie cirkevnej jednoty, ale aj porušenie pravovernosti zásad učenia. Tieto rozporuplné city sprevádzali Solúnčanov na každom kroku a v nich treba hľadať i naliehavé pozvanie bratov na pápežský dvor.
V tom istom čase sa v Byzancii odohrali prevratné zmeny. Cisár Michal III. si obľúbil akéhosi Macedónčana Basilea, ktorý sa stal správcom cisárskych maštalí. Onedlho mu cisár udelil ďalšie vysoké štátne hodnosti, čo Macedónčanovi nestačilo. Roku 865 zorganizoval palácový prevrat, zavraždil cisárovho strýka Bardasa. O rok na to Basileus dosiahol vyhlásenie za spoluvládcu Michala III., ktorého dal v auguste roku 867 na slávnostnej hostine zavraždiť a vyhlásil sa za zvrchovaného vládcu Byzancie. Vzápätí zosadil Fócia a na jeho miesto menoval dávneho patriarchu Ignatia. O všetkom informoval Rím a súčasne požiadal, aby sa dovtedajšie spory pápeža s Fóciom anulovali, aby sa schizma zračiaca sa na obzore už skončila.
Konštantín a Metod sa teda so sprievodom vybrali koncom roku 867 do Ríma. 14. novembra však pápež Mikuláš I. zomrel a v Ríme ich vítal jeho nástupca Hadrián II. Vítal ich slávnostne, pretože niesli so sebou ostatky sv. Klimenta. Relikvie sv. Klimenta, ktoré bratia niesli až z Krymu, im takto otvárali aj dvere v pápežskej kúrii. Zdarnému vývoju prialo i to, že na pápežskom dvore mali bratia aj dosť pevnú skupinu prívržencov. Patrili do nej pápežský bibliotekár Anastáziu, najvzdelanejší a najučenejší muž v Ríme, vedľa neho stál Gauderich z Velltri, biskup, nadšený vyznavač kultu sv. Klimenta a vážil si oboch bratov, napísal dielo Italská legenda, kde je aj príspevok k životu Konštantína, ďalší bol biskup Arsenius z Orte – strýko Anastázia. Opozícia však nebola početná a jej útoky paralyzoval aj osobnostný profil Konštantína, ktorý si získaval učenosťou a nesmiernou skromnosťou mnoho významných činiteľov na svoju stranu.
A tak sa stalo, že pápež roku 868 vyhlásil: prezrel som a preštudoval preklady bohoslužobných kníh i Písma, ktoré bratia preložili do slovanského jazyka, nenašiel som nič škodlivého či chybného a povoľujem ich používanie. Svoje rozhodnutie zvýraznil i slávnostným aktom – položil slovanské knihy na oltár jedného z rímskych kostolov, v bazilike Panny Márie pri Jasličkách, v ktorej bol pápež Hadrián II. ešte pred zvolením za pápeža dlhoročným správcom. Konštantín tu s ním slúžil z nich bohoslužbu. Tým v západnej cirkvi slovanský bohoslužobný jazyk nadobudol zákonité oprávnenie. Pápež prikázal vysvätiť za kňazov Metoda a jeho troch žiakov: Gorazda, Klimenta, Nauma, za lektorov dvoch žiakov: Angelára a Sávu. Pápež im tiež prikázal, aby v štyroch hlavných rímskych kostoloch v ďalších dňoch slúžili sv. omše v slovanskej liturgii. Bol zažehnaný strach z herézy. Pri uznaní samostatnej cirkevnej provincie na Veľkej Morave sa nový pápež tak veľmi neponáhľal. Pápežská diplomacia v tej chvíli nemala ujasnený postup. Pápež Hadrián II. by uvítal práve pri riešení tohto problému posilnenie svojej moci proti všemocnému franskému kléru. Riešenie sa oddialilo nielen pre Konštantínovu chorobu, ale aj kvôli afére okolo hlavných podporovateľov solúnskych bratov, pápežského tajomníka Anastázia a biskupa Arsenia.
10. marca 868 došlo k úteku biskupa Arsenia z Ríma, ktorého obvinili, že poskytol pomoc pri únose pápežových príbuzných. Niekoľko dní po úteku v Benevente náhle zomrel. Po zavraždení unesených osôb niekedy v júni 868, pápežského bibliotekára Anastázia, ako Arseniovho príbuzného, obvinili z účasti na zločine. Preto ho prepustili z pápežských služieb a 12. októbra 868 ho exkomunikovali. Avšak v nasledujúcom roku ho prijali späť. Bolo šťastím, že táto vlna nezmietla i Konštantína a Metoda.


7 Konštantínova smrť

Učený a vážený Konštantín sa cítil natoľko unavený a chorý, že sa musel vzdať všetkých sporov. Keď videl, že jeho zdravotný stav je veľmi vážny, utiahol sa do jedného z gréckych kláštorov v Ríme, zložil rehoľný sľub a prijal rehoľné meno v slavizovanej podobe Cyril. Ako rehoľník žil päťdesiat dní. Zomrel 14. februára 869 vo veku 42 rokov.
Posledná Konštantínova modlitba patrila ľudu na Morave a v Panónii. Ešte na smrteľnej posteli prosil Metoda, aby sa nevracal do Byzancie, aby neodchádzal do kláštora, ale nech za každú cenu dorieši problémy veľkomoravskej misie dokonca. Metod sľúbil bratovi splniť poslednú prosbu.
Pápež rozhodol, že Konštantína pochovajú so všetkými poctami v prítomnosti kardinálskeho zboru a samého pápeža a jeho telo slávnostne uložia v kostole sv. Klimenta. Pramene z tých čias nasvedčujú, že Rím sa s Konštantínom rozlúčil veľmi dôstojne. Hrob vyzdobili obrazmi a výjavmi z jeho života a preukazovali mu všestrannú úctu.
 

Záver

Nie je možné zachytiť všetko, čo vplývalo na niektorého človeka, aby konal, ako konal, vyjadriť to bohatstvo citov, myšlienok, ktorými obohatil svet, zvlášť v prípade Konštantína, ktorý nezabudnuteľne ovplyvnil vývoj nášho národa.
Pokúsila som sa načrtnúť predovšetkým spoločenskú situáciu, rôzne mocenské vplyvy vládcov, politikov, duchovných, ktorí utvárali rámec Konštantínovho života, jeho práce a prínosu pre Slovanov, Slovákov, pre Európu. Rozhodne možno poznamenať, že jeho snahy o humanizáciu a právo každého národa, aby sa smel vzdelávať vo svojom jazyku, vo svojom jazyku sláviť liturgiu, aby jej mohla rozumieť čo najširšia vrstva obyvateľstva, jeho zápal pri šírení radostnej zvesti, jeho práca na poli filológie, prekladateľstva, knihovníctva nie je vôbec zanedbateľná a je hodna povšimnutia a stálej a vďačnej spomienky nášho slovenského národa.
Čo by nemal nevedieť žiaden člen nášho národa je, že tento muž dal doslova svoj život, aby sme mohli mať svoj spisovný jazyk, svoj liturgický jazyk, knihy vo vlastnom jazyku, aby sa nám otvorili obzory duše a ducha. Jeho literárne a teologické diela sú taktiež hodné toho, aby sme sa s nimi a s ich odkazmi zoznámili, ako je napríklad jeho básnická skladba Proglas.
Je dôležité vedieť, čo vplývalo na náš národ, čo mu pomáhalo sa utvárať, aby sme vedeli, kto vlastne sme.
 

Zoznam bibliografických odkazov

DOSTÁLOVÁ, Růžena: Byzantská vzdělanost. Vyšehrad. Praha. 1990. strán 415. ISBN 80-7021-034-6

HNILICA, Ján: Svätí Cyril a Metod, horliví hlásatelia božie slova a verní pastieri cirkvi. Alfa. Bratislava. 1990. strán261. ISBN 80-05-00707-8

JÁN Pavol II.: Slavorum apostoli – apoštoli Slovanov. Spolok svätého Vojtecha. Trnava. 2005. ISBN 80-7162-563-9

KUČERA, Matúš: Postavy veľkomoravskej histórie. Osveta. Martin. Strán 280 + 16 strán farebná príloha. ISBN 70-050-86

KUČERA, Matúš: Cesta dejinami – Stredoveké Slovensko. Perfekt. Bratislava.  2002. strán 228. ISBN 80–8046–217-8

ŠMÁLIK, Štefan: Boží ľud na cestách. Lúč. Bratislava. 1997. strán 792. ISBN 80-7114-188-7


 

Som rád, že ste navštívili moju stránku. Ak by ste mi chceli niečo odkázať, použite chat alebo napíšte niečo na moju nástenku.