Sv. Dominik Savio

Aj krátky pozemský život môže človeku stačiť, aby si získal večnú slávu v nebi i na zemi. To nám dokazuje jeden z najmladších svätých, sv. Dominik Savio.

Narodil sa 2. apríla 1842 v rodine chudobných roľníkov Karola Savia a Brigity Agagliate v Rive di Chieri, juhovýchodne od Turína. Prvé dieťa im umrelo po narodení, takže toto druhé dieťa prijali s nesmiernou radosťou. Ešte v ten istý deň ho krstní rodičia zaniesli na krst, kde mu dali meno Dominik, čo znamená Pánov.
Dominik naozaj zostal Pánov nielen podľa mena, ale aj celým svojím životom, ako sa o tom presvedčíme z týchto stručných udalostí jeho života.
Základnú školu

Navštevoval v Mondoniu, kam sa jeho rodina presťahovala. Matka už od najútlejšieho veku vštepovala Dominikovi, že je Božím dieťaťom, že patrí Pánovi, že všetko, čo máme, je od nebeského Otca. Aj jedlo je jeho darom a preto oň prosíme a zaň ďakujeme. S materinskou nehou viedla jeho rúčku a učila ho prežehnávať sa aj modliť. Malý Dominik sa celkom samozrejme pridával k modlitbám svojich rodičov. Dominik už ako štvorročný vedel naspamäť ranné a večerné modlitby.


Raz mali v dome hosťa. Všetko bolo pekné, až kým si nesadli za stôl. Hosť hneď začal jesť bez toho, že by sa bol prežehnal. Aj otec začal jesť. Ale Dominik, smutný, odložil lyžicu a bez slova odišiel od stola. Rodičia si to všimli, no nechali ho na pokoji. Až keď hosť odišiel, opýtali sa ho, prečo sa tak čudne správal a prečo „trucoval“ pri stole. Tu im malý „neposlušník“ ponížene a jednoducho odpovedal: „Ten ujo sa pred jedením nepomodlil a ja som nemal odvahu sadnúť si za stôl s človekom, ktorý ide jesť ako zvieratá.“


Ako päťročný miništroval, a keď mal sedem rokov, vedel naspamäť celý malý katechizmus a spovedať sa.
Vedel aj to, že pri sv. omši zostupuje na oltár pod spôsobom chleba a vína sám Pán Ježiš Kristus a že veriaci, ktorí sú bez ťažkého hriechu, môžu ho prijať do srdca. Ach, ako rád by aj on prijal tohto svojho Vykupiteľa a Boha, ktorého tak veľmi miloval! Ako túžil po tom dni, keď ho bude môcť po prvý raz prijať!
To bude najkrajší deň jeho života!

S touto horúcou túžbou sa už viac ráz zdôveril dobrému dôstojnému pánovi Zuccovi. Ten, hoci videl, že Dominik má všetky predpoklady, sa ho neodvážil pripustiť, lebo vtedy bolo vo zvyku, že na prvé sv. prijímanie chodia iba deti, ktoré majú aspoň 11 alebo 12 rokov. A Dominik mal iba sedem! Dobrý pán kaplán predložil vec na rozhodnutie kňazom z okolia. Tí vzali do úvahy jeho „duševnú vyspelosť a pripravenosť, spojenú so živou túžbou po Anjelskom pokrme“ a rozhodli, že Dominik môže pristúpiť k sv. prijímaniu, hoci má len sedem rokov.


Vieme si predstaviť jeho radosť, keď mu pán kaplán oznámil, že na Veľkú noc môže ísť na prvé sv. prijímanie. Deň predtým matke povedal: „Mamička, zajtra pôjdem na prvé sv. prijímanie. Odpustite mi všetko, čím som vás v minulosti zarmútil a pre budúcnosť sľubujem, že budem lepší, budem pozornejší v škole, budem poslušnejší vo všetkom, čo mi prikážete.“ Viac nevládal povedať a pustil sa do plaču. Dobrá matka si ho privinula a dojatá mu odpovedala: „Buď spokojný, milý Dominik, všetko je odpustené. Pros Boha, aby ťa zachoval vždy dobrým, a pros ho aj za mňa i za otecka.“


Spovedanie, kázeň, sv. omša so sv. prijímaním trvali dosť dlho. No Dominikovi, ktorý tak veľmi túžil po tomto dni, sa tento čas zdal veľmi krátky. Ešte aj po rokoch často spomínal: „To bol veľký deň, to bol najkrajší deň môjho života!“
V podvečer sviatku ešte neistou školáckou rukou napísal na lístok, ktorý si potom vložil do modlitebnej knižky:

„Predsavzatia, ktoré som si ja, Dominik Savio, urobil, keď som v r. 1849 ako 17 ročný pristúpil k prvému sv. prijímaniu:

1) Budem sa často spovedať a k sv. prijímaniu budem pristupovať tak často, ako mi to len spovedník dovolí.
2) Chcem svätiť sviatočné dni.
3) Mojimi priateľmi bude Ježiš a Mária.
4) Radšej zomrieť, ako zhrešiť.“


Tieto predsavzatia si často pripomínal a boli mu jasnou smernicou až do konca života. Ba stali sa smernicou aj nesmiernemu počtu mladých duší, ktoré za Dominikom nastúpili radostnú cestu svätosti.
Z toho môžeme usudzovať

Že už v siedmich rokoch vedel veľmi dobre čítať a písať. Keď s výborným prospechom skončil školu v Murialde, zapísali ho rodičia do vyššej triedy v Castelnuove d´Asti. Keďže boli chudobní a nemohli mu platiť ubytovanie v mestečku, musel chodiť asi štyri kilometre z Murialda do Castelnuova peši sem i tam, a to štyrikrát, lebo sa vyučovalo dopoludnia i odpoludnia. Cesta nebola asfaltová, a keď napršalo, bola samá jama, samá kaluž. Dominik sa však na to nikdy nesťažoval, hoci bol tenký a slabého zdravia.
Na jeseň 1852

Sa Saviovci presťahovali do Mondonia, blízko Castelnuova. Tu bol Dominikovým učiteľom dôstojný pán Jozef Cugliero. Aj ten má na neho tie najkrajšie spomienky: „Za dvadsať rokov, čo vyučujem, nenašiel som takého zbožného, usilovného a ku všetkým láskavého žiaka, ako bol Dominik.“
Don Cugliero

Okrem iného spomína aj udalosť, ktorá svedčí o jeho neobyčajnej duševnej vyspelosti. Raz v zime niektorí žiaci nahádzali do kachieľ sneh a kamenie. Keď prišiel dom Cugliero do triedy, zbadal to a chcel zistiť vinníka. Pôvodcovia tohto kúsku sa však vopred medzi sebou dohodli a vinu zvalili na Dominika. Učiteľ tomu nechcel veriť. No keď ho toľko presviedčali, nakoniec uveril. Obrátil sa k Dominikovi a prísne mu vravel: „Práve ty si to musel urobiť? Zaslúžil by si si, aby som ťa vylúčil zo školy! Máš šťastie, že je to tvoj prvý priestupok! Hľaď, aby bol aj posledný! A teraz za trest na kolená uprostred triedy!“


On sklonil hlavu a mlčky si kľakol. Na druhý deň však pravda vyšla najavo. Učiteľa veľmi mrzelo, že nevinného Dominika tak prísne pokarhal a ponížil. Vzal ho nabok a láskavo mu dohováral: „Dominik, prečo si hneď nepovedal, že si nevinný?“ „Lebo toho, čo to urobil, by ste boli hádam vylúčili zo školy, keďže sa už v minulosti dopustil podobných kúskov. Ja som však dúfal, že mi odpustíte, pretože to bol môj prvý priestupok, z ktorého ma v škole obvinili. Okrem toho som myslel na nášho Božského Spasiteľa, ktorého tiež nespravodlivo ohovárali a osočovali.“


Don Cugliero poznal aj tajnú túžbu jeho srdca – stať sa kňazom. Neraz sa zamyslel nad týmto chlapcom. Ako mu pomôcť? Jeho rodičia sú chudobní a on, kaplán, tiež. Raz mu však prišla na um šťastná myšlienka. Čo keby ho odporúčal donu Boscovi v Turíne? Ten prijíma aj najchudobnejších chlapcov do svojho ústavu.


Po krátkom čase don Cugliero zašiel do Turína k donu Boscovi a vravel mu o Dominikovi: „Milý dom Bosco, tu vo vašom ústave sotva budete mať medzi svojimi chlapcami takého, ktorý by ho prevyšoval v čnosti a nadaní. Len skúste. Presvedčíte sa, že je to druhý sv. Alojz.“
Don Bosco

Túžil poznať chlapca. K stretnutiu Savia s donom Boscom došlo v Becchi, v rodnom dome sv. vychovávateľa, 2. októbra 1854. Ku koncu rozhovoru mu don Bosco povedal: „Dobre. Ešte by som rád poznal tvoju schopnosť študovať. Tu máš knižočku Katolícke čítanie. Nauč sa z nej naspamäť túto stránku. Zajtra mi ju prídeš predniesť.“

Don Bosco ho prepustil, aby sa mohol zabaviť so svojimi chlapcami, s ktorými do Becchi prišiel, a dal sa do rozhovoru s Dominikovým otcom. No sotva prešlo osem minút, Dominik sa s úsmevom vrátil a vraví: „Ak chcete, hneď teraz vám prednesiem naspamäť svoju úlohu.“ Don Bosco s úžasom zistil, že Dominik nielen vedel celú stranu naspamäť, ale výborne porozumel jej obsahu. „Výborne, milý Dominik! Ty si sa poponáhľal s úlohou, a ja sa poponáhľam s odpoveďou: vezmem ťa do Turína a už odteraz si prijatý medzi mojich drahých chlapcov. Začni sa aj ty už odteraz modliť k Pánu Bohu, aby nám obom pomohol splniť jeho svätú vôľu!“
Už 29. októbra 1854

Vstúpil Dominik do oratória na Valdoccu v Turíne, kde don Bosco vychovával svojich prvých chlapcov, študentov a remeselníkov. Dominik, sprevádzaný otcom, sa hneď poponáhľal do jeho izby, „aby sa celkom oddal do jeho rúk.“ Jeho pozornosť upútal známy saleziánsky nápis na stene: „Da mihi animas, cetera tolle.“ Dominikovi sa s pomocou dona Bosca podarilo preložiť vetu: „Daj mi duše, ostatné si vezmi!“ A on na to: „Porozumel som! Tu nie je obchod s peniazmi, tu ide o duše. Tu, hľa, je aj moja duša. Dúfam, že aj ona bude časťou tohto obchodu.“
Hneď po prijatí do oratória

Začal navštevovať školu. Prijal ho zadarmo don Boscov priateľ, profesor Jozef Bonzanino. A tak Dominik vo všetky pracovné dni hneď po sv. omši a po raňajkách kráčal s knihami pod pazuchou ulicami Turína až ku kostolu sv. Františka Assiského, kde bola škola. Dominikovi spolužiaci boli zväčša bohatí a šľachtickí synovia a zaiste sa mu z ich strany spočiatku ušlo zopár posmešných poznámok. On to nielen trpezlivo, ale s úsmevom znášal a snažil sa byť ku všetkým zdvorilý a prívetivý. Nielen profesor, ale aj žiaci si čoskoro všimli, ako dáva v škole pozor, ako výborne odpovedá a ako dokonale si plní povinnosti. Čo však všetkých mimoriadne prekvapovalo, bola jeho neobyčajná skromnosť. Bol v triede prvý, ale nikomu nedal ani najmenej pocítiť svoju prevahu. Naopak. Správal sa voči všetkým, aj tým najslabším v učení, prívetivo a ako mohol, pomáhal im. Bol si vždy vedomý, že svoje duševné vlohy nemá sám od seba, ale od Pána Boha. Nie div teda, že čoskoro si ho všetci spolužiaci obľúbili.
8. decembra 1854

Mal Svätý Otec Pius IX. Slávnostne vyhlásiť Nepoškvrnené Počatie Panny Márie za článok viery. Don Bosco o tom dni svedčí:“ Večer toho dňa po skončení bohoslužieb v kostole, na radu svojho spovedníka, Dominik šiel pred oltár Panny Márie, obnovil svoje predsavzatia, ktoré si bol urobil pri prvom sv. prijímaní, a potom sa celkom zasvätil Panne Márii. „Mária, tebe dávam svoje srdce. Daj, aby bolo vždy tvoje. Ježiš a Mária, vy budete vždy mojimi priateľmi. Prosím vás, urobte, aby so radšej zomrel, ako by sa mi prihodilo nešťastie spáchať len jediný hriech!“ Od toho dňa sa jeho život stal taký vzorný a čnostný, že som si začal zapisovať jeho čnostné skutky, aby som ich nezabudol.“
Na jar 1855 don Bosco kázal v istú pôstnu nedeľu o svätosti. V kázni rozviedol tieto tri body

Boh chce, aby sme sa všetci stali svätými.
Je ľahké stať sa svätým.
Boh pripravil veľkú odmenu tým, ktorí sa stanú svätými.
Táto kázeň mimoriadne zaúčinkovala na Dominika

Zdalo sa mu, akoby bola práve pre neho. Len čo vyšli z kostola, chlapci sa rozbehli po dvore a začali sa hrať. Inokedy sa aj Dominik pustil do hry. Ale teraz ostal sám a zamyslený sa prechádzal. Z času na čas zašiel do kaplnky. Zdalo sa, že ho čosi trápi. Aj spolužiaci si to všimli. Bolo im ho naozaj ľúto. Vec neušla pozornosti dona Bosca. Ale ten trochu počkal. Čas je najlepší lekár, pomyslel si. Keď však videl, že to neprestáva, dal si ho zavolať: „Čo ti je, Dominik? Si azda chorý? Nie, don Bosco, nie som chorý. Mne sa však vidí, že trpíš, že ťa trápi nejaké záhadné zlo. Nie zlo, ale skôr veľké dobro ma trápi. Nerozumiem ti. Vyjadri sa jasnejšie. Vy ste ma k tomu priviedli. Ja? Nechápem. Hej, Vy, keď ste posledne kázali, že Boh chce, aby sme sa všetci stali svätými. No a? Vtedy som pocítil nesmiernu túžbu stať sa svätým. Nevedel som, že svätým sa možno stať tak ľahko. Odkedy som však počul, že to možno dosiahnuť aj s veselou mysľou, cítim nesmiernu túžbu, ba priam potrebu stať sa svätým. Neviem však, ako začať, čo robiť. Nad tým rozmýšľam, to ma trápi.“


Don Bosco sa na neho zadíval a otcovsky láskavo mu vravel: „ Milý Dominik, zanechaj všetky zbytočné myšlienky! Ako som ti svedomito konal náboženské a školské povinnosti. Dnes k tomu pridávam: zachovaj si radosť srdca, buď veselý! Buď spokojný, si na dobrej ceste.“


Dominik dobre vedel, že ak chce navždy ostať priateľom Ježiša a Márie, ak sa chce zachovať bez hriechu, ako si to zaumienil pri prvom svätom prijímaní, musí si dávať pozor na vlastné zmysly.


Najprv si zaumienil, že na česť Panny Márie sa bude každú sobotu postiť. Don Bosco mu to však pre jeho vek a chatrné zdravie nedovolil. Odvtedy jeho pokáním bola dokonalá poslušnosť.
Dominik tiež vedel, že najsvätejšou vecou na svete ja spolupracovať na spáse duší

Tak sa v ňom zrodil tento plán: Pod ochranou Panny Márie Nepoškvrnenej zorganizovať skupinu horlivých chlapcov, ktorí si budú navzájom pomáhať na ceste do neba a zároveň sa pričinia, aby získali Bohu čím viac kamarátov. A hneď sa dal do práce. Zašiel za donom Boscom, vysvetlil mu zámer a poprosil o dovolenie. Potom si vybral najlepších chlapcov z oratória a predložil im svoj plán. Prijali ho s nadšením a hneď ho začali uskutočňovať. Každý týždeň sa stretávali na pracovnej schôdzke. Tam sa navzájom poúčali, povzbudzovali a rozdeľovali si úlohy na budúci týždeň. Tam si určovali aj to, ktorého chlapca si kto vezme na starosť a bude sa usilovať priviesť ho na lepšiu cestu.

Dominik bol dušou novej družiny a vypracoval aj jej pravidlá. 8. júna 1856 sa prví členovia družiny pred oltárom Panny Márie slávnostne zasvätili Božej Matke a zaviazali sa zachovávať pravidlá.
Hlavné body pravidiel boli

Presne zachovávať pravidlá ústavu
Dávať dobrý príklad spoločníkom, láskavo ich napomínať a povzbudzovať k dobrému slovami, najmä dobrým príkladom
Svedomito využiť každú chvíľku času


V ďalších bodoch pravidiel sa spomína týždenná schôdzka, sv. prijímanie v nedele a sviatky, denná modlitba sv. ruženca, vzájomná láska. Ďalej si členovia majú pomáhať v čnostiach, súkromne upozorňovať jeden druhého na chyby, apoštolovať medzi ostatnými chlapcami atď.
Hneď po založení družiny Nepoškvrnenej

Rozprúdil sa v oratóriu nový život. Medzi chlapcami bolo pozorovať akési sväté preteky v čnosti, v pristupovaní ku sviatostiam a v návšteve najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Mnohí si nevedeli vysvetliť príčinu tohto oživenia duchovného života. Až keď don Bosco o niekoľko rokov uverejnil Dominikov životopis, pochopili, že pôvodcom tohto bol Dominik spolu s členmi družiny Nepoškvrnenej. Koncom septembra 1855 si don Bosco všimol, že Dominik potrebuje oddych. Preto ho poslal domov k rodičom do Mondonia, aby pookrial na zdravom vzduchu. Len čo sa však cítil trochu lepšie, dobehol späť k svojmu milovanému učiteľovi do Turína.


Na jar 1856 sa jeho stav opäť zhoršil. Opäť odchádza k rodičom. Do školských lavíc sa vrátil koncom októbra. V januári 1857 dostal silný kašeľ. 1. marca prišiel poňho otec. Ráno sa ešte vyspovedal a pristúpil k sv. prijímaniu. Potom si zbalil svoje veci a dal posledné rady priateľom z družiny. Popoludní naostatok bozkal ruku donu Boscovi a vravel: „Vy teda nechcete moju úbohú telesnú schránku. Preto ju musím zaniesť do Mondonia.“
Spočiatku sa zdalo, že domáci vzduch mu bude na osoh

No nebolo to tak. Lekár robil, čo mohol. Len čo lekár odišiel, Dominik prosil: „Otecko, musíme sa poradiť aj s nebeským lekárom. Rád by som sa vyspovedal a prijal sv. prijímanie.“ Prijal aj pomazanie nemocných, i pápežské požehnanie s plnomocnými odpustkami. Dominik bol až do konca pri plnom vedomí, s bystrým pohľadom a so zvyčajnou spokojnosťou. Zrazu sa mu zjavil na tvári blažený úsmev a zreteľne vravel: „Zbohom, otecko, zbohom ... Pán farár mi chcel ešte niečo povedať no už si na to nemôžem spomenúť ... Ach, aké krásne veci vidím...“ Vysloviac tieto slová, s úsmevom a s rukami zloženými na prsiach vrátil svoju nevinnú dušu stvoriteľovi. Ako bol neskôr v zjavení povedal donu Boscovi, samotná nebeská Matka mu prišla v ústrety v poslednej hodine.
Jeho telesné pozostatky

Preniesli v roku 1914 do baziliky Panny Márie Pomocnice v Turíne. Pápež Pius XII. Ho 5. marca 1950 vyhlásil za blahoslaveného a 12. júna 1954 za svätého. Jeho úcta je rozšírená po celom svete.