Krížová cesta je mojou najobľúbenejšou modlitbou. Preto som spracovala jednu z nich, ktorá je pôvodne rozsiahla, je to celá kniha, každé zastavenie na niekoľkých stranách. Je to jedna z najkrajších ciest, aké som kedy čítala, modlila sa. KRÍŽOVÁ CESTA HRIEŠNIKA od ALESSANDRA PRONZATA. Práve preto sa chcem s vami o ňu podeliť. Vybrala som myšlienky, ktoré boli najkrajšie a najdôležitejšie.

Úvod: Zvíťazil nad slabosťou
Boh sa vybral hľadať človeka. Pátral po ňom, sledoval ho.  Tvrdošijne, neúprosne ho stopoval. Mohol ho dostihnúť skratkou: svojou mocou. Radšej sa však vybral cestou mučivej slabosti. A to je Via Crusis. To je krížová cesta. Je to cesta, na ktorej sa končí môj útek. Je to cesta, na ktorej Boh človeka konečne dostihne. Znova nájsť človeka. Je to podivuhodný paradox. Boh víťazí slabosťou. Boh je silný, a nie je možné mu odolať práve vtedy, keď je vydaný napospas ľuďom. Ja utekám, rýchlo, ľahko, bez prekážky (veď som premárnil všetko) a Boh ma dobehne, potácajúc sa pod bremenom, ktoré sa volá kríž. Vedel, kde ma nájsť. Našiel ma na krížovej ceste, kde mám svoje bydlisko. Bývajú tu, ako ja, všetci hriešnici. Krížová cesta je miestom stretnutia, zajatia, nájdenia. Cesta, na ktorej sa mám stretnúť so záchranou. Odporovať sile Božej slabosti je nemožné. Útek sa skončil. Bol som chytený práve na ceste do svojho domu.

I. Boh v rukách človeka
Obžalovaný mlčí, lebo keby sa chcel brániť, musel by žalovať on, musel by sa stať sudcom on. A on prišiel zachraňovať a nie súdiť. Nie, nespáchal nič zlé. Pre nás ľudí je však ktosi ešte neznesiteľnejší ako ten, čo pácha zlo. Je to ktosi, kto si nárokuje učiť nás dobro, ktoré sa odlišuje od dobra, ako ho my vnímame a chceme vnímať. Ktosi, kto sa pokúša strhnúť masku našej nestálosti, nedostatočnosti nášho dobra. Je ten, ktorý odhaľuje skryté chyby nášho dobra. K zločincovi môžeme byť zhovievaví. Nakoniec, Barabáš celkom dobre vyhovuje našej pýche slušných ľudí. Ježišovi však nemôžeme odpustiť dobro. Je vinný, lebo nám predložil iné dobro. A tak zničil náš pokoj. Tak konečne môžeme byť spokojní. Splnil sa nám náš sen. Poďakujme sa Pilátovi. Boh je znova pevne v našich rukách. Kriste, daj nám pochopiť, že keď ťa človek odsudzuje, prestáva byť človekom.

II. Boh prijíma sviatosť ľudského utrpenia
Dôležitejšie je vedieť, čo Ježišov kríž bol. Lebo viem, čo je kríž môj. Kríž, ktorý mi padá na plecia znenazdania. Kríž, pod ktorým sa potácam, pod ktorým ohromený klesám na mysli, pod ktorým protestujem. Kríž, ktorý prichádza nečakane, kríž nezmyselný, nezaslúžený, ukrutný, protivný, kríž v najnevhodnejšom čase. Kríž, pod ktorým kričím: „Prečo sa to muselo stať práve mne?“ V Ježišovi sa zratúvajú bolesti a úzkosti všetkých ľudí. Utrpenia celého ľudstva sú ako hrče zrazenej krvi na Jeho srdci. Nijaké utrpenie nie je zbytočné. Nijaké utrpenie sa nestráca. Preto je Ježišov kríž taký ťažký. Boh neprišiel odstrániť ľudskú bolesť. Neprišiel nám predniesť učenú rozpravu o utrpení. Nepriniesol nám vysvetlenie. Urobil čosi viac. Čosi nesmierne božské. Prišiel sa podeliť, zúčastniť sa, vziať na seba bolesť ľudí. To je kríž. Je znakom, sviatosťou ľudského utrpenia, ktoré Boh prijíma, ktoré si Boh vkladá na svoje vlastné pleca. Je to strašný náraz ľudskej bolesti, ktorá rozráža srdce Boha. Na Kristovom kríži sa na nič nezabúda. Prišiel hľadať tvoju neužitočnú bolesť. A našiel ju. A zmocnil sa jej.

III. Prečo padá?
Hriech nadobúda svoj tragický význam iba v oslňujúcom Božom svetle. V stretnutí s Kristom, ktorý ponára svoju tvár do prachu, môžeme objaviť svoju pravú totožnosť, môžeme zhodnotiť zlobu hriechu. Na ceste človeka je Boh, ktorý chce nadviazať priateľstvo. Jediný zákaz: Zákaz nemilovať! Jediný príkaz: Miluj! Aj podstata hriechu spočíva v odmietnutí milovať, trestom za hriech je neschopnosť milovať. A najvyššou dôstojnosťou človeka je, že je niekým, pre koho sa srdce Boha raduje.

IV. Staň sa vôľa ľudí
Mária sa zriekla všetkého, aj práv na svojho Syna, práv ľudských zväzkov. Dobrovoľne sa ochudobnila o svojho Syna. Úplne Ho uvoľnila pre poslanie, ktoré mu zveril Otec. Jej „Staň sa“, pri Zvestovaní, bol podpisom in bianco na Božom pláne. Bolo to prijatie bez podmienok, prijatie tajomstva, ktoré sa malo postupne a zakaždým v krvavom doráňaní, odhaľovať po celý jej život. Nepoškvrnené Počatie Panny Márie je znakom netrpezlivosti Boha, znova si človeka úplne dobyť, aby konečne mal kúsok čistej zeme, na ktorú by mohol vstúpiť a stretnúť sa s človekom. Iba ten, kto stretne Boha, je schopný stretnúť sa skutočne aj s ľuďmi. Len ten, kto sa zhovára s Bohom, má čo povedať aj iným. Jedine ten, kto videl Boha, nesklame bratov.

V. Kde je Boh?
„Blaženejšie je dávať ako prijímať.“ (Sk 20,35) Dávať je milosť. Kto dáva, dostáva. Ak chceš byť človekom, buď blížnym. Kristovo umučenie je naozaj tajomné. Boh vstupuje do ľudského utrpenia, zmocňuje sa ho, nesie ho na svojich pleciach.  Súčasne si však človeka aj priberá. Človek môže mať podiel na Jeho bolesti. môže sa zúčastniť na Jeho utrpení a pomôcť Mu niesť kríž. Prípad Šimona z Cyrény je najpresnejšou ilustráciou tohto tajomného splietania účasti, tohto vzájomného nesenia. Boh, ktorý sa mieša do bolesti človeka. A človek, ktorý sa mieša do bolesti Boha. Boh, ktorý nesie bremeno človeka. A človek povolaný niesť bremeno Boha. Niet spásy bez účasti. Niet vykúpenia bez spoločne znášanej námahy. Niet návratu bez stretnutia. Niet úsilia bez spoločnej zodpovednosti. Niet kríža, ale ani šťastia, osamotene. Pred veľkými osobnosťami som bol vždy v pomykove. Rozpačitý najmä čo sa týka rúk. Kam ich dať? Čo s nimi robiť? Kristus ma oslobodzuje od týchto starostí. S Kristom sú ruky vždy zamestnané. (Lk 9,23) S Kristom je ľahko alebo strašne ťažko? Nájsť správnu pozíciu, jedinú správnu pozíciu. Sú to ruky, ktoré siahajú po surovom dreve kríže. Stáva sa, že ja mám (alebo sa klamem, že mám) Krista bez kríža, a tí druhí majú kríž bez Krista. Kde je Boh? Boh je na druhom konci kríža. Áno, na konci môjho kríža. Ale aj na konci kríža cudzieho. Kdekoľvek je kríž, musím ho uchopiť obidvoma rukami. Z hociktorej strany. Na druhej strane je vždy On.

VI. Odvážne gesto, ktoré nič nerieši
Táto žena, našťastie, nesiahla po príručkách. Ani sa nešla pýtať na mienku odborníkov na to, čo je milosrdenstvo. Stačilo jej požiadavky lásky prejaviť gestom. Gestom konkrétnym, skromným, nedostatočným. Vždy to bol však znak lásky. Veronika svojim prostým gestom iste nechcela vyriešiť všetko. Stačilo jej aspoň na chvíľu rozviazať úzkostnú samotu toho človeka. Stačilo jej pritom rozviazať aj uzol svojho egoizmu, zbabelosti a pohodlia. Vyšla von, pod šíre nebo, vedená hlasom svojho srdca. Bez obáva, ako utají svoje city. V ruke s ručníkom, plná súcitu a vyzývavo pred nemilosrdnými očami vojakov a pred pohľadmi nemilosrdných ľudí. Láska znamená, pochopiť niečiu drámu, zrušiť vzdialenosti, prelomiť obkľúčenie samoty, povedať, že mi na tom záleží, prejaviť sa znamením, čo aj chudobným, ale vyjadrujúcim veľkosť srdca, v ktorom je priestor pre bratovo bremeno.
Na jeho obraz a podobu. Áno, podobáme sa Mu. Sme jeho rasa. Patríme do Jeho príbuzenstva. A tak problém jeho tváre je napokojn problémom tváre mojej. Môže stačiť ručník priložený na ktorúkoľvek tvár spustošenú utrpením. A navždy ostane doň vtlačený obraz Jeho tváre. Nie. Obraz mojej tváre.

VII. Sklamanie Boha
„Otče, zhrešil som. Vyznávam, že som tvrdošijne odporoval a nepodľahol Božím pokušeniam.“ Pustošíš moje bojazlivé plány, aby si mi predložil plán nevýslovne smelý, odvážny. Prichádzaš rozhádzať moje chatrné hry, aby si ma posotil do jedinej hry, ktorá je ma hodna, do hry svätosti. Nemilosrdne do mňa zapáraš, aby som nebol, čím som, ale kýmsi viac.
Si jediný, ktorý sa nezmieruješ s mojimi limitmi, ale predkladáš mi limity svoje, pri ktorých človek dostáva závrat. Si jediný, ktorý sa neuspokojuje s málom, ale vyžaduje všetko. Vidíš moju malosť, a pritom očakávaš umelecké dielo, priam majstrovský výtvor. Vidíš túto spleť úbohosti a ničoty a čakáš človeka, ktorý stojí vzpriamený na nohách, slobodný. Vidíš túto hrudu egoizmu, a čakáš srdce otvorené dokorán pre všetkých. Vidíš tohto bojazlivého špekulanta, tohto múdreho správcu svojho strachu, tohto horlivého byrokrata opatrnosti, a čakáš proroka, ktorý sa neváha postaviť za vec spravodlivosti a na stranu posledných a rozhodnúť sa pre porazených. Vidíš túto zmiešaninu prostrednosti a domýšľavosti, a čakáš svätca. Pane, zotri zo mňa strach pred svätosťou. Aby som nepovažoval svätosť za niečo navyše, za luxus pre niekoľkých privilegovaných, ale za jedinú rozumnú mieru, jedinú možnosť, jedinú účinnú voľbu pre kresťanský život.
Svätosť nie je priveľa. Je to jednoducho správna miera: nič viac a nič menej. Svätci nie sú špecialisti prepínania, zveličovania. Sú to stvorenia, ktoré mali odvahu dostať sa veci na koreň, ktoré povedali áno sebe samým. Ktoré nezdupkali. Ktoré nenechali prepadnúť plán, čo mal s nimi Boh. Svätci! Alebo- najrealistickejšie stvorenia na svete. Našim pravým povolaním by mala byť svätosť.

VIII. Vybrať úlohu
Myslím, že tu ide aj o prirodzený postoj. Je to potvrdenie nepomeru. Nepomeru medzi utrpením a slzami, medzi bolesťou a útechou, medzi tým, ktorý nesie kríž, a tými, čo mu chcú pomôcť s dobrým úmyslom. Medzi tým, čo sa deje vo vnútri človeka a tým, čo chápu iným. Nepomer alebo priepasť, ak chceme.
Kto trpí, ocitá sa v priepasti osamelosti, úzkosti, útrap, fyzických i duševných múk, ktoré nik-ani človek dôverný, blízky, plný láskavej pozornosti-nemôže úplne pochopiť. Niet biednejšieho človeka, ako je človek, ktorý si navykne na utrpenie iných. A niet väčšieho sebaklamu, ako sebaklam namysleného človeka, ktorý sa klame, že cudziu bolesť chápe úplne.
Rehoľná sestra v agónií: „Vždy som žila medzi chorými. Ale až teraz viem, čo to znamená. Treba to okúsiť..“ On to okúsil. Prijal ľudské srdce, aby to mohol okúsiť. Cudziu bolesť nikdy dostatočne nepochopíme, nad človekom, ktorý trpí, nikdy dostatočne neplačeme a dosť pre neho nerobíme. Pokorné uznanie tohto „nepomeru“ nás urobí k tajomstvu cudzej bolesti pozornými a úctivými. Kalvária je začiatok, symbol. Krížová cesta nie je len cestou jeruzalemskou. Križuje sa so všetkými cestami sveta. Ježiš napomína ženy, ale sa za ne, za ich deti a celý svet, aj obetuje. Toto zastavenie nám nedovoľuje dojímať sa a plakať len nad minulosťou. Žiada si, aby sme sa rozhodli, akú úlohu si vyberieme dnes, pri stretnutí s utrpením. Úloha, ktorú si vyberám, mi poskytuj možnosť: Odsúdeného mučiť, alebo nadľahčovať jeho bremeno. Dramatická alternatíva. Zväčšovať alebo nadľahčovať ťarchu bolesti vo svete.

IX. Opustenosť odsúdeného
My všetci sme čestní ľudia. Máme čisté ruky. A on prelieva svoju krv, aby umyl toľko čistých rúk. Nikomu neublížime. A on platí dlhy všetkých. „Ja nemám na tom vinu.“ A On neváha vziať ťarchu vín na seba. Každému vešiame na chrbát rozsudok za previnenie. A Kristus zatiaľ berie na svoje plecia viny všetkých. Svet je preľudnený sudcami. A Kristus prijíma úlohu, ktorú my odmietame, úlohu vinníka. My vynášame rozsudky. A On sa vydáva na krížovú cestu v rúchu odsúdeného. Byť kresťanmi znamená prevziať zodpovednosť za všetko a za všetkých. Usilovať sa prísť do Otcovho domu spolu. Láska neúčtuje. Platí.
Ďakujem Ti, Bože, že sa necítim lepší ako iní. Urob mi trocha miesta medzi tými dvomi zločincami, čo ťa sprevádzajú na Kalváriu, kde budú ľudia zbavení viny, lebo ktosi sa zdráhal byť odsúdený za všetkých.

X. Bol som tam aj ja
Náš útek, tak isto ako útek márnotratného syna, sa končí v náručí Otca, ktorý nás nestrpí v tomto stave, v roztrhaných handrách. Je to symbol všetkého, čo sme si dali roztrhať a vziať, a preto rozkazuje priniesť najkrajšie šaty, prsteň a sandále. Toto objatie zakrýva našu hanbu. A vychádzame z neho zrekonštruovaní, obnovení, noví. Namiesto handier máme najkrajší odev, čiže milosť a dôstojnosť detí. Za všetko sa platí. Aj za najkrajšie šaty, prsteň, sandále. Mám to všetko na sebe, lebo ktosi raz na Kalvárii bol uprostred kričiacej zberby zbavený svojich šiat. Pane, všade sme znetvorili, ponížili tvoj projekt: človeka. Posolstvo, ktoré nám priniesol, sme zredukovali, zneužili, znesvätili. A ty znášaš poníženie a hanbu za tieto naše bezočivé činy. Daj, aby som sa v tomto svojvoľnom vyzliekaní vedel vyzliecť z toho, čo je nutné vyzliecť. Aby som jasne videl všetko, čo prekáža môjmu ľudskému a kresťanskému rastu. Všetko, čo mi bráni, čo ma znižuje. Aby som vedel identifikovať nebezpečenstvo „mať“, ktoré dusí „byť“. Aby som sa mohol nájsť.

XI. Boh je chudobný
Pohľad na ukrižovaného vyvoláva vždy súcit. Kresťanskí umelci mu dali však akúsi dôstojnosť. Tu naozaj chápeme hlboký význam výrazu „Boh je chudobný“. Nemyslíme tu hneď na chudobu betlehemskú.  Najradikálnejšia chudoba je práve tu na Kalvárii, na kríži. Iba chudobný, iba ten, kto je neschopný dať niečo, je schopný dať niekoho, čiže seba samého. Preto, len keď sa vychádza z ničoho, možno dať všetko. Nemať čo darovať znamená darovať seba samého. Darovať sa, dať sa celý, znamená stvoriť. Iba chudobný je stvoriteľom. Bohatý nemôže stvoriť. A keď vetu prevrátime, môžeme povedať, že jedine stvoriteľ je chudobný. Kristu sa však stáva chudobným, v pravom zmysle slova, najmä na kríži. Chudoba vyhrotená až do krajnosti. Na Kalvárii sa krížili dve chudoby. Radikálna chudoba človeka, dôsledok a znak hriechu a chudoba Boha, ktorý sa stal „telom“, „zriekol sa seba samého“, hlboko sa pokoril, „až na dno našich hriechov“. Z tohto stretnutia dvoch chudôb sa rodí naša spása, ktorá je, oslobodením od chudoby, chudobou. A tu do našej zeme je zasadený strom so svojim neuveriteľným plodom.
Boh je všemohúcnosť. Na Kalvárii je však aj všeslabosť. Ba paradoxne jeho všeslabosť je najvyšším prejavom jeho všemohúcnosti.
Má pribité nohy. A predsa prechádza všetkými cestami, všetkými chodníkmi sveta a hľadí, čo zahynulo.
Má pribité ruky. A predsa nás všetkých, úbohých nešťastných utečencov, objíma gestom nekonečnej nežnosti.
Uznajme to. Náš útek sa skončil. Padli sme do pasce milosrdenstva.

XII. Čo sa stalo Bohu?
Tie tri hodiny na kríži sa Ježišovi určite museli zdať dlhšie ako tridsať rokov života. A predsa, v mukách natiahnutého, roztrhaného tela, v trýzni smädu, je schopný robiť ešte zoznam všetkého, čo môže ešte rozdať. Dar musí byť úplný. Musí prevýšiť všetko očakávanie a predbehnúť dokonca i najodvážnejšie túžby.
Ježiš, keď ide o neho samotného, používa podmieňovací spôsob: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich.“ (Mt 26,39). Keď však ide o jeho vlastných vrahov, používa spôsob rozkazovací: „Otče, odpusť...“ Je to dar plného rozhrešenia. Ostáva mu ešte matka. Neváha nám ju darovať. Posledný dar. Ide tu, predstavte si, o miesto v raji. Odpustenie, matka, vstupenka do raja. Rozdal skutočne všetko. Teraz už môže zomrieť. A to bude dar posledný. „Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol.“ (Mk 15,37). Nie. Nie je to výkrik porazeného. Je to výkrik víťazstva. Triumfu. Boh porazil hriech. Áno. Je dokonané. Všetko sa splnilo. „Ty ma zabíjaš. A ja ťa zachraňujem.“

XIII. Kto je Boh?
Až teraz sme vlastne schopní dať odpoveď na tú prvú základnú otázku: Kto je Boh? Mysleli sme, že sa nám to podarí za stolom, keď dáme do chodu vzácny mechanizmus mozgu. A zatiaľ treba pohnúť nohami. Prísť až hore, na Kalváriu. A dokorán otvoriť oči i napriek horúcemu poludňajšiemu vetru, ktorý víri černastý prach. Stačí vidieť. „Poďte a uvidíte.“ (Jn 1,39).
Náš Boh je Boh prítomný, tu, dnes, pre mňa.
Nie je ten, čo voľačo prináša. Je ten, čo prichádza.
Nepredstavuje sa vetou „Ja som“, ale „Ja som tu“.
Neprišiel si vymáhať slávu, hádzať nám do tváre naše nepravdy, ale znova nám navrhnúť svoje priateľstvo, podpísať, a to vlastnou krvou, novú zmluvu.
Nechce byť jednoducho Bohom. Chce byť Bohom -s- nami. To „s“ nás samozrejme veľmi zaväzuje. Ide tu predsa o to byť „s“ Ním. Vzdať sa Mu. Vydať sa Mu.

XIV. Čo sa stalo nám?
Pre nás hrob môže byť začiatkom. Kristus zostúpil do hlbín smrti. A práve, keď sa dotkol samého dna priepasti smrti, odhalil nám, že na dne tejto strašnej priepasti je... život! Svojou smrťou premohol smrť. Obraz semena hodeného do zeme tu vystupuje v celej svojej dôležitosti. Semeno pochované. Skryté. Pošliapané. Neužitočné. Ktoré zdanlivo odumrelo. A zatiaľ sa tu pripravuje výbuch života. Stačilo, aby v lise na Kalvárii bol rozdrvený jeden strapec. A celá bohatá obrovská úroda bola hneď dobrá. Čo sa nám to stalo? Utiekli sme ďaleko od Boha. Postavili sme medzi seba a neho nekonečnú vzdialenosť. A práve, keď sme si namýšľali, že sme ho definitívne odstránili, že sme ho vyhodili von, že ho máme navždy za sebou, našli sme ho pred sebou s otvoreným náručím. A zrazu sme našli všetko, čo sme stratili: Boha, iných, samých seba.

Záver
Umučenie, príbeh, ktorý sa stal Bohu. Príbeh, ktorý sa stal ľuďom. A môže sa stať niečím, čo sa stane svetu, keď kresťania uznajú ohromnú možnosť, ktorá sa im ponúka. Možnosť byť sami sebou.