Rešpektovať originalitu

Aby naša pastorácia bola čo najefektívnejšia, boli sme stvorení ako originály. Každý z nás robí s tým, čo dostal do vienka v genetickej výzbroji, povahových črtách a v životných skúsenostiach. Keď si Dávid pred bitkou s Goliášom obliekol Šaulov odev, prilbu a pancier, nevedel v tom chodiť. ²⁰ Musel ísť proti Goliášovi tak vyzbrojený, ako to bolo v prirodzenosti pastiera, ale s Božím požehnaním a zvíťazil. Ak by si obliekol výzbroj Šaula došlo by k tragédii. V našom duchovnom raste nejde tak o schopnosti a prostriedky  s ktorými disponujeme. Podstatné je, aby sme sa usilovali o svätosť. Bez tohto nášho úsilia všetky naše schopnosti a možnosti sa obrátia proti nám a nič nám nepomôžu. Tak ako to bolo v prípade Šaula v bitke pri vrchu Gelboe.  Darmo mal Šaul dobrú výzbroj, hodil sa na vlastný meč, lebo Boh od neho odstúpil a po jeho smrti bolo jeho telo potupené ako pošliapaná soľ bez chuti. Prirodzenosť v sebe nezaprieme. Napr. sv.Ignác z Loyoly pochádzal z rodiny, v ktorej rytierskosť a vojenská služba  bola starou tradíciou. I on bol vojakom telom i dušou, smelým a veselým. A ním chcel aj ostať. ²¹ Myslím si, že aj preto s Božou pomocou pomohol Cirkvi, ktorá sa v tom čase zmietala vo vážnych problémoch.

Fyzická práca

K prehĺbeniu duchovného života môže prispievať aj fyzická práca. Každý kňaz by mal trochu poznať, čo to je fyzická práca, hlavne v minulosti, pretože v pastorácii už na to nie je čas. Prípadne má kňaz možnosť na vidieku nevyhýbať sa aspoň trochu jednoduchej manuálnej práci. Je to dobrý psychologický moment brzdiaci príchod syndrómu vyhorenia. My kňazi katolíckej Cirkvi sme chlapi; v iných denomináciách si môžu dovoliť svätiť ženy, pretože nemajú sv.spoveď. Ako chlapi radi po sebe niečo vidíme a pri manuálnej práci máme možnosť po sebe niečo vidieť. Odprataný sneh, ostrihané kriaky, narúbané drevo atď. Pretože v pastoračnej práci keď sejeme, nevieme, či budeme žať a či tam vôbec budeme žať, kde sme siali, alebo tam kde sme neočakávali úrodu. Skúsenosť s manuálnou prácou si pochvaľuje aj Sv. Otec Ján Pavol II., keď mal zážitok zo života ako robotnícky seminarista. Píše: ,, Po uplynutí rokov dospievania stal sa pre mňa takým seminárom kameňolom a čistička vody sódovkarne v Borku Faleckom. Továreň bola pre mňa v tejto životnej fáze naozajstným seminárom, aj keď ilegálnym.” ²²Aj Sirach píše:,, Nemaj v nenávisti namáhavé práce!” ²³ Manuálna zručnosť tak typická pre mnohých mužov je takisto darom Ducha Svätého, nie je  ním  len dar nezrozumiteľných jazykov. V knihe Exodus sa píše: Potom Mojžiš hovoril Izraelitom:,, Hľaďte , Pán po mene povolal Beseléla, syna Uriho, syna Hurovho z Júdovho kmeňa a naplnil ho Božím duchom, zmyslom pre umenie ,dôvtipom vedomosťou a zručnosťou na každú prácu. ²⁴Vieme, že aj mnohí kňazi vynikali týmto tvorivým duchom stačí spomenúť pátra Krajčíka v Ghane, ktorý ručne vyrobil ďalekohľad , alebo aj kňaza našej diecézy Ľudovíta Šlepeckého, ktorý šil ornáty.

Zušľachťovanie duchovného života cez záľuby

Možno to znie kacírsky, ale som toho názoru, že aj primeraným pestovaním koníčkov možno duchovne rásť, oslavovať Boha a slúžiť ľuďom. Ak má človek k niečomu vzťah, má viac možností k obeti. Napr. vášnivý futbalista ide spovedať  v čase televízneho vysielania dôležitého zápasu a obetuje to za svojich penitentov, to vtedy musia mať v pekle plnú bojovú pohotovosť.  Ak je záľubou šport, telo sa príjemne unaví a duch pookreje. To, že kňaz vie aj niečo iné robiť, že vie organizovať prácu, budovať, stavať, písať knihy, robiť archeologické prieskumy, inštalovať počítače,  zbierať ľudové rozprávky, to je aj jedným zo znakov pravosti povolania. Nikto mu nemôže povedať, že jeho povolanie je východisko z núdze a že do seminára vstupoval ako neschopný tupec, s postavou Quasimoda, ktorý sa už nemohol nikde inde uplatniť, jedine v Cirkvi ako kňaz. Ak sa kňaz o niečo zaujíma, rozširuje sa mu obzor avšak nemalo by to byť na úkor príprav homílii, keď ľudia vedia vopred ako kňaz začne, aký príklad použije a kedy konečne skončí. Rozumné využívanie voľného času umožňuje komunikovať s ľuďmi podobných záujmov, aj s takými, ktorí nie sú veriaci. Je pravdou, že nám aj takíto ľudia chodievajú na pohreby a svadby, ale s nimi vedieme pri homílii len virtuálny dialóg ak nie monológ. Aj George Gilson francúzsky biskup vyjadruje potrebu, aby mal kňaz možnosť stretávať sa s neveriacimi. Pre kňaza mať miesta , kde dochádza ku kontaktu s ľuďmi žijúcimi bez Boha, je v skutku vitálnym momentom. Aj keď nie je jednoduché vždy zladiť túto prácu s inými povinnosťami, je to pre neho príležitosť rozšíriť kňazskú službu o rozmer na ktorý poukázal už sv. Pavol a ktorý je tak dôležitý:,, ...beda by mi bolo, keby som evanjelium nehlásal / I.Kor 9,16 / ²⁵ Ak kňaza niečo viac zaujíma a teší, môže viac oslavovať Boha, hoci sú to indiferentné veci, dá sa nimi slúžiť Cirkvi  a ľuďom. Pretože najväčšie nebezpečenstvo, ktoré by mohlo v ľudstve vyvolať hrôzu, nie je nejaká vonkajšia katastrófa ...., ale strata životnej radosti. Bez tejto radosti zo života, ohňa duše, tohto prekypovania túžby po živote , neexistuje silný náboženský život, ale len únava a priemernosť. ²⁶ Vedieť sa radovať z maličkostí, znamená zostať dieťaťom. Počul som myšlienku, že ak muž prestane byť dieťaťom, umiera. Ak aj kňaz prestáva byť Božím dieťaťom a mení sa na klerikálny pomník dohára a toho rozhodne nie je obrazom rozvoja duchovného života ale jeho dekadencie.

Záver

Týmto príspevkom sa nedalo určite plne vyjadriť, akým spôsobom rozvíjať svoj duchovný život. Zameral som sa na oblasti, ktoré možno až tak s duchovným životom nesúvisia ale vplývajú na jeho kvalitu z titulu prirodzenosti. Naschvál som nespomínal známe oblasti rozvoja duchovného života, pretože to bolo do nás s nádejou vkladané v kňazskom seminári pánmi špirituálmi a preto som nechcel opakovať to, čo už bolo raz niekedy povedané a napísané.