Iba v Bohu spočin duša moja, lebo len on mi dáva nádej. Ž 62,6

Posledný večer milosrdenstva sme mohli napísať na papierik Bohu v čom pochybujeme, z čoho máme strach. A kamarátka sa ma opýtala keď som písala na papierik.. ty aj v niečom pochybuješ? Pozrela som na ňu tak nechápavo, že ako si toto môže myslieť a ako to, že ma takto vidí zidealizovanú. Pýtala som sa v duchu či sa nejak pretvarujem alebo hrám na niečo čo nie som, keď takto pôsobím na ľudí. A viete čo, prišla mi odpoveď od Boha, nie ty, ale Ja som ten ktorý sa nebojí, Ja som ten ktorý ide a nepozná hranice pre nadprirodzené veci. Ja som ten, ktorý ťa vedie za hranice tvojho komfortu.  Toto bola odpoveď na moje otázky:

Iba v Bohu spočin duša moja, lebo len on mi dáva nádej. Ž 62,6

Odpoveďou je Duch Svätý, mňa musí ubúdať a jeho pribúdať.

A mňa to tak zvykne potešiť keď viem, že ja bez môjho Boha nie som nič, nezvládla by som ani stáť pred ľuďmi a už vôbec nie vravieť tému o Božích veciach a nehovorím o gitare. Hrám síce ako hrám ale je to niečo čo si Boh pýta a odmieta sa toho vzdať ( viete  On je občas tak pekne tvrdohlavý ). Viete, ak nás Boh do niečoho povoláva tak nás do toho aj uschopní a nemusíme sa báť a pochybovať, lebo v podstate pochybujeme o Ňom, o všemohúcom Bohu.

Pár krát mi už dal tú milosť poznať ľudí, ktorí stoja na pódiach, že tam stojí často krát niekto naplno opretý o Boha. Tá podpora neba je viditeľná a často sa my na nich pozeráme tak inak.  Čo to znamená inak?  Že si povieme, že ja by som nedokázal to čo on, aký je on odvážny, dokonalý, super, chválič, spevák, vodca, speaker a pozeráme sa často pohľadom, ktorým ubíjame sami seba. Čo je dosť prúser keď si uvedomíme, že by to malo byť takto : mali by sme sa na toho človeka pozerať aký je super a žehnať mu, tešiť sa z toho čo Boh dokáže konať, akou silou ho napĺňa. Viete v  Božom kráľovstve niet hanby, ani strachu, ani závisti ani ponižovanie.

Tu nejde o to aby sme sa pretvarovali, akí sme my „svätí“, akí sme dokonalí, dokonca nejde o nás, ale o Neho. Nemáme ohlasovať našu slávu ani sa pýšiť, tým akí sme super, že čo všetko robíme a ako dobre to robíme, lebo často krát to nerobíme iba my. A za to, že to nerobíme sami sa nemusíme hanbiť. Mali by sme byť hrdí, tým aký veľký je náš Boh,

Chcem ti dnes povedať, že nemusíš mať strach z toho, že si slabý, že si na dne, že si osamelý, že nevieš ako ďalej lebo už dávno je o to postarané. Môj príbeh začal prvým svätým prijímaním a ten tvoj možno začal skôr, možno neskôr a možno práve teraz.