Ak Bohu poviete: „Otče, chcem slúžiť.", ani by ste neverili, ako rýchlo vám toto vaše rozhodnutie splní. Nejako takto začala moja cesta do Rumunska. Cesta ohlasovania, no predovšetkým služby.

V Rumunsku som sa dostal do dedinky Butín. Vyzeralo to tam ako u nás pred 30timi rokmi. Jedným slovom, dedina. Traktory, kravy, husi, kone, všetko sa premávalo krížom-krážom cez cestu. Cítil som sa ako doma. Našim prvým kontaktom boli deti  z neďalekého ihriska. Vedeli po slovensky, takže sme sa ihneď zoznámili a pozvali na stretká. Na ďalší deň v nedeľu sme sa na sv. omši predstavili a tak oficiálne začali naše 2-týždenné misijné prázdniny v Butíne.

Do Rumunska som sa chystal s určitými predstavami a túžbami ako budem hovoriť o Bohu, evanjelizovať iných, no zároveň aj s obavami a strachom ako to všetko dopadne. Po dvoch týždňoch strávených medzi rumunskými Slovákmi  musím zhodnotiť, že  som viac dostal ako dal. Za mojou túžbou evanjelizovať a hovoriť o Bohu sa skrývala vlastná pýcha ako vyzerať múdro pred ostatnými. Musel som isť až do Rumunska, aby som nato prišiel. Boh ma za tieto 2 týždne misijných prázdnin učil pokore, nevystatovať sa pred ostatnými, jednote s ostatnými členmi týmu, otvorenosti pre každého človeka, radosti zo života z detských stretiek, odvahe a trpezlivosti. Neohúril som ich mojimi vedomosťami o Bohu ani mojim spevom a hraním na gitare počas omše ale osobnou skúsenosťou s Bohom ktorú som mal a časom ktorý som im venoval. Či to už bolo ráno na stretkách, večer na ihrisku, v osobných rozhovoroch alebo na spoločnom výlete.
Marek

Ako malý 10 ročný chlapec som s otvorenými ústami pozeral na chlapíkov v našom kostole, ktorí rozprávali s trošku divným prízvukom o tom, ako boli niekoľko rokov v Afrike. Ako tam žili svoju katolícku vieru medzi domácimi a ako sa pre nich stávali darom. Stále ma fascinovali takéto príbehy. Túžba po podobnom dobrodružstve tak bola zasiata. Dlhé roky to semienko ticho čakalo na správny čas. Ten čas prišiel na vysokej škole v štvrtom ročníku. Vtedy Košické UPC pomaličky rozbiehalo projekt misií cez prázdniny v Rumunsku. Zvádzal si ma, Pane,nuž nechal som sa zviesť. Nielen Jeremiáš, ale aj ja som mohol riecť túto vetu.  Po zhruba polročnej príprave sme mali pred sebou dva týždne s rumunskými Slovákmi. Som veľmi rád, že príprava nebola podľa mojich predstáv, ale podľa Božích. Nie, ako to technicky a materiálne zvládnuť, či ako sa im prihovárať, ale byť s Ježišom. Tak ako jeho apoštoli... Boli s ním. V každodenných činnostiach, v práci, v chráme, na svadbe,... Samozrejme aj tie ostatné veci boli a sú potrebné, ale nie najpotrebnejšie. Hoci nás tam bola len hŕstka, duchovne nás tam bolo veľmi veľa. Myslím tým veľkú modlitbovú a taktiež pôstnu podporu pred misiami a počas misií. Bez nej by to nešlo. Samotné misie som vnímal ako jeden veľký zázrak. Ako si Boh používa maličkých, aby zahanbil veľkých. (Je to super, aspoň viac vidno, že je to Jeho dielo. J) Boh si ma použil pri ohlasovaní svojej radostnej zvesti medzi našimi blížnymi v Rumunsku. Ako úžasne sa vypĺňali Jeho slová z Písma: otvor si ústa a ja ti ich naplním... Som Bohu veľmi vďačný za to, že som mohol byť svedkom Jeho nekonečnej milosrdnej lásky v malej rumunskej dedinke. Byť svedkom jeho veľkej štedrosti. Šiel som evanjelizovať, a vrátil som sa zevanjelizovaný. Šiel som povzbudzovať a vrátil som sa povzbudený.  Šiel som tam prinášať Krista, a vrátil som sa s Ním. Po misiách môžem povedať, že naozaj platí výrok o láske, ktorá sa čím viac dáva, tým viac rastie. Misie menia život. Nielen domácim, ale podľa mňa, hlavne misionárom.
Patrik

O projekte misií v Rumunsku som sa dozvedel po jednej svätej omši na našom internáte. Hneď ma to oslovilo a tak som sa začal zúčasťnovať na stretkách. Kedže som bol trošičku neistý či ma tam Boh chce, zaradil som sa ako náhradník. Keďže chlapcov bolo málo, išiel som aj ja - Boh ma tam chcel :) Na stretkách sme pripravovali.... stretká do Rumunska. Pre deti, mládež i dospelých. Bol to požehnaný čas, čas modlitby, zdieľaní, nadväzovania nových priateľstiev.
Prvé moje misie boli v dedinke Sintea Mica - bol to prvý rok misií v tejto obci. Uviedi nás sem slovenské sestričky, slúžiace v rumunskom hospici. Po rozpačitých začiatkoch sme rýchlo získali obľubu najmä u detí. Počas dvoch týždňov sme zažii veľa Božích milostí a lásky, ktorú nám prejavoval cez ľudí ku ktorým nás poslal. Pri rozlúčke len málo očí ostalo suchých. V nasledujúcich troch rokoch som v tejto službe pokračoval. Niektorí misionári sa menili, niekoľkí sme boli viackrát. Všeci do jedného sú to úžasný ľudia a som vďačný, že som ich mohol spoznať. Slováci v rumunsku nám prirástli k srdcu a my im asi tiež, lebo sa nezabudli pýtať na ľudí, ktorých si pamätali z uplynulých rokov. Boh nám vo veľa prípadoch ukázal že misie sú Jeho zámer. Napríklad miestny pán farár, ktorý v prvých rokoch nebol nadšený našou prítomnostou ( nebol si istý našimi úmyslami ), nám počas štvrtého ročníka misií doniesol vlastné vínko a mäso na opekanie. Dali sme si :) bolo dobré. Ďalej sme zažili zmierenie dvoch rodín z ktorých jedna kôli tomu nechodila do kostola. Keď som ich na rozlúčkovej omši zazrel v kostole, bol som dojatý a ďakoval za to Bohu. Ja osobne som zažil príhodu z rumunským dievčatkom Kristínkou. Mala asi šesť rokov a nevedela po slovensky. Vracali sme sa zo stretka a ja som bol dosť smutný. Kristínka k nám dobehla, každého vystískala - mňa ako posledného - a začala mi spievať: Boh ťa miluje :) Nádherný dôkaz Božej lásky :) Po každom ročníku misií som cítil, že som viac dostal ako dal. Boh skrze tieto misie požehnáva svoje deti v Rumunsku, ale aj tie deti, ktoré za nimi posiela :) Chvála Bohu! Amen.
Juraj

...napísať také svedectvo teda nie je vôbec jednoduché

OK...takže...keď prišla prvá ponuka ísť na misie do Rumunska a ja som ju prijala, modlila som sa, aby to nebola len nejaká dovolenka pre mňa, s ktorou sa potom môžem pochváliť, aby to nebolo na moju slávu, ale skutočne na oslavu Boha. Jasné, že mi tiež napadlo, že čo ja, hriešny človek, im tam môžem priniesť, čo im ja môžem dať z mojej viery, keď sa i ja prichytím, že sa spolieham viac na seba, ako na Boha, ako im dať lásku, keď niekedy mám aj ja problém ľúbiť ľudí takých, akí sú. Ale...našťastie misie nestoja len na ľuďoch (zámerne píšem len, lebo do istej miery to je aj na ľuďoch), ale hlavne na Bohu...takže On sa postará o to, čo bude treba J

Pre mňa osobne misie v Rumunsku boli požehnaným časom stretnutia s úžasnými ľuďmi. Ľudia sú tam skromní a srdeční, vždycky Vám dajú pocítiť, že ste tam vítaní. Stretnutia s deckami boli parádne, deti sú energické, rady sa hrajú, spievajú, vymýšľajú, prekvapujú (tým ale vôbec nechcem robiť reklamu detským stretkám J) Bol to tiež zážitok spoločenstva (vďaka za týchto ľudí), bol to čas učenia sa nových vecí a prekonávania seba samej (keď bolo tak sucho, že sa bolo treba modliť za dážď, čo by nebol až taký problém, keby sa moje topánky omylom nevyložili v inej dedine a neostala by som 2 týždne len v sandáloch...no modlite sa za dážď, keď viete, že si nebudete mať čo obuť, keď bude pršať...ale dá sa to, fakt J Boh sa i tak postaral, lebo sa našiel člen spoločenstva, ktorému narástli také isté veľké nohy, ako mne a požičal mi botasky J) Bol to čas Božej milosti (ale aj útokov Zlého, ktorý sa tam, samozrejme, musí zamiešať, keďže to chce celé prekaziť).

Misie v Rumunsku a všetko s nimi spojené boli (aj sú) pre mňa nezaslúženým darom od nášho nebeského Ocka, za ktorý som fest vďačná. Idete tam možno niečo dávať, ale vrátite sa oveľa bohatší, ako ste šli tam J

A na záver jeden z mojich obľúbených citátov z Písma: Mt 28, 20 ..."A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. „
Anka