4. júl je pre Spojené štáty americké veľký sviatok! Majú narodeniny, takže sa nejde do práce, ale oslavuje sa Deň nezávislosti. Milujem predĺžené víkendy. A tento stál naozaj za to. Teraz by sa mi hodil ešte jeden víkend, aby som si oddýchla od víkendu.

Deň vopred mi prišla SMS s prianím „Happy Independence day“ nezávislosti od každého zla“. Beriem to vážne a Deň nezávislosti začínam rannou sv. omšou. Zvyknem ísť večer, ale keďže budú ohňostroje, dá sa ísť iba ráno. Požičiavam si bicykel od Tiny a tryskom do vzdialenejšieho kostola, kde je omša o 8:30. Trysk je eufemizmus najhrubšieho zrna. Neviem, čo s tým bicyklom je, ale ani Sagan by na ňom nešiel naozaj rýchlo. Predstavte si teda mňa (a v pohode sa z chuti zasmejte). Prichádzam trošku neskôr, ako som predpokladala, ale ešte mám dosť času vydýchať sa a stíšiť sa. Dosť času a ešte pol hodiny navyše, keďže v „special days“ sú omše o 9:00. Na jakú chmaru som sa tak ponáhľala? Svätá omša sprevádzaná všetkými americkými hitovkami ako „God bless America“ mi paradoxne pripomína domov. Už len chvíľu a máte ma tam! :D Nebojte sa, už vám dlho chýbať nebudem! Po omši sadám na bicykel a pálim naspäť. Pozerať futbal. Naozajstného športu bolo na tento deň dosť. Výsledky nás veľmi zaujímajú, všetko sú to pre-intrák-dôležité zápasy. Bilancia je nasledovná: Nemecko (Tina) vyhralo, Francúzsko (Margaux) a Kolumbia (Julián) prehrali. Nemecko je naša posledná nádej. Germanyyyyyyyyyyyyy!!! Germanyyyyyyyyyyyyy!!! Medzi zápasmi nás Steve, Američan pracujúci pre intrák, pozýva na údené rebierka, typické jedlo na tento deň. Je to od neho milé. Nikto ho o to neprosil, ani to nie je v náplni jeho práce. Ale rozhodol sa o nás postarať ako o svojich. Večer ideme na Folsom Field Stadium, kde zvyknú byť zápasy amerického futbalu. Je tam veľmi veľa ľudí a ja sa „náhodou“ stretávam s Davidom, mojim tunajším školiteľom (ocko, ešte nie) a jeho manželkou. Sú veľmi milí. Po programe, keď je už dosť tma, začne to, na čo všetci čakajú. Nádherný ohňostroj. Možno sa to niekomu zdá prehnané, ale pravdou je, že Američania sú hrdí na to, odkiaľ sú. Tí, ktorých som stretla, si vedia z Ameriky a zo seba robiť srandu, a pritom sa nezosmiešňujú a nepodceňujú. To mám na nich naozaj rada.

V nedeľu som pozvaná na obed k Cynthii, ale ešte pred tým, ideme navštíviť ich „church“. Cynthia má srdce otvorené pre všetkých medzinárodných študentov a ponúka im prijatie a Krista. Úprimne sa zaujíma o život v ich krajine aj štúdium. Snaží sa im ukázať všetko „typicky americké“ a návšteva takejto americkej kresťanskej cirkvi je niečo, čo považuje za dôležité. Ide s nami aj Julián, kamarát z intráku. Keď som zistila, že vyrástol v kresťanskej rodine, ale nemá rád cirkev, nemôžem ho nepozvať. Na moju radosť, pozvanie prijíma a je to milé. Je prekvapený z toho, že sa mu to páči. Na ďalšiu nedeľu ideme do St.Thomas Acquinas – univerzitnej katolíckej farnosti a ja dúfam (prosiac o modlitby), že nájde, čo stratil. Podvečer ideme ešte s Julianom, Rickym a Akim na prechádzku do Chautaqua Park. Je to jedna z najkrajších vecí na Boulderi - po dvadsiatich minútach chôdze od intráku sme v nádhernej prírode, kde je ticho a pokoj. Teda pokým tam nedôjdeme my. Pokoj je tam stále, len toho ticha akosi ubúda. Chudák Ricky práve prestal fajčiť a čerstvý vzduch mu nerobí dobre. Snaží sa, ale po asi štvrtej prestávke to vzdáva. Posiela nás, nech ideme ešte kúsok ďalej, ak chceme, ale že on ostáva tu. Sadne si tak, "aby jeho telo ľahko našli" a sľúbi nám, že prípadnému útoku veveričiek sa bude brániť ako ozajstný hrdina. My si to vybehneme ešte kúsok vyššie, pokocháme sa výhľadom a všetci sa úspešne vraciame naspäť. Aj Ricky.

Medzičasom na Slovensku naše misijné spoločenstvo víkendovkuje. Idú na víkendovú duchovnú obnovu pred misiami v Rumunsku a mne je stále viac smutno, že nemôžem byť s nimi. Mám taký zvláštny pocit, že som presne tam, kde mám byť, a zároveň chcem byť niekde inde. Po bilokácii však naozaj netúžim, doteraz som sa nenaučila byť poriadne naraz na jednom mieste :) Cez internet ladíme s Mirkom a Dorotkou detaily, pripomínam, na čo by nemali zabudnúť – poučená najmä z toho, na čo všetko sa už podarilo zabudnúť mne. Som na nich hrdá, lebo všetko zvládajú a sú odhodlaní niesť Krista – niesť Lásku k Slovákom do Rumunska, aj keď majú všetci za sebou náročný semester a mohli by si ísť radšej oddýchnuť alebo investovať svoj čas inak. Inšpirujú ma. Úplne na nich vidím, že "ak je niekto závislý na Bohu, nemusí byť závislý na ničom inom". Boh je dobrý!