Táto báseň vznikla veľmi, veľmi dávno. Inšpirovaná bola kázňou Davida Wilkersona - Volanie k zlomenosti. Ako som ju však teraz znovu čítala, uvedomila som si, že je vystihujúca aj po takom dlhom čase, ktorý ubehol od jej tvorby...

Čo je to zlomenosť?

To nekončiace trápenie duše?

Tá okolo mňa neschopnosť.

žiaden závan v horúčosti púšte.

Láme sa mi srdce,

nenachádzam viac slová.

Nervózne hryziem si líce,

nie som však jediná, kto k tebe volá!

Počuješ ma,

tým stopercentne som si istá.

Nevládzem však už volať na teba,

predstava známa je náhle hmlistá.

Zahaľuje ma oblak,

bráni mi sa rozhliadnuť.

Vznáša sa nado mnou súmrak,

nemám sa kam pred ním utiahnuť.

Je tu len tvoja náruč,

k tej sa bedlivo upínam.

Vravím si, tak ma už nemuč!

Vlastné odhodlanie si tým odbúravam.

Hovorím si, že vytrvám

a pri tom sa k zemi rútim.

Či len márne si to všetko nahováram,

klbko pochybností si stále viac krútim.

Je to ako tá najhoršia sebeckosť,

spoliehať sa len na seba.

Zabúdať na tvoju obrovskú milosť,

čo dáva mi zo všetkého tak veľa.

Akoby som samu seba zrádzala,

prekrúcala vlastné slová.

Stále sa zjaví akási zábrana,

čo všetko zdolá.

Utápam sa v bezmocnosti,

hoci istá som si sily, ktorú v tebe mám.

Dobiedzajú na mňa pochybnosti,

neustále ich od seba odháňam.

Nepriateľ je silný,

o tom som sa presvedčila.

Strach z jeho víťazstva je však mylný,

veď s tebou som už mnoho ráz zvíťazila.

Tak ťa prosím,

úpenlivo volám tvoje meno!

Svoj kríž, ako si mi prikázal, nosím.

nedovoľ aby ma zahalilo nevedno.

Ja budem kráčať s tebou,

pokiaľ budeš stále tu.

Bude to až do konca vekov,

nechcem stratiť túto ochotu.

Pomôž mi,

Ja viem, že na teba je spoľah.

Utri mi slzy.

Dokážeš to iba ty!