Odkaz milosrdného Samaritána

Katechéza pápeža Františka

Dnes sa zamyslíme nad podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Zákonník testuje Ježiša s otázkou tak trochu "akademickou": "Učiteľ, čo musím robiť, aby som bol dedičom večného života?". Ježiš žiada jeho samého, aby dal odpoveď. A ten mu ju dáva dokonale: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!". Ježiš vzápätí uzatvára: "Toto rob a budeš žiť!".

Následne muž kladie ďalšiu otázku, ktorá sa stáva pre nás veľmi cennou: "Kto je môj blížny?" a dodáva: "Moji príbuzní? Moji krajania? Tí z môjho náboženstva? .. cc Skrátka, chce jasné pravidlo, ktoré mu umožní zaraďovať iných ako "blížnych" alebo ,,nie-blížnych", ako tých, čo sa môžu stať blížnymi a tých, ktorí sa blížnymi nemôžu stať.

A Ježiš odpovedá podobenstvom, v ktorom prichádza na scénu kňaz, levita a Samaritán. Prvé dve osoby sú spojené s chrámovým kultom, ktorý sa vykonáva v chráme; tretí je
schizmatik zo židovstva, považovaný za cudzinca, pohana a nečistého, teda Samaritán. Na ceste z Jeruzalema do Jericha kňaz a levita narazia na polomŕtveho muža, ktorého napadli zlodeji, okradli ho a ponechali tak. Zákon Pána v takých situáciách stanovuje povinnosť pomôcť mu, ale obaja prechádzajú okolo neho bez zastavenia. Mali naponáhlo ... Kňaz možno pozrel na hodinky so slovami: "Veď prídem neskoro na omšu ... Musím sláviť omšu". A druhý si povedal: "Neviem, či mi to dovoľuje Zákon, lebo je tam krv a budem nečistý ... ". Obídu ho a nepriblížia sa.

A tu nám podobenstvo dáva prvé poučenie: Nie je automatické, že tí, ktorí navštevujú dom Boží a poznajú jeho milosrdenstvo, vedia milovať blížneho. Nie je to automatické! Môžeš  poznať celú Bibliu, môžeš poznať všetky liturgické rubriky, môžeš poznať celú teológiu, avšak z poznania nie je automatické milovať. [Schopnosť] milovať sa riadi niečím iným.
Chce to inteligenciu, avšak ešte niečo viac ... Kňaz a levita vidia, ale ignorujú; pozerajú sa, ale nepomôžu. A pritom neexistuje pravý kult, ktorý by sa nepremietol do služby blížnemu. Nikdy nezabúdajme: pred utrpením toľkých ľudí, vyčerpaných hladom, násilím a nespravodlivosťou, nemôžeme zostať divákmi. Ignorovať ľudské utrpenie - čo to znamená?
Znamená to ignorovať Boha! Ak sa nepriblížim k tomu mužovi, k tej žene, k tomu dieťaťu, k tomu starčekovi či starenke, čo trpí, nepriblížim sa k Bohu.

Ale vráťme sa k jadru podobenstva: Samaritán je práve tým, ktorým pohŕdali, na ktorého by nikto nevsadil, a hoci aj on mal svoje povinnosti a veci na práci, keď však uvidel zraneného muža, neobišiel ho ako tí ďalší dvaja, ktorí boli spojení s Chrámom, ale "mal s ním súcit". Tak hovorí evanjelium: "mal s ním súcit", čiže jeho srdce, jeho vnútro sa pohlo! Tu je ten rozdiel. Ďalší dvaja "videli", ale ich srdcia zostali zatvorené, chladné. A však srdce Samaritána bolo zladené so srdcom samého Boha.

V skutočnosti "spolucítenie" je základnou charakteristikou Božieho milosrdenstva. Boh s nami spolucíti. Čo to znamená? Trpí s nami, cíti naše utrpenie. Spolucítenie znamená zdierať niečo s niekým. Sloveso [spolucítiť] označuje, že vnútornosti sa pohnú a chvejú pri pohľade na bolesť človeka. A v gestách a konaní milosrdného Samaritána rozoznávame akt Božieho milosrdenstva v celých dejinách spásy.

Je to rovnaké spolucítenie, s akým prichádza Pán v ústrety každému z nás: On nás neignoruje, pozná naše bolesti, vie, kde potrebujeme pomoc a útechu. Prichádza, aby bol pri nás a nikdy nás neopustí. Každý z nás si však môže položiť otázku a odpovedať si v srdci: "Ja tomu verím? Verím, že Pán má súcit so mnou, s takým aký som - hriešnik, s mnohými problémami a so všeličím?" Pouvažujme nad tým, a odpoveďou je: "Áno!" Každý si však musí pozrieť do vlastného srdca, či verí v toto spolucítenie Boha, dobrého Boha, ktorý sa k nám približuje, uzdravuje nás, hladí nás. A ak ho my odmietneme, on čaká: je trpezlivý a vždy je po našom boku.

Samaritán preukázal opravdivé milosrdenstvo: obväzuje tomu mužovi rany, nesie ho do hostinca, osobne sa o neho stará a poskytuje mu svoju starostlivosť. Toto všetko nás učí, že spolucítenie, láska, to nie je neurčitý pocit, ale znamená to postarať sa o druhého, až do tej miery, že za to osobne platíme. Znamená to "ísť s kožou na trh" a urobiť každý potrebný krok na "priblíženie sa" k druhému až po stotožnenie sa s ním: "Miluj svojho blížneho ako seba samého". Toto je Pánovo prikázanie.

V závere podobenstva Ježiš obracia zákonníkovu otázku a spytuje sa ho: "Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?". Odpoveď je konečne jasná: "Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo". Na začiatku podobenstva bol pre kňaza a levitu blížnym zomierajúci; na konci je blížnym Samaritán, ktorý sa priblížil. Ježiš obracia perspektívu: nezostáva pri hodnotení druhých, aby videl, kto blížnym je a kto nie. Môžeš sa stať blížnym komukoľvek, koho stretneš v núdzi, a budeš ním, ak máš vo svojom srdci súcit, čiže ak máš tú schopnosť trpieť spolu s druhým.

Toto podobenstvo je úžasným darom pre nás všetkých, a je aj záväzkom! Ku každému z nás, Ježiš opakuje to, čo povedal zákonníkovi: "Choď a rob aj ty podobne". Všetci sme povolaní kráčať rovnakou cestou dobrého Samaritána, ktorý zobrazuje Krista: Ježiš sa skláňa nad nami, stal sa naším služobníkom, a tak nás spasil, preto môžeme milovať tak, ako on miloval nás, rovnakým spôsobom.

 

Evanjelium nás učí odlišovať hriech od hriešnika
Katechéza pápeža Františka

Odlišovať hriech od hriešnika: netreba schádzať ku kompromisom s hriechom, avšak hriešnici - čiže my všetci! - sme chorí, ktorí potrebujú lekára. Tak znela jedna z hlavných myšlienok katechézy pápeža Františka, ktorú v rámci generálnej audiencie ponúkol veriacim.
Svätý Otec sa nechal inšpirovať úryvkom o verejnej hriešnici, ktorá v dome farizeja Šimona zmáčala Ježišove nohy slzami a utrela ich svojimi vlasmi. Písmo nám ponúka na jednej strane pokrytectvo učiteľa zákona a na druhej strane úprimnosť, pokoru a vieru hriešnice, «V meste Kafarnaume bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že Ježiš je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Ježiš sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: "Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje." A jej povedal: "Tvoje hriechy sú odpustené."

Dnes sa chceme pristaviť pri jednom aspekte milosrdenstva, dobre predstavenom v úryvku Evanjelia podľa Lukáša, ktorý sme počúvali. Ide o udalosť, ktorá sa Ježišovi prihodila, keď bol hosťom u farizeja zvaného Šimon. Ten chcel Ježiša pozvať do domu, lebo o ňom počul dobre rozprávať ako o veľkom prorokovi. A kým sedeli pri obede, vstúpila žena, ktorá bola všetkým v meste známa ako hriešnica. Táto bez toho, aby vyriekla čo len jediné slovo, pristúpi k Ježišovým nohám a prepukne v plač; jej slzy máčajú Ježišove nohy a ona ich utiera svojimi vlasmi, potom ich bozkáva a potiera voňavým olejom, ktorý so sebou priniesla. Do popredia tu vystupuje konfrontácia dvoch postáv: Šimona, horlivého služobníka zákona a anonymnej postavy hriešnice. Zatiaľ čo ten prvý súdi iných na základe zovňajšku, tá druhá prostredníctvom svojich gest s úprimnosťou prejavuje svoje srdce. Šimon, aj keď pozval Ježiša, nechce sa kompromitovať, ani zapliesť svoj život s Majstrom; naopak žena sa mu úplne zveruje s láskou a s úctou.

Farizejovi to nejde dohromady, že by sa Ježiš mohol nechať - v úvodzovkách - "nakaziť" hriešnikmi. Myslí si, že keby bol skutočne prorokom, musel by ich rozpoznať a držať si ich ďaleko od seba, aby sa nimi nepoškvrnil. Akoby boli malomocnými. Tento postoj je typickým pre istý druh chápania náboženstva a je motivovaný skutočnosťou, že Boh a hriech si radikálne protirečia, Avšak Božie slovo nás učí odlišovať hriech od hriešnika: neslobodno sa znížiť ku kompromisom s hriechom, avšak hriešnici - čiže my všetci! - sme ako chorí, ktorých treba uzdraviť, a k ich uzdraveniu treba, aby sa k nim lekár priblížil, navštívil ich, dotkol sa ich. A prirodzene, chorý, aby bol uzdravený, musí uznať, že lekára potrebuje!
Stojac medzi farizejom a hriešnicou, Ježiš sa stavia na jej stranu. Ježiš, slobodný od predsudkov, ktoré by bránili prejaviť sa milosrdenstvu, nechávajú konať. On, Boží Svätý, akceptuje jej dotyk bez toho, aby sa bál, že bude znečistený. Ježiš je slobodný - slobodný, lebo je blízko Bohu, ktorý je milosrdným Otcom. A táto blízkosť Bohu, milosrdnému Otcovi, dáva Ježišovi slobodu. Ba dokonca, vstupujúc do vzťahu s hriešnicou, Ježiš robí koniec tomu stavu izolácie, ku ktoré mu ju odsudzoval neľútostný súd farizeja a jeho spoluobčanov, ktorí ju zneužívali: «Tvoje hriechy sú odpustené».

Žena teda teraz môže ísť "v pokoji". Pán videl úprimnosť jej viery a jej obrátenia; preto pred všetkými prehlasuje: «Tvoja viera ťa zachránila». Na jednej strane pokrytectvo učiteľa zákona, na druhej strane úprimnosť, pokora a viera ženy. My všetci sme hriešnikmi, avšak mnohokrát upadáme do pokušenia pokrytectva, myslieť si, že sme lepší než ostatní, keď druhému hovoríme: "Pozri na tvoj hriech ... " . My všetci, pohliadnime na náš hriech, na naše pády, naše pochybenia a hľaďme na Pána. Toto je línia spásy: vzťah medzi "ja" hriešnikom a Pánom. Ak sa cítim byť spravodlivým, tento vzťah spásy sa nedeje. V tej chvíli prenikne všetkých spolu stolujúcich ešte väčší úžas: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?». Ježiš nedáva priamu odpoveď, avšak obrátenie hriešnice je všetkým očividné a poukazuje na to, že v Ježišovi žiari moc milosrdenstva Boha, schopného premieňať srdce.

Žena - hriešnica nás učí spojitosti medzi vierou, láskou a vďačnosťou. Boli jej odpustené «mnohé hriechy» a preto mnoho miluje; naopak ten,«komu sa menej odpúšťa, menej miluje». Aj samotný Šimon musí uznať, že miluje viac ten, ktorému bolo viac odpustené. Boh všetkých zahrnul do toho istého tajomstva milosrdenstva; a z tejto lásky, ktorá nás vždy predchádza, sa my všetci učíme milovať. Ako nám pripomína sv. Pavol: «V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul». V tomto texte je výraz milosť' prakticky synonymom milosrdenstva, a nazýva sa "štedrou" [milosťou], čiže ponad každé naše očakávanie, keďže uskutočňuje spásonosný plán Boha pre každého z nás.

Drahí bratia a sestry, buďme vďační za dar viery, ďakujme Pánovi za jeho tak veľkú a nezaslúženú lásku! Nechajme sa zahrnúť Kristovou láskou: z tejto lásky učeník čerpá a v nej má základy; z tejto lásky sa každý môže vyživovať a sýtiť sa ňou. Takto, vo vďačnej láske, ktorou následne zahŕňame našich bratov, doma, v rodine, v spoločnosti, sa všetkým sprostredkúva Pánovo milosrdenstvo. Ďakujem.

Almužna je milosrdenstvom, ale nie automaticky

Generálna audiencia s pápežom Františkom

"Slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva," povedal pápež František a pripomenul, že už v Starom zákone nachádzame neustály dôraz na almužnu. Dať almužnu si však vyžaduje správny postoj. Podľa slov Svätého Otca je potrebné aj pozrieť sa núdznemu do očí, mať ochotu stráviť s ním čas. Pripomenul tiež, aby sme rozlišovali medzi pomocou chudobným a formami zneužívania ľudí na žobranie. Almužna predpokladá pestovať v sebe ochotu k obete a tento postoj majú rodičia vštepovať deťom už odmalička. Pápež to ilustroval na pútavom príklade matky, ktorá naučila deti odkrojiť z rezňa na vlastnom tanieri pre hladného človeka, čo zaklopal na dvere.

Katechézu uviedlo biblické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (Mt 6,1-4): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.» Evanjelium, ktoré sme počuli, nám umožňuje objaviť základný aspekt milosrdenstva: almužnu. Môže sa zdať, že dávať almužnu je jednoduchá vec, ale musíme dávať pozor, aby sme toto gesto neobrali o dôležitý obsah, ktorý v sebe má, Naozaj, slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva. A tak ako má milosrdenstvo tisíc ciest, tisíc spôsobov, tak sa almužna vyjadruje mnohými spôsobmi, aby zmiernila ťažkosti núdznych.
Povinnosť dávať almužnu je taká stará ako samotná Biblia. Obeta a almužna boli dve povinnosti, ktorých sa veriaca osoba musela držať. V Starom zákone sú dôležité miesta, kde Boh vyžaduje zvláštnu pozornosť voči chudobným, ktorými sú raz bezmajetní, inokedy cudzinci, siroty či vdovy. A toto je v Biblii ako neustály refrén: núdzny, vdova, cudzinec, neznámy človek, sirota ... je to refrén. Lebo Boh chce, aby jeho ľud dbal o týchto našich bratov. No ja vravím, že sú vlastne v strede jeho posolstva: chváliť Boha obetou a chváliť Boha almužnou.

Spolu s povinnosťou pamätať na nich sa dáva aj presný návod: «Štedro mu daj a nerob nič ľstivé, keď mu budeš pomáhať v biede». To znamená, že charita si vyžaduje predovšetkým postoj vnútornej radosti. Ponúkať milosrdenstvo nemôže byť bremenom alebo nepríjemnosťou, z ktorej sa v chvate oslobodíme. A koľkí sa sami pred sebou ospravedlňujú, že nedávajú almužnu, keď hovoria: .No, ako to asi dopadne? Tento, keď mu niečo dám, si pôjde kúpiť víno. aby sa opil!' - Ale ak sa opije. je to preto, že nemá inú možnosť! A ty, čo robíš v skrytosti, čo nik nevidí? A ty si sudcom toho úbožiaka. ktorý od teba žiada drobné na pohár vína? Rád pripomínam príbeh o starom Tobiášovi, ktorý po tom, čo dostal veľkú sumu peňazí, zavolal svojho syna a poučil ho týmito slovami: «Všetkým, čo konajú spravodlivo, dávaj almužnu: Nikdy neodvracaj svoju tvár od chudobného, aby sa neodvrátila Božia tvár od teba!». Sú to veľmi múdre slová, ktoré pomáhajú pochopiť hodnotu almužny.

Ježiš, ako sme počuli, nám v tomto ohľade zanechal nenahraditeľné učenie. Predovšetkým nás žiada nedávať almužnu, aby sme nás ľudia chválili a obdivovali pre našu štedrosť: Konaj tak, aby tvoja pravá ruka nevedela, čo robí ľavá'. Neráta sa vonkajšok, ale schopnosť zastaviť sa a hľadieť do tváre osoby, ktorá žiada o pomoc. Každý z nás sa môže opýtať: Som schopný zastaviť sa a pozrieť sa do tváre, do očí osoby, ktorá ma žiada o pomoc?
Som toho schopný?'

Nemáme teda stotožňovať almužnu s obyčajnými drobnými venovanými v chvate bez pohľadu na osobu a bez toho, aby sme sa zastavili na slovo a zistili, čo naozaj potrebuje. Zároveň musíme rozlišovať medzi chudobnými a rôznymi formami žobrania, ktoré nejdú v prospech skutočne chudobných. Skrátka, almužna je láskavé gesto voči tým, ktorých stretávame; je to gesto úprimnej pozornosti voči tomu, kto sa k nám priblíži a žiada našu pomoc, vykonané v skrytosti, kde len Boh vidí a chápe hodnotu vykonaného skutku.
No dať almužnu musí byť pre nás aj niečím, čo je obetou. Spomínam si na jednu mamu: mala tri deti, asi tak šesť, päť a trojročné. A vždy deti učila dať almužnu tým, čo pýtajú. Boli pri obede, každý mal pred sebou milánsky rezeň, obaľovaný ako sa hovorí v mojom kraji. A niekto klope na dvere. Najstarší ide otvoriť a vráti sa: „Mama, je tu bedár, čo prosí o jedlo.? - ,Čo spravíme?' - ,No, dajme mu!? - hovoria všetci traja. .Dáme mu!" - ,Dobre: vezmi polovicu tvojho rezňa, ty vezmi tiež polovicu, ty ďalšiu a spravíme z toho dva obložené chlebíčky'. - .Ale, mama, to nie!' - .Prečo nie? Daruj zo svojho, Daj z toho, čo ťa niečo stojí. Toto je ozajstný záujem o chudobného. Niečoho sa vzdám, aby som to dal tebe. A rodičia, pozor: učte vaše deti, aby takto dávali almužnu, aby boli štedré s tým, čo majú.

Prijmime teda za svoje slová apoštola Pavla: «Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: ,Blaženejšie je dávať, ako prijímať'». Ďakujem!

Evanjelium milosrdenstva
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Evanjelium milosrdenstva" - to je názov katechézy Svätého Otca, ktorá zaznela počas generálnej audiencie na Vatikánskom námestí. V rámci svojho cyklu katechéz o Božom milosrdenstve Svätý Otec prešiel k biblickým textom Nového zákona.

Ježiš je ten, kto priviedol milosrdenstvo Boha k naplneniu a vďaka nemu má k nemu prístup každý človek - to je hlavný obsah dnešného príhovoru pápeža Františka. Svoje poslanie Pán Ježiš naplnil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, no prítomné je už na začiatku jeho verejného pôsobenia, keď Ježiš prijíma krst od Jána Krstiteľa. Pri Jordáne sa ukazuje ako Mesiáš, ktorý sa pohnutý solidaritou a súcitom ujíma ťarchy ľudskej situácie, aby ľuďom komunikoval milosrdenstvo Boha, ktoré je odpustením, radosťou a novým životom. "Syn poslaný Otcom je skutočne začiatkom času milosrdenstva pre celé ľudstvo", povedal pápež. Táto láska dosiahne svoj vrchol pri obete na kríži, kde Ježiš Otcovmu milosrdenstvu predkladá všetky hriechy sveta. Nik sa preto nemusí báť uznať sa za hriešnika.

Potom, ako sme sa zamysleli nad Božím milosrdenstvom v Starom zákone, dnes začíname premýšľať nad tým, ako ho sám Ježiš priviedol k jeho plnému uskutočneniu. Milosrdenstvo, ktoré on neustále vyjadroval, uskutočňoval a sprostredkovával v každom okamihu svojho pozemského života. Stretávaním sa so zástupmi, ohlasovaním evanjelia, uzdravovaním chorých, približovaním sa k tým najposlednejším, odpúšťaním hriešnikom, Ježiš zviditeľňuje bezhraničnú lásku otvorenú voči všetkým: nikto nie je vylúčený! Je otvorená všetkým bez hraníc. Čistú, bezplatnú, absolútnu lásku. Lásku, čo dosahuje svoj vrchol v obete na kríži.
Áno, evanjelium je naozaj ,Evanjeliom milosrdenstva', lebo Ježiš je milosrdenstvom! Všetky štyri evanjeliá dosvedčujú, že Ježiš predtým než začal svoje poslanie, chcel byť pokrstený Jánom Krstiteľom. Táto udalosť vtláča rozhodné smerovanie celej Kristovej misii. Naozaj, on sa neukázal svetu v lesku chrámu - a mohol tak urobiť. Nenechal sa ohlásiť fanfárami - a mohol tak urobiť. A neprišiel ani v sudcovskom obleku - a mohol tak urobiť. Naopak, Ježiš sa po tridsiatich rokoch utiahnutého života v Nazarete vydal k rieke Jordán spolu s množstvom ľudí jeho národa, stal si do radu s hriešnikmi. A nehanbil sa, bol tam spolu so všetkými, s hriešnikmi, aby sa dal pokrstiť. Teda už od začiatku svojho účinkovania sa zjavil ako Mesiáš, ktorý berie na seba ťarchu ľudskej situácie, pohýnaný solidaritou a súcitom. Ako to sám potvrdzuje v nazaretskej synagóge, keď sa stotožňuje s proroctvom Izaiáša: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok».

Všetko to, čo Ježiš vykonal po krste, bolo uskutočnením počiatočného programu: priniesť všetkým Božiu lásku, ktorá zachraňuje. Ježiš nepriniesol nenávisť, nepriniesol nepriateľstvo: priniesol nám lásku' Obrovskú lásku, srdce otvorené pre všetkých, pre všetkých nás! Lásku, ktorá zachraňuje'

Stal sa blížnym tým najposlednejším a sprostredkoval im Božie milosrdenstvo, ktoré je odpustením, radosťou a novým životom. Syn poslaný Otcom, Ježiš je skutočne začiatkom času milosrdenstva pre celé ľudstvo! Tí, čo boli prítomní na brehu Jordánu, nepochopili hneď dosah Ježišovho gesta. Sám Ján Krstiteľ sa divil jeho rozhodnutiu. Ale nebeský Otec nie! Nechal zaznieť svoj hlas zhora: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie». Tým Otec potvrdzuje cestu, na ktorú Syn nastúpil ako Mesiáš, zatiaľ čo naňho zostupuje ako holubica Duch Svätý. Takto Ježišovo srdce bije takpovediac unisono so srdcom Otca a Ducha Svätého a ukazuje všetkým ľuďom, že spása je ovocím Božieho milosrdenstva .

S ešte väčšou jasnosťou môžeme kontemplovať veľké tajomstvo tejto lásky, keď uprieme pohľad na ukrižovaného Ježiša. Zatiaľ čo nevinný umiera za nás hriešnikov, prosí Otca: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia». Práve na kríži Ježiš predstavuje Otcovmu milosrdenstvu hriech sveta: hriech všetkých! Moje hriechy, tvoje hriechy, vaše hriechy. Je to tam, na kríži, kde ich predkladá. A týmto sú všetky naše hriechy zotreté. Nič a nikto nezostáva vylúčený z tejto spásonosnej Ježišovej modlitby. To znamená, že sa nemáme báť uznať sa za hriešnikov a vyznať to. Ale koľkokrát počujeme: "Veď toto je hriešnik, tento porobil to a ono ... " - A súdime iných. A ty? Každý z nás by si mal položiť otázku:

"Áno, je to hriešnik. A ja?" Všetci sme hriešnikmi, avšak všetkým nám bolo odpustené: všetci máme možnosť prijať toto odpustenie, ktoré je milosrdenstvom Boha. Nesmieme sa teda báť uznať sa za hriešnikov, vyznať, že sme hriešnikmi, lebo každý hriech Syn priniesol na kríž. A keď sa z toho s ľútosťou spovedáme v dôvere v neho, máme istotu, že je nám odpustené. Sviatosť zmierenia sprítomňuje pre každého silu odpustenia, ktorá vyviera z Kríža a obnovuje v našom živote milosť milosrdenstva, ktorú nám Ježiš zadovážil! Nemáme sa strachovať o naše úbohosti: nesmieme sa báť našich úbohosti. Každý má tie vlastné. Sila lásky Ukrižovaného nepozná prekážky a nikdy sa nevyčerpá. A toto milosrdenstvo maže naše úbohosti.

Moji drahí, prosme Boha v tomto Jubilejnom roku o milosť zakúsiť moc evanjelia: Evanjelia milosrdenstva, ktoré premieňa, ktoré dáva vstúpiť do Božieho srdca, ktoré nás uschopňuje odpúšťať a hľadieť na svet s väčšou dobrotou. Ak prijímame evanjelium Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého, celý náš život stvárňuje sila jeho lásky, ktorá obnovuje. Ďakujem!

Milosrdenstvo ničí hriech
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Pápež František sa v katechéze nechal inšpirovať Žalmom 51, ktorý hovorí o ľútosti kráľa Dávida nad svojím hriechom. Boh však, podľa slov Svätého Otca naše viny neodstraňuje iba tak, aby ich nebolo vidieť, ako to robia so škvrnami v čistiarni: "Neskrýva hriech, ale ho zničí, zmaže ... Boh zničí náš hriech vskutku od koreňa, celý!" Pápež pozval prítomných, aby zdvihli ruku tí, čo sa cítia bez hriechu a dodal, že všetci sme hriešni a potrebujeme Božie odpustenie a milosrdenstvo. Na záver svojej katechézy povzbudil prítomných pútnikov, medzi ktorými bola aj slovenská skupina farníkov z Kalnej nad Hronom, aby aj oni boli milosrdní, ako je milosrdný nebeský Otec a odpúšťali: "Všetci tí, ktorých Pán postavil vedľa nás, rodinní príslušníci, priatelia, kolegovia, farníci ... všetci, tak ako my, potrebujú Božie milosrdenstvo. Je krásne byť ospravedlnený, ale aj ty, ak chceš, aby ti bolo odpustené, odpúšťaj. Odpúšťaj!"

Dnes končíme s katechézami o milosrdenstve v Starom zákone a urobíme tak meditujúc žalm 51, nazývaný Miserere. Ide o kajúcu modlitbu, v ktorej žiadosti o odpustenie predchádza vyznanie viny a v ktorej sa ten, kto sa modlí, necháva očistiť láskou Pána a stáva sa novým stvorením, schopným poslušnosti, pevnosti ducha a úprimnej chvály.

Nadpis, aký dala tomuto žalmu starobylá židovská tradícia, odkazuje na kráľa Dávida a na jeho hriech s Betsabe, ženou Hetejca Uriáša. Ten príbeh dobre poznáme. Kráľ Dávid, povolaný Bohom ,pásť' ľud a strážiť ho na cestách poslušnosti voči božiemu Zákonu, sa spreneveruje vlastnému poslaniu a potom, ako spácha cudzoložstvo s Betsabe, necháva zabiť jej manžela. Hrozný hriech! Prorok Nátan mu odkrýva jeho vinu a pomáha mu si ju priznať. Je to okamih zmierenia s Bohom vo vyznaní vlastného hriechu. A tu bol Dávid pokorný, bol veľký!

Kto sa modlí s týmto žalmom je pozvaný mať tie iste pocity ľútosti a dôvery v Boha, ktoré mal Dávid, keď sa znova obrátil a keď sa, i keď bol kráľom, pokoril, aby bez strachu vyznal vinu a ukázal vlastnú biedu Pánovi, presvedčený však o istote jeho milosrdenstva. A nebol to nejaký drobný hriech, malé klamstvo, to čo urobil: vykonal cudzoložstvo a vraždu!
Žalm začína týmito slovami prosby:

«Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy so mňa moju vinu a očisť ma od hriechu» (Ž 51,3-4).

Volanie sa obracia na Boha milosrdenstva, aby sa pohnutý veľkou láskou, akú má otec alebo matka, zmiloval, čiže aby prejavil milosť, aby preukázal svoju priazeň a pochopenie. Je to skľúčená výzva Bohu, jedinému, kto môže oslobodiť od hriechu. Používajú sa obrazy veľmi plastické: znič, zmy, očisti ma. V tejto modlitbe sa ukazuje skutočná potreba človeka: jediná vec, ktorú skutočne potrebujeme v našom živote je to, aby nám bolo odpustené, aby sme boli oslobodení od zla a od jeho smrtiacich následkov. Bohužiaľ, život nám dáva zakusovať mnohokrát tieto situácie; a najmä v nich sa musíme spoliehať na milosrdenstvo. Boh je väčší než náš hriech. Nikdy na to zabudnime: Boh je väčší než náš hriech! - ,Otče, neviem to povedať, urobil som ich toľko, ťažkých [hriechov].' – Boh je väčší než všetky hriechy, ktoré môžeme urobiť. Boh je väčší než náš hriech. Povieme to spoločne? Všetci spolu: ,Boh  je väčší než náš hriech!' Ešte raz: ,Boh je väčší než náš hriech!' Ešte raz: ,Boh je väčší než náš hriech!' A jeho láska je oceán, do ktorého sa môžeme ponoriť bez strachu, že budeme premožení: odpustiť pre Boha znamená dať nám istotu, že on nás nikdy neopustí. Nech sa viníme z čohokoľvek, od je stále a vždy väčší než čokoľvek (porov. 1 Jn 3,20), lebo Boh je väčší než náš hriech.

V tomto zmysle, kto sa modlí s týmto žalmom hľadá odpustenie, vyznáva vlastnú vinu, avšak uznávajúc ju oslavuje spravodlivosť a svätosť Boha. A potom tiež žiada o milosť a milosrdenstvo. Žalmista dôveruje Božej dobrote, vie, že božie odpustenie je vrcholne účinné, lebo vytvára to, čo hovorí. Neskryje hriech, ale ho zničí, zmaže ho; odstráni ho vskutku od koreňa, nie ako to robia v čistiarni, keď prinesieme oblečenie a zmažú škvrnu.
Nie! Boh zničí náš hriech vskutku od koreňa, celý! Preto sa kajúcnik mení na čistého, každá škvrna je zničená a on je odteraz belší než napadnutý sneh.

My všetci sme hriešnici. Je to pravda? Ak sa niekto z vás necíti byť hriešnikom, nech zdvihne ruku ... Nikto! Všetci ním sme. My hriešnici sa s odpustením stávame novými stvoreniami, vrchovato naplnenými duchom a plnými radosti. Teraz pre nás začína nová skutočnosť: nové srdce, nový duch, nový život. My, omilostení hriešnici, ktorí sme prijali božiu milosť, môžeme dokonca učiť druhých, ako viac nehrešiť. - ,Otče, ale ja som slabý, padám.' - ,Keď padáš, tak vstaň! Vstaň!'

Keď spadne dieťa, čo urobí? Zdvihne ruku za mamou, za otcom, aby ho zdvihli. Urobme to isté! Ak si pre slabosť upadol do hriechu, natiahni svoju ruku: Pán ju vezme a pomôže ti vstať. To je dôstojnosť Božieho odpustenia! Dôstojnosť, ktorú nám dáva Božie odpustenie je tá, ktorá nás dvíha, ktorá nás vždy postaví na nohy, lebo on stvoril muža i ženu, aby boli na nohách.

Žalmista hovorí: «Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. [ ... ] Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia» (Ž 51,12.15).

Drahí bratia a sestry, Božie odpustenie je to, čo všetci potrebujeme a je najväčším znakom jeho milosrdenstva. Dar, o ktorý je každý ospravedlnený hriešnik povolaný sa podeliť s každým bratom a sestrou, ktorých stretne. Všetci tí, ktorých Pán postavil vedľa nás, rodinní príslušníci, priatelia, kolegovia, farníci. .. všetci, tak ako my, potrebujú Božie milosrdenstvo. Je krásne byť ospravedlnený, ale aj ty, ak chceš, aby ti bolo odpustené, odpúšťaj. Odpúšťaj! Nech nám Pán udelí, na príhovor Márie, Matky milosrdenstva, aby sme boli svedkami jeho odpustenia, ktoré očisťuje srdce a premieňa život. Ďakujem."

Veľkonočné trojdnie vo Svätom roku milosrdenstva

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Katechézu Svätého Otca uviedlo čítanie z evanjelia podľa Lukáša: «Vedno s Ježišom viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty» (Lk 23,32-34).

Naša reflexia nad milosrdenstvom Boha nás dnes uvádza do Veľkonočného trojdnia. Budeme prežívať štvrtok, piatok a sobotu Svätého týždňa ako silné momenty, ktoré nám dovoľujú čoraz viac vstupovať do veľkého tajomstva našej viery: zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Všetko počas týchto troch dní hovorí o milosrdenstve, lebo ukazuje pokiaľ až môže zájsť láska Boha. Budeme počuť príbeh posledných dni Ježišovho života. Evanjelista Ján nám ponúka kľúč k chápaniu jeho hlbokého zmyslu: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti». Láska Boba nemá hraníc. Ako často opakoval sv. Augustín, je to láska, ktorá ide "až do krajnosti a nemá koniec". Bob sa skutočne za každého z nás obetuje celý a pred ničím sa nešetrí. Tajomstvo, ktoré adorujeme v tomto Svätom týždni je jedným veľkým príbehom lásky, ktorá nepozná prekážky. Ježišovo utrpenie trvá až do konca sveta, lebo je to príbeh zdieľania utrpenia celého ľudstva a trvalá prítomnosť v udalostiach osobného života každého z nás. Skrátka, Veľkonočné trojdnie je pripomienkou drámy lásky, ktorá nám daruje istotu, že nikdy nebudeme opustení v skúškach života.

Na Zelený štvrtok Ježiš ustanovuje Eucharistiu, anticipuje tak pri veľkonočnej hostine svoju obetu na Golgote. Aby učeníkom pomohol chápať lásku, ktorá ho vedie, umýva im nohy, ponúkajúc ešte raz osobne príklad, ako oni sami budú musieť konať. Eucharistia je láska, ktorá sa stáva službou. Je to nežná prítomnosť Krista, ktorý túži uhasiť hlad každého človeka, osobitne tých najslabších, aby ich urobil schopnými na ceste svedectva uprostred ťažkostí sveta. A nielen to. Keď sa nám Ježiš darúva v podobe pokrmu, dosvedčuje tak, že sa musíme naučiť deliť sa s touto výživou s druhými, aby sa vytvorilo skutočné spoločenstvo života s tými, čo sú v núdzi. Dáva sa nám a žiada nás zostať v ňom, aby sme konali rovnako.

Veľký piatok je vrcholiacim momentom lásky. Smrť Ježiša, ktorý sa na kríži odovzdáva Otcovi, aby ponúkol spásu celému svetu, vyjadruje lásku darovanú až do krajnosti, bez konca. Lásku, ktorá chce objať všetkých, nikoho nevylučujúc. Lásku, ktorá sa rozširuje do každej doby a na každé miesto: nevyčerpateľný prameň spásy, z ktorého každý z nás hriešnikov môže čerpať. Ak nám Boh prejavil svoju najväčšiu lásku v Ježišovej smrti, potom aj my, znovuzrodení z Ducha Svätého, sa môžeme a musíme navzájom milovať.

A nakoniec, Biela sobota je dňom Božieho mlčania. Má byť dňom mlčania a my musíme urobiť všetko preto, aby bol pre nás skutočne dňom ticha, ako nim bol v tom čase: dňom Božieho mlčania. Ježiš uložený do hrobu zdieľa s celým ľudstvom drámu smrti. Je to ticho, ktoré hovorí a ktoré vyjadruje lásku ako odvekú solidaritu s opustenými, ku ktorým sa Boží Syn dostáva tak, že prekonáva prázdnotu, ktorú môže zaplniť len nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Boh mlčí, avšak z lásky. V tento deň sa láska - tá mlčiaca láska - stáva očakávaním života v zmŕtvychvstaní. Pomyslime na Bielu sobotu: prospeje nám myslieť na mlčanie Panny Márie, "ženy viery", ktorá v tichu zotrvávala v očakávaní zmŕtvychvstania. Panna Mária má byť pre nás ikonou tej Bielej soboty. Premýšľajme mnoho o tom, ako Panna Mária túto Bielu sobotu prežívala, v očakávaní. Je to láska, ktorá nepochybuje, ale ktorá dúfa v Pánovo slovo, aby sa prejavila a zažiarila v deň Veľkej noci.

"Je to všetko jedno veľké tajomstvo lásky a milosrdenstva. Naše slová sú chudobné a nepostačuj ú na jeho plné vyjadrenie. Pomôcť nám môže skúsenosť jednej neveľmi známej dievčiny, ktorá napísala skvostné riadky o Kristovej láske. Volala sa Juliana z Norwichu; táto negramotná dievčina mala vízie o Ježišovom utrpení a po tom, ako sa stala pustovníčkou, opísala jednoduchým, no veľmi hlbokým a intenzívnym jazykom zmysel milosrdnej lásky. Rozpráva takto: «Náš dobrý Pán Ježiš sa ma spýtal: "Si rada, že som pre teba trpel?" Povedala som: "Áno, dobrý Pane, a veľmi ti ďakujem; áno, dobrý Pane, buď požehnaný." Nato Ježiš, náš dobrý Pán, povedal: "Ak si ty rada, aj ja som rád. To, že som za teba znášal utrpenie je pre mňa radosťou, šťastím, večnou blaženosťou; a keby som mohol trpieť viac, urobil by som to». Toto je náš Ježiš, ktorý každému z nás vraví: "Keby som mohol za teba viac trpieť, urobil by som to".

Aké krásne sú tieto slová! Dovoľujú nám skutočne chápať nekonečnú lásku, lásku bez hraníc, ktorú má Pán ku každému z nás. Nechajme sa zahrnúť týmto milosrdenstvom, ktoré nám ide v ústrety. A počas týchto dni, keď svoj pohľad upierame na Pánovo utrpenie a smrť, prijmime do svojho srdca veľkosť jeho lásky, v tichu, tak ako Panna Mária v sobotu, v očakávaní zmŕtvychvstania.

Ak chceme poznať "príbeh našej spásy" a "príbeh "Božej lásky," pozrime na kríž, kde Boh zomrel a pre spásu človeka sa "zašpinil" hriechom. To je myšlienka z homílie pri ktorej pápež František uvažoval nad úryvkom z knihy Numeri, keď izraelský ľud začal na púšti reptať, a nad stretom medzi Ježišom a farizej mi z Jánovho evanjelia: "Boh hovorí Mojžišovi:  Urob ohnivého hada a postav ho ako znamenie ... Ak sa pohryzený naň pozrie, ostane nažive. Je to tajuplné: Pán neusmrtí hadov, nechá ich tak. Ale ak niektorý z nich ublíži človeku, ten má pozrieť na medeného hada a ozdraví sa. Had má byť vyzdvihnutý." Sloveso "vyzdvihnúť" je však stredobodom tvrdého stretu v evanjeliu medzi Kristom a farizejmi, povedal Svätý Otec. V istom momente Ježiš hovorí: .Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som," Ako pripomína pápež František, .Ja Som" je tiež meno, akým sa Boh sám nazval pred Mojžišom, aby to oznámil Izraelitom. A potom, dodal pápež je tu ten výraz, ktorý sa opakuje: .Pozdvihnite Syna človeka ... "

"Had, symbol hriechu. Had, ktorý zabíja. Ale had, ktorý zachraňuje. A toto je tajomstvo Krista. Pavol rozprávajúc o tomto tajomstve hovorí, že Ježiš sa zriekol seba samého, uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, aby nás spasil. Je to ešte silnejšie: .stal sa hriechom? Použijúc tento symbol, stal sa hadom. Toto je prorocké posolstvo dnešných liturgických čítaní. Syn človeka, ktorý sa ako had ,stal hriechom", je povýšený, aby nás spasil."

Toto, hovorí Svätý Otec, ,je príbeh našej spásy, toto je príbeh Božej lásky. Ak chceme poznať Božiu lásku, pozrime na kríž: umučený človek," Boh "zbavený božstva," "zašpinený" hriechom. Ale Boh svojím vydaním sa na smrť naveky poráža pravé meno zla, to, ktoré Apokalypsa nazýva "starým hadom." Svoju homíliu uzavrel pápež František takto: "Hriech je Satanovým dielom a Ježiš víťazí nad Satanom tým, že sa stáva hriechom, a odtiaľ vyzdvihuje nás všetkých. Kríž nie je ozdobou, nieje umeleckým dielom s mnohými drahými kameňmi ako to vídavame: kríž je tajomstvom Božieho vydania sa na smrť, z lásky. A tým hadom, ktorý prorokuje spásu na púšti: po zdvihnutý a ktokoľvek ho uzrie, bude uzdravený. A toto sa nestalo mávnutím akéhosi magického božieho prútika, čo robí takéto veci: nie "Udialo sa to utrpením Syna človeka, utrpením Ježiša Krista."

Milosrdenstvo a útecha

Generálna audiencia s pápežom Františkom

V Knihe proroka Jeremiáša sa kapitoly 30 a 31 nazývajú "Knihou útechy", Lebo sa v nich milosrdenstvo Boba predstavuje s celou svojou schopnosťou utešovať a srdce skľúčených otvárať nádeji. Dnes chceme aj my počúvať toto posolstvo útechy.

Jererniáš sa obracia na Izraelitov, ktorí boli deportovaní do cudzej zeme a predpovedá návrat do vlasti. Tento návrat je znamením nekonečnej lásky Boha Otca, ktorý neopúšťa svoje deti, ale sa o ne stará a zachraňuje ich. Vyhnanstvo bolo pre Izrael zdrvujúcou skúsenosťou. Viera sa zakolísal a, lebo v cudzej zemi, bez chrámu, bez kultu, po tom, ako videl i zničenú krajinu, bolo ťažké aj naďalej veriť v dobrotu Pána.

Prichádza mi na um blízke Albánsko a to, ako sa po mnohom prenasledovaní a ničení dokázalo postaviť v dôstojnosti a viere. Takto trpeli Izraeliti vo vyhnanstve. Aj my niekedy môžeme žiť v istom druhu exilu, keď nás osamelosť, utrpenie či smrť pobádajú myslieť si, že sme boli Bohom opustení. Koľkokrát sme len počuli tieto slová: "Boh na mňa zabudol" - mnohokrát osoby, ktoré trpia, sa cítia sa byť opustené. A koľkí naši bratia v tomto čase naopak prežívajú jednu skutočnú a dramatickú situáciu vyhnanstva -ďaleko od ich vlasti, s tým, že v očiach majú ešte trosky ich domov, v srdci strach a často krát žiaľ, bolesť kvôli strate drahých osôb! V týchto prípadoch si môžeme klásť otázku: kde  je Boh? Ako je možné, že toľko utrpenia môže postihnúť nevinných mužov, ženy a deti?

A keď sa snažia vstúpiť, na niektorých miestach im zatvárajú dvere. A sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!

Prorok Jeremiáš nám dáva prvú odpoveď. Ľud vo vyhnanstve sa bude môcť vrátiť, aby uvidel svoju zem a zakúsil milosrdenstvo Pána. Je to veľké ohlasovanie útechy: Boh nie je neprítomný - ani dnes, v týchto dramatických situáciách, Boh je nablízku a koná veľké diela spásy pre tých, čo mu dôverujú. Nemôžeme upadnúť do zúfalstva, ale musíme mať aj Naďalej istotu , že dobro zvíťazí nad zlom a že Pán zotrie každú slzu a oslobodí nás od každého strachu. Preto Jeremiáš prepožičiava svoj hlas slovám lásky Boha pre svoj ľud: «Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených» (31,3-4).

Pán je verný, neopúšťa, aby zanechal v skľúčenosti. Boh miluje bezhraničnou láskou, ktorú ani len hriech nedokáže zastaviť, a vďaka tomu sa srdce človeka napĺňa radosťou a útechou.

Utešujúci sen o návrate do vlasti pokračuje v slovách proroka, ktorý, obracajúc sa k tým, čo sa budú vracať do Jeruzalema, hovorí: «Prídu a zaplesajú na výšine Siona, budú sa hrnúť k darom Pánovým, k obiliu, muštu a oleju, k mláďatám oviec a statku. Ich duša bude ako zavodnená záhrada, nebudú viac mrieť túžbou» (3 1,12).

V radosti a vo vďačnosti sa vyhnanci navrátia na Sion, vystupujúc na svätý vrch smerom k Božiemu domu, a tak budú môcť opäť povzniesť spevy a modlitby k Pánovi, ktorý ich vyslobodil. Toto navrátenie sa do Jeruzalema a k jeho dobrám je opísané slovom, ktoré doslovne znamená "valiť sa, plynúť". Ľud sa vníma v istom paradoxnom pohybe ako naplnená rieka, ktorá plynie smerom k výšinám Siona, vystupujúc až k vrcholu hory. Ide o smelý obraz hovoriaci o tom, až aké veľké je milosrdenstvo Pána!

Zem, ktorú ľud musel opustiť, sa stala korisťou nepriateľov a bola zdevastovaná. Teraz sa naopak vracia späť k životu a znovu prekvitá. A samotní vyhnanci budú ako zalievaná záhrada, ako plodná zem. Izrael, prinavrátený do vlasti svojím Pánom, je svedkom víťazstva života nad smrťou a požehnania nad prekliatím.

Takto je ľud upevnený a utešený Bobom. Toto slovo je dôležité: utešený! Navrátilci prijímajú život z prameňa, ktorý ich nezištne zavlažuje. V tomto momente prorok ohlasuje plnosť radosti, a v mene Boha prehlasuje: «Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali» (31,13).

Žalm nám hovorí, že keď sa vrátili do vlasti, ich ústa boli plné úsmevu; bola to velikánska radosť! Je to dar, ktorý chce Pán darovať aj každému z nás, prostredníctvom svojho odpustenia, ktoré obracia a zmieruje.

Prorok Jeremiáš nám ohlásil toto posolstvo, keď predstavil návrat vyhnancov ako veľký symbol útechy, aká sa dostáva srdcu, ktoré sa obracia. Pán Ježiš sám priviedol toto prorokovo posolstvo k naplneniu. Pravý a radikálny návrat z vyhnanstva a utešujúce svetlo po tme krízy viery sa uskutočňuje na Veľkú noc, v plnom a definitívnom zakúsení lásky Boha milosrdnej lásky ktorá dáva radosť pokoj a večný život.

 

Milosrdný Otec zachraňuje aj "spravodlivých"

Generálna audiencia s pápežom Františkom

V pätnástej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame tri podobenstvá o milosrdenstve: o stratenej ovci, o stratenej minci, a veľké podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo lepšie, o milosrdnom otcovi.

Dnes nám v rámci prežívania pôstneho obdobia evanjelium predstavuje práve toto posledné podobenstvo, o milosrdnom otcovi, v ktorom vystupuje otec a jeho dvaja synovia. Rozprávanie nám umožňuje zachytiť niektoré črty tohto otca: je to človek, ktorý je vždy pripravený odpúšťať a ktorý dúfa proti každej nádeji. Udivuje predovšetkým jeho tolerancia voči rozhodnutiu mladšieho syna pobrať sa z domu: mohol sa postaviť proti tomu, poznajúc, aký je ešte nezrelý, mladý chlapec, alebo hľadať nejakého advokáta, aby mu nedal dedičstvo ešte za živa. Naopak, on mu dovoľuje odísť, aj keď predvída možné riziká. Takto nakladá Boh s nami: necháva nás slobodných, aj zmýliť sa, pretože keď nás stvoril, dal nám veľký dar slobody. Je na nás, aby sme ten dar dobre využívali. Tento dar slobody, ktorý nám Boh dáva ma vždy napĺňa úžasom!

No odlúčenie od tohto syna je iba fyzické. Otec ho stále nosí v srdci, očakáva v dôvere jeho návrat, pozoruje cestu v nádeji, že ho uvidí. A jedného dňa ho zazrie, ako sa objavil v diaľke. No toto znamená, že tento otec každý deň vychádzal na terasu vyzerať, či sa syn nevracia ... A keď ho zbadá, je pohnutý dojatím, beží mu v ústrety, objíme a pobozká ho.
Koľká neha! A tento syn toho riadne po vyvádzal! Ale otec ho takto prijíma. Rovnaký postoj prechováva otec aj voči staršiemu synovi, ktorý zostal vždy doma, a teraz je namrzený a protestuje, pretože nechápe a nezdieľa všetky tie prejavy dobra voči bratovi, ktorý pochybil. Otec vychádza v ústrety aj tomuto synovi a pripomína mu, že oni boli vždy spolu, mali všetko spoločné, ale treba prijať s radosťou toho brata, ktorý sa konečne vrátil domov.

Toto nás núti premýšľať nad jednou vecou: keď sa niekto cíti hriešnikom, cíti sa, že naozaj za veľa nestojí, - alebo ako som to počul niekoho povedať, toľkých: "Nuž, otče, som samá špina" - to je ten moment vykročenia k Otcovi. Naopak, keď sa niekto cíti byť spravodlivým - "Vždy som všetko robil dobre!" - Otec nás rovnako prichádza hľadať, pretože tento postoj je zlý: je to pýcha! Pochádza od diabla. Otec očakáva tých, čo sa uznávajú za hriešnikov a vychádza hľadať tých, čo sa cítia byť spravodlivými. Toto je náš Otec!

V tomto podobenstve sa dá vytušiť aj tretí syn. - Tretí syn? A kde? - Je skrytý! Je to ten, ktorý sa «nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu» (Flp 2,6-7). Tento Syn -Služobník je Ježiš! Je predlžením Otcových rúk a jeho srdca: on prijal zblúdeného a umyl zašpinené nohy. On pripravil hostinu na slávnosť odpustenia.

On, Ježiš, nás učí byť .milosrdnými ako Otec".

Postava otca v podobenstve odhaľuje srdce Boha. On je milosrdný Otec, ktorý nás v Ježišovi miluje presahujúc každú mieru, očakáva neustále naše obrátenie vždy keď schybíme. Čaká na náš návrat, keď sa vzdialime od neho v domnení, že sa zaobídeme bez neho. Je vždy pripravený otvoriť svoje náručie, čokoľvek sa mohlo udiať. Tak ako otec z evanjelia, aj Boh nás naďalej považuje za svoje deti, keď sme sa stratili, a prichádza nám naproti s nehou, keď sa k nemu navraciame. A s veľkou dobrotivosťou sa nám prihovára vtedy, keď sa cítime byť spravodlivými. Chyby, ktoré páchame, aj keby boli veľké, nenaštrbia vernosť jeho lásky. Vo sviatosti zmierenia môžeme vždy nanovo začať: on nás prijíma, prinavracia nám dôstojnosť jeho detí a vraví nám: "Choď vpred! Buď v pokoji! Vstaň, kráčaj vpred!"

V tejto etape Pôstneho obdobia, ktorá nás ešte delí od Veľkej noci, je tu pre nás výzva zintenzívniť vnútorný proces obrátenia. Dajme sa zasiahnuť pohľadom nášho Otca plným lásky a navráťme sa k nemu s celým srdcom, a odhoďme každý kompromis s hriechom. Nech nás Panna Mária sprevádza až k obrodzujúcemu objatiu sa s Božím milosrdenstvom.

Milosrdný Boh napomína hriešnika
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Hovoriac o Božom milosrdenstve sme viackrát poukázali na postavu otca rodiny, ktorý miluje svoje deti, pomáha im, stará sa o ne a odpúšťa im. A ako otec ich vychováva a napráva, keď sa pomýli a, podporujúc tak ich rast v dobre.

Takto je predstavený Boh v prvej kapitole proroka Izaiáša, kde sa Pán obracia na Izrael ako milujúci, no zároveň aj pozorný a prísny otec, pričom ho obviňuje z nevery a skazenosti, aby ho znovu priviedol na cestu spravodlivosti. Takto sa začína náš text: «Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Pán hovorí: ,Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí?».

Boh prostredníctvom proroka hovorí s trpkosťou sklamaného otca: vychoval svoje deti a oni sa teraz proti nemu vzbúrili. Dokonca aj zvieratá sú verné svojmu pánovi a rozpoznajú ruku, ktorá ich kŕmi; avšak ľud viac Boha nepozná, zdráha sa pochopiť. Aj keď zranený, Boh dáva prehovoriť láske a nalieha na svedomie týchto skazených deti, aby sa spamätali a znovu boli prístupné láske. Toto je to, čo robí Boh! Prichádza nám v ústrety, aby sme sa ním nechali milovať, naším Bohom.

Vzťah medzi otcom a dieťaťom, na ktorý sa často odvolávajú proroci, aby vyjadrili vzťah zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, sa neprirodzene narušil. Výchovné poslanie rodičov má za cieľ viesť ich k rastu v slobode, urobiť ich zodpovednými, schopnými konať dobré skutky pre seba i pre iných. Naopak v dôsledku hriechu sa sloboda stáva nárokom na autonómiu, nárokom na pýchu a pýcha vedie k opozícii a k ilúzii sebestačnosti.

Hľa ako Boh napomína svoj ľud: ,Pomýlili ste si cestu'. S láskou i trpkosťou hovorí: ,môj? ľud. Boh nás nikdy nezapiera; sme jeho ľudom. Aj ten najhorší spomedzi mužov, aj tá najhoršia spomedzi žien, aj tí najhorší z národov, sú jeho deťmi. Toto je Boh: nikdy, vonkoncom nikdy nás nezapiera! Vždy hovorí: ,Dieťa, príď!' Toto je láska nášho Otca; toto je milosrdenstvo Boha. Mať takéhoto otca nám dáva nádej, dodáva nám to dôveru. Táto prináležitosť by sa mala žiť v dôvere a v poslušnosti, s vedomím, že všetko je dar vychádzajúci z Otcovej lásky. A naopak, hľa aká márnosť, pochabosť a modlárstvo.
Preto sa teraz prorok obracia priamo na tento ľud prísnymi slovami, aby mu pomohol chápať vážnosť jeho viny: «Beda hriešnemu národu,[ ... ] synom skazeným. Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa.»

Následkom hriechu je stav utrpenia, ktorého dôsledky znáša aj krajina, zničená a zmenená ako púšť, až do tej miery, že Sion - teda Jeruzalem - sa stáva neobývateľným. Tam, kde je odmietanie Boha, jeho otcovstva, nie je viac možný život, existencia stráca svoje korene, všetko sa zdá byť zvrátené a zničené. Jednako, aj táto bolestivá chvíľa má v sebe vyhliadku na spásu. Skúška je daná preto, aby ľud mohol zakúsiť trpkosť toho, kto opúšťa Boha, a tak zaujal postoj k zdrvujúcej prázdnote rozhodnutia sa pre smrť. Utrpenie, ako nevyhnutný dôsledok seba zničujúceho rozhodnutia, musí prinútiť hriešnika k uvažovaniu, aby sa otvoril pre konverziu a odpustenie.

Toto je cesta Božieho milosrdenstva: Boh s nami nezaobchádza podľa našich hriechov. Trest sa stáva nástrojom na vyprovokovanie k uvažovaniu. Chápeme tak, že Boh odpúšťa svojmu ľudu, zmilúva sa a neničí všetko, ale necháva vždy otvorené dvere nádeji. Spása v sebe zahŕňa rozhodnutie počúvať a nechať sa obrátiť, avšak zostáva vždy nezištným darom. Pán teda vo svojom milosrdenstve ukazuje cestu, ktorá nie je cestou rituálnych obiet, ale skôr cestou spravodlivosti. Kult je kritizovaný nie preto, že je sám o sebe neužitočný, ale preto, že namiesto toho, aby vyjadroval obrátenie, predstiera, že ho nahrádza; a stáva sa tak hľadaním vlastnej spravodlivosti, vytvárajúc klamlivé presvedčenie, že to, čo nás zachraňuje sú obety, a nie Božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa hriech.

Aby sme tomu dobre rozumeli - keď je niekto chorý, ide k lekárovi; keď sa niekto cíti byť hriešnikom, ide za Pánom. Avšak ak namiesto toho, aby šiel za lekárom, ide za čarodejníkom, ne uzdraví sa. Mnohokrát nejdeme za Pánom ale dávame prednosť nesprávnym cestám, hľadajúc mimo neho akési ospravedlnenie, spravodlivosť, pokoj. Boh, hovorí prorok Izaiáš, nemá záľubu v krvi býkov a baránkov, zvlášť ak je obeta vykonaná rukami pošpinenými krvou bratov. Nuž, mám na mysli niektorých dobrodincov Cirkvi, ktorí prichádzajú s darom hovoriac: ,Prijmite túto obetu pre Cirkev' - a ide o ovocie krvi mnohých ľudí vykorisťovaných, trýznených, zotročovaných zle platenou prácou!

Týmto ľuďom poviem: .Prosím, vezmi si späť tvoj šek, spáľ ho'. Boží ľud, teda Cirkev, nepotrebuje špinavé peniaze, potrebuje srdcia otvorené pre milosrdenstvo Boha. Je potrebné priblížiť sa k Pánovi s očistenými rukami, vyhýbajúc sa zlu a konajúc dobro a spravodlivosť. Ako nádherne to uzatvára prorok: «Prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utlačanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!». Pomyslite na mnohých utečencov, ktorí sa vyloďujú v Európe a nevedia kam ísť. A tak, hovorí Pán, hriechy, aj keby boli ako šarlát, zbelejú sťa sneh a budú svetlé ako vlna, a ľud bude môcť požívať dobrá zeme a nažívať v pokoji.

A toto je zázrak Božieho odpustenia; odpustenia, ktoré Boh ako Otec chce darovať svojmu ľudu. Milosrdenstvo Boha je ponukou pre všetkých, a tieto slová proroka platia aj dnes pre nás všetkých, povolaných žiť ako Božie deti. Ďakujem.

Milosrdenstvo a angažovanosť

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Na úvod zazneli slová sv. Pavla z Listu Rimanom (Rim 8,31 a-34): «Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s Mm nedaroval všetko"!» Po tomto biblickom čítaní sa už ujal slova pápež František v katechéze, v ktorej stručne poukázal na to, ako sa milosrdenstvo prejavuje angažovanosťou v praktickom živote. Tou najväčšou angažovanosťou je to, čo pre nás koná Boh ako stvoriteľ a záchranca človeka a sveta.

Jubileum milosrdenstva je jednou naozajstnou príležitosťou, aby sme hlboko vstúpili dovnútra tajomstva dobroty a lásky Boha. V tomto čase Pôstu nás Cirkev pozýva poznávať čoraz viac Pána Ježiša a žiť takým spôsobom, ktorý by bol v súlade s vierou, so štýlom života, ktorý by vyjadroval milosrdenstvo Otca. Je to snaha, ktorú sme povolaní prijať, aby sme tým, ktorých stretávame, ponúkli konkrétne znamenie Božej blízkosti.

Dnes by som sa chcel krátko pristaviť a uvažovať spolu s vami na tému angažovanosti, nasadenia. Čo je to angažovanosť? A čo to znamená- nasadiť sa?
Keď sa angažujem, znamená to, že prijímam istú zodpovednosť, istú úlohu zameranú na niekoho; a znamená to tiež štýl, postoj vernosti a obetavosti, osobitnej pozornosti, s akou plním túto úlohu. Každý deň sa od nás žiada vkladať úsilie do vecí, ktoré robíme: do modlitby, do práce, do štúdia, ale aj do športu, do voľno časových aktivít... Nasadiť sa teda znamená vkladať našu dobrú vôľu naše sily pre zlepšenie života.
Aj Boh sa nasadil pre nás. Jeho prvou angažovanosťou bolo stvorenie sveta, a aj napriek našim útokom, ktoré ho ničia, on vyvíja úsilie na jeho udržanie pri živote. Avšak jeho najväčším úsilím bolo to, že nám daroval Ježiša. Áno, práve Ježiš je tým najväčším nasadením, ktoré Boh zaujal voči nám. Pripomína nám to aj sv. Pavol, keď píše, že Boh «vlastného Syna neušetril, ale vydal bo za nás všetkých». A pre toto, spoločne s Ježišom, nám Otec daruje všetko, čo potrebujeme. A ako sa preukázalo toto nasadenie Boba pre nás? Je veľmi jednoduché overiť si to v evanjeliu. V Ježišovi sa Boh angažoval kompletným spôsobom, aby prinavrátil nádej chudobným, tým, čo boli obratí o dôstojnosť, cudzincom, chorým, väzňom, hriešnikom, ktorých prijímaj s dobrotou. V tomto všetkom bol Ježiš živým vyjadrením Otcovho milosrdenstva.

Počnúc milosrdnou láskou, ktorou Ježiš vyjadril nasadenie Boha, aj my môžeme a musíme odpovedať na jeho lásku prostredníctvom nášho úsilia. A to predovšetkým v situáciách tej najväčšej núdze. kde je najviac smädu po nádeji. Myslím na naše nasadenie sa pre opustených ľudí, pre tých, ktorí nesú veľmi ťažké postihnutie, pre tých najťažšie chorých, pre umierajúcich, pre tých, ktorým nie som schopn)! vyjadriť uznanie ... Do všetkých týchto skutočností prinášame milosrdenstvo Boha prostredníctvom nasadenia života, čo je svedectvom našej viery v Krista.

Nech toto Jubileum pomôže našej mysli a nášmu srdcu pocítiť na dotyk ruky nasadenie Boha pre každého jedného z nás, a vďaka tomu premeniť náš život na angažovanosť i milosrdenstva voči všetkým.

Milosrdenstvo a dokonalá spravodlivosť Boha
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Boh je nekonečne milosrdný a zároveň dokonale spravodlivý. O tom, ako sa v ňom obe tieto zdanlivo protirečivé vlastnosti spájajú, hovoril Svätý Otec František na generálnej audiencii. V ďalšom pokračovaní cyklu katechéz o milosrdenstve zdôraznil, že "práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť".

Vysvetlil, že ide o spravodlivosť, pri ktorej sa nepretrhávajú vzťahy, a nielenže sa ňou zamedzuje zlu, ale sa nad ním víťazí dobrom. Takto sa riešia napätia medzi manželmi alebo medzi rodičmi a deťmi. Ten, komu sa ublížilo, napriek tomu miluje vinníka a chce zachrániť vzťah, ktorý ich spája. Takýmto spôsobom sa Boh správa k nám hriešnikom, skonštatoval pápež. Citujúc proroka Ezechiela ďalej zdôraznil, že Boh nechce odsúdiť nikoho. Prejavom jeho srdca je to, že s nami ne zaobchádza podľa našich hriechov, ale správa sa k nám ako milujúci Otec. Pápež v tejto súvislosti pripomenul veľkú zodpovednosť spovedníkov, aby v nich každý kajúcnik mohol stretnúť ozajstného otca.

Sväté písmo nám predstavuje Boha ako nekonečné milosrdenstvo, ale aj ako dokonalú spravodlivosť. Ako zladiť tieto dve veci? Ako sa skĺbi skutočnosť milosrdenstva s požiadavkami spravodlivosti? Mohlo by sa zdať, že sú to dve veci, ktoré si protirečia; v skutočnosti to tak nie je, lebo je to práve milosrdenstvo Boha, ktoré vedie k naplneniu pravej spravodlivosti. Práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť. Avšak o akú spravodlivosť ide? Ak myslíme na vykonávanie zákonnej spravodlivosti, vidíme, že ten, kto sa pokladá za obeť bezprávia, obracia sa na sudcu na súde a žiada, aby mu bola vykonaná spravodlivosť. Ide o retribučnú spravodlivosť, ktorá ukladá vinníkovi trest podľa toho princípu, že každému musí byť dané to, čo mu patrí. Ako hovorí Kniha prísloví: «Ten, kto koná spravodlivosť, smeruje k životu, kto sa však ženie za zlým, letí svojej smrti v ústrety». Aj Ježiš o tom hovorí v podobenstve o vdove, ktorá prichádzala opakovane za sudcom a prosila ho: «Obráň ma pred mojím protivníkom!». No táto cesta ešte nevedie ku skutočnej spravodlivosti, lebo v skutočnosti nevíťazí nad zlom, len ho jednoducho obmedzuje. Avšak zlo môže byť skutočne premožené jedine tak, že sa naň odpovedá dobrom.

Tu je teda ďalší spôsob ako konať spravodlivosť, ktorú nám Biblia predstavuje ako hlavnú cestu, ktorou treba kráčať. Ide o postup, ktorý sa vyhýba obracaniu sa na súd a požaduje, aby sa obeť obrátila priamo na vinníka, aby ho pozvala k obráteniu, pomáhajúc mu pochopiť, že koná zlo, apelujúc na jeho svedomie. Týmto spôsobom, konečne kajajúc sa a uznávajúc vlastné bezprávie, sa vinník môže otvoriť odpusteniu, ktoré mu poškodený ponúka. A toto je pekné, presvedčiť sa: toto je zlé, lepšie je takto ... Srdce sa otvorí odpusteniu, ktoré sa mu ponúka. Toto je spôsob ako vyriešiť nezhody vo vnútri rodín, vo vzťahoch medzi manželmi či medzi rodičmi a deťmi, kde ten, kto bol urazený, miluje vinníka a túži zachrániť vzťah, ktorý ho viaže k druhému. Nerušme tento vzťah, toto puto.

Iste, toto je ťažká cesta. Vyžaduje si to, aby ten, kto utrpel krivdu bol pripravený odpustiť a aby túžil po spáse a dobre toho, kto ho urazil. Avšak jedine tak môže spravodlivosť zvíťaziť, lebo ak vinník uzná zlo, ktoré vykonal a prestane ho konať, vtedy zlo viac neexistuje a ten, kto bol nespravodlivý sa stáva spravodlivým, lebo je mu odpustené a pomohlo sa mu znovu nájsť cestu dobra. A tu zohráva úlohu práve odpustenie, milosrdenstvo.

Takto sa Boh správa voči nám hriešnikom. Pán nám neustále ponúka svoje odpustenie a pomáha nám prijať ho a uvedomiť si naše zlo, aby nás od neho mohol oslobodiť. Lebo Boh nechce naše odsúdenie, ale našu spásu. Boh nechce nikoho odsúdiť! Nikoho! Niekto z vás sa ma môže spýtať: ,Ale otče, azda si Pilát nezaslúžil svoje odsúdenie? Nechcel to Boh?  -  Nie! Boh chcel zachrániť  Piláta, aj Judáša, všetkých! On, Pán milosrdenstva chce zachrániť všetkých!'

Problém je dovoliť mu vstúpiť do srdca. Všetky slová prorokov sú vášnivou výzvou a výzvou plnou lásky, ktorá hľadá naše obrátenie. Toto hovorí Pán prostredníctvom proroka Ezechiela: «Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? [ ... ] a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?», Toto sa páči Bohu! A toto je srdce Boha, srdce Otca, ktoré miluje a chce, aby jeho deti žili dobre a v spravodlivosti, a aby tak žili v plnosti a boli šťastní. Srdce Otca, ktorý ide ponad našu obmedzenú predstavu o spravodlivosti, aby sme sa otvorili bezhraničným horizontom jeho milosrdenstva. Srdce otca, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín, ako hovorí žalm.

A je to presne srdce otca, ktoré túžime stretnúť, keď ideme na spoveď. Možno nám povie niečo, aby nám pomohol lepšie pochopiť zlo, avšak do spovednice ideme všetci stretnúť otca; otca, aby nám pomohol zmeniť život; otca, aby nám dal silu ísť vpred; otca, aby nám odpustil v mene Boha. A preto byť spovedníkmi je jedna veľmi veľká zodpovednosť, lebo ten syn, tá dcéra, čo prichádza za tebou, chce jedine nájsť otca. A ty, kňaz, ktorý si tam, v spovednici, si tam na mieste Otca, ktorý koná spravodlivosť prostredníctvom svojho milosrdenstva. Ďakujem.

Božie milosrdenstvo vo vyslobodení ľudu z Egypta
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Na dnešnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec pokračoval v sérii biblických katechéz na tému milosrdenstva. Tentoraz sa pristavil pri tom, ako sa Božie milosrdenstvo prejavuje pri vyslobodení Izraelitov z Egypta. Citujúc knihu Exodus (2,23-25) o tom, ako Boh počuje nárek Izraelitov v Egypte a prichádza im na pomoc, Svätý Otec zdôrazni l, že "milosrdenstvo nemôže zostať ľahostajným pred utrpením utláčaných". Boh reaguje a koná cez Mojžiša ako prostredníka jeho milosrdenstva: "Pán cez svojho služobníka Mojžiša vedie Izrael v púšti tak ako syna, vzdeláva ho vo viere a uzatvára s ním zmluvu vytvárajúc mocné puto lásky, podobné tomu, ktoré je medzi otcom a synom a medzi manželom a manželkou." Napokon Božie milosrdenstvo dosahuje svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi, dodal Svätý Otec.

Vo Svätom písme je milosrdenstvo Boha prítomné v priebehu celej histórie Izraelského ľudu. Svojím milosrdenstvom Pán sprevádza cestu patriarchov, daruje im deti aj napriek stavu neplodnosti, vedie ich chodníkmi milosti a zmierenia, ako to ukazuje príbeh Jozefa a jeho bratov. Myslím na mnohých bratov, ktorí sú si navzájom v rodine vzdialení a nehovoria spolu. Avšak tento Rok milosrdenstva je dobrou príležitosťou znovu sa stretnúť, objať sa a odpustiť si! Zabudnúť na nepekné veci.

Ako vieme, v Egypte sa život pre ľud stával ťažkým. A práve vtedy, keď sa už Izraeliti takmer podlamujú, Pán zasahuje a prináša záchranu. V Knihe Exodus čítame: «Po dlhom čase egyptský kráľ zomrel, ale Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul. ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich.». Milosrdenstvo nemôže zostať ľahostajným pred utrpením utláčaných, volaním tých, čo sú vystavení násiliu, zúbožení v otroctve, odsúdení na smrť. Je to bolestná skutočnosť, ktorá sužuje každú epochu, vrátane tej našej, a pri ktorej sa často cítime bezmocní, v pokušení zatvrdiť si srdce a myslieť na iné. Boh však «nieje ľahostajný», nikdy neodvracia zrak od ľudskej bolesti. Boh milosrdenstva odpovedá a stará sa o chudobných, o tých, ktorí kričia vo svojom zúfalstve. Boh počúva a zasahuje na záchranu, vzbudzujúc ľudí schopných počuť stonanie utrpenia a konať v prospech utláčaných.

Takto sa začína príbeh Mojžiša ako sprostredkovateľa oslobodenia pre ľud. Postaví sa pred faraóna s cieľom presvedčiť ho, aby nechal Izrael odísť; a potom povedie ľud cez Červené more a púšť za slobodou. Mojžiš, ktorého hneď po jeho narodení Božie milosrdenstvo zachránilo od smrti vo vodách Nílu, sa stáva prostredníkom toho istého milosrdenstva, umožniac rudu, aby sa narodil pre slobodu, zachránený z vôd Červeného mora.

Aj my v tomto Roku milosrdenstva môžeme konať túto prácu ako sprostredkovatelia milosrdenstva cez skutky milosrdenstva, aby sme sa priblížili, poskytli úľavu, vytvorili jednotu ... Mnoho dobrého sa dá vykonať.

Milosrdenstvo Boha koná vždy pre záchranu. Je to úplný opak konania tých, ktorí pracujú stále len pre zabíjanie: napríklad tí, čo vedú vojny. Pán, prostredníctvom svojho sluhu Mojžiša vedie Izrael v púšti tak ako dieťa, vychováva ho k viere a uzatvára s ním zmluvu, vytvárajúc mocné puto lásky, podobné tomu, ktoré je medzi otcom a synom a medzi manželom a manželkou. Až tam zachádza Božie milosrdenstvo. Boh ponúka vzťah lásky, ktorý je osobitný, exkluzívny a privilegovaný. Keď dáva Mojžišovi inštrukcie ohľadom zmluvy, hovorí: «Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zell1- a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom» (Ex 19,5-6).

Istotne, Boh už dávno vlastní celú zem, pretože ju stvoril; avšak ľud sa pre neho stáva odlišným, špeciálnym vlastníctvom: jeho osobnou "zásobou zlata a striebra", ako bola tá, o ktorej kráľ Dávid povedal, že ju dáva na výstavbu Chrámu.

Nuž, takýmito sa stávame pre Boha, keď prijímame jeho zmluvu a keď sa ním nechávame spasiť. Pánovo milosrdenstvo robí človeka drahocenným, ako osobné bohatstvo, ktoré mu patrí, ktoré on stráži a z ktorého sa teší.

Toto sú zázraky Božieho milosrdenstva, ktoré dosahuje kompletné naplnenie v Pánovi Ježišovi, v tej "novej a večnej zmluve" zavŕšenej v jeho krvi, ktorá odpustením ničí náš hriech a robí nás definitívne Božími deťmi, vzácnymi klenotmi v rukách dobrého a milosrdného Otca.

A ak sme Božími deťmi a máme možnosť mať toto dedičstvo, túto dobrotu a milosrdenstvo voči iným, prosme Pána, aby sme aj my v tomto Roku milosrdenstva konali prejavy milosrdenstva. Otvorme svoje srdce, aby sme všetkých dosiahli prostredníctvom skutkov milosrdenstva, toho milosrdného dedičstva, ktoré Boh Otec v nás nadobudol. Ďakujem

Pokračovanie série katechéz o milosrdenstve
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Pápež František na generálnej audiencii pokračoval ďalšou zo svojich katechéz o milosrdenstve. Pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý každý rok prebieha od 18. do 25. januára, sa Svätý Otec venoval najmä téme jednote kresťanov. Svätý Otec František poukázal na spoločný dar krstu a spoločné poslanie kresťanov, ktoré z neho vychádza. .Zdieľať krst znamená, že všetci sme hriešnikmi a potrebujeme byť spasení, vykúpení, oslobodení od zla," vysvetlil pápež a zároveň dodal: "Keď my kresťania hovoríme o zdieľaní jedného krstu, zdôrazňujeme, že my všetci - katolíci, protestanti a pravoslávni - zdieľame skúsenosť byť povolaní z neľútostnej a odcudzujúcej tmy ku stretnutiu so živým Bohom, plným milosrdenstva".

Podľa slov pápeža existuje na základe krstu medzi kresťanmi nerozlučiteľné bratské puto: "Skutočne sme svätým Božím ľudom, aj keď z dôvodu našich hriechov ešte nie sme ľudom plne zjednoteným." Vďaka prijatiu Božieho milosrdenstva v krste "máme spoločnú  misiu, ktorou je odovzdávať prijaté milosrdenstvo iným, počínajúc od tých najchudobnejších a najopustenejších." Na úvod katechézy zaznel biblický text z Prvého Petrovho listu, ktorý vybrala pre slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov ekumenická skupina z Lotyšska: «Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud; vy, čo ste nedosiahli milosrdenstvo, teraz ste milosrdenstvo dosiahli»(J Pt2,9-10).

Počuli sme biblický text, ktorý tento rok vedie reflexiu v Týždni modlitieb za jednotu kresťanov, trvajúcom od 18. do 25. januára, tento týždeň. Tento úryvok z Prvého listu sv. Petra  bol vybraný ekumenickou skupinou z Lotyšska, ktorú tým  poverila Ekumenická rada cirkví a Pápežská rada na podporu  jednoty kresťanov.  V centre luteránskej katedrály v Rige sa nachádza krstiteľnica pochádzajúca z 12. storočia, z času, v ktorom bolo Lotyšsko evanjelizované sv.  Mainardom. Tá krstiteľnica. je veľavravným znamením pôvodu viery, uznaného všetkými kresťanmi Lotyšska - katolíkmi, luteránmi a pravoslávnymi.

Týmto pôvodom je náš spoločný krst. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že «krst vytvára sviatostné puto jednoty, jestvujúce medzi všetkými, ktorí boji krstom znovuzrodení».
Prvý Petrov list sa obracia na prvú generáciu kresťanov, aby im pomohol uvedomiť si dar prijatý pri krste a tiež požiadavky, ktoré v sebe zahŕňa. Aj my sme v tomto Týždni modlitieb pozvaní toto všetko znovuobjaviť a urobiť tak spoločne, presahujúc naše rozdelenia.
Predovšetkým, zdieľať krst znamená, že všetci sme hriešnikmi a potrebujeme byť spasení, vykúpení, oslobodení od zla. Toto je ten negatívny aspekt, ktorý Prvý Petrov list nazýva «tmou», keď hovorí: «[Boh] vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla». Toto je skúsenosť smrti, ktorú si Kristus osvojil, a ktorá je pri krste symbolizovaná ponorením sa do vody, po čom nasleduje vynorenie, symbol zmŕtvychvstania k novému životu v Kristovi.
Keď my kresťania hovoríme o zdieľaní jedného krstu, zdôrazňujeme, že my všetci - katolíci, protestanti a pravoslávni - zdieľame skúsenosť byť povolaní z neľútostnej a odcudzujúcej tmy ku stretnutiu so živým Bohom, plným milosrdenstva. Všetci žiaľ totiž zakúšame egoizmus, ktorý plodí rozdelenie, uzavretosť a pohŕdanie. Znovu začať od krstu znamená znovuobjaviť prameň milosrdenstva, zdroj nádeje pre všetkých, lebo nikto nie je vylúčený z milosrdenstva Boha. Nikto nie je vylúčený z Božieho milosrdenstva.

Zdieľanie tejto milosti vytvára nerozlučiteľné puto medzi nami kresťanmi, tak, že na základe krstu sa všetci skutočne môžeme považovať za bratov. Skutočne sme svätým Božím ľudom, aj keď z dôvodu našich hriechov ešte nie sme ľudom plne zjednoteným.
Milosrdenstvo Boha, ktoré pri krste pôsobí, je silnejšie než naše rozdelenia. Je silnejšie. V tej miere, v akej prijímame milosť milosrdenstva, stávame sa vždy plnšie Božím ľudom a stávame sa aj schopnejšími ohlasovať všetkým jeho úžasné skutky, práve počínajúc od jednoduchého a bratského svedectva o jednote. My kresťania môžeme všetkým ohlasovať silu evanjelia, keď sa usilujeme spolupodieľať na telesných a duchovných skutkoch milosrdenstva. A toto je konkrétne svedectvo o jednote medzi nami kresťanmi: protestantmi, pravoslávnymi a katolíkmi.

Na záver, drahí bratia a sestry, my všetci kresťania sme vďaka milosti krstu od Boha prijali milosrdenstvo a boli sme prijatí do jeho ľudu. Všetci - katolíci, pravoslávni a protestanti - vytvárame kráľovské kňazstvo a svätý ľud. Znamená to, že máme spoločnú misiu, ktorou je odovzdávať prijaté milosrdenstvo iným, počínajúc od tých najchudobnejších a najopustenejších. Počas tohto Týždňa modlitieb sa modlime za to, aby sme my všetci Kristovi učeníci našli spôsob ako vzájomne spolupracovať na  prinášaní Otcovho milosrdenstva do každej časti zeme. Ďakujem.

Začiatok série katechéz o milosrdenstve
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Na prvej generálnej audiencii v roku 20 16 Svätý Otec svojím príhovorom začal sériu katechéz o milosrdenstve v biblickej perspektíve. Poukázal na to, že už Starý zákon hovorí o milosrdnom Bohu, čo vzápätí ilustroval citátom: .Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný" (Ex 34,6). Milosrdenstvo evokuje nehu matky voči dieťaťu a preto "navodzuje obraz Boha, ktorý sa nami necháva dojať a roznežňuje sa kvôli nám, tak ako matka, keď berie do rúk svoje dieťa," hovorí Svätý Otec. Ako ukazuje ďalší príklad zo Svätého písma, Boh je súcitný "ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi", pokračoval pápež František a napokon zdôraznil aj ďalšiu Božiu vlastnosť, ktorou je "vernosť bez hraníc," nakoľko Pán nespí, ale neustále bdie, aby nás viedol k životu. Na záver audiencie, ktorá sa tentoraz konala v Aule Pavla VI., Svätý Otec pozval prítomných k modlitbe za obete utorkového teroristického útoku v Istanbule. Katechézu Svätého Otca dnes uviedlo biblické čítanie z knihy Exodus, ktoré ako zvyčajne zaznelo vo svetových jazykoch: «Keď sa potom Pán zniesol v oblaku, Mojžiš sa postavil k nemu a vzýval Pánovo meno. Potom Pán prešiel popred neho a volal: "Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia!"».

Dnes začíname katechézy o milosrdenstve z hľadiska biblickej perspektívy, aby sme sa tak poučili o milosrdenstve načúvajúc tomu, čo nás sám Boh učí prostredníctvom svojho Slova. Začíname od Starého zákona, ktorý nás pripravuje a vedie k plnému zjaveniu Ježiša Krista, v ktorom sa kompletným spôsobom zjavuje milosrdenstvo Otca.

Vo Svätom písme sa Pán predstavuje ako "milosrdný Boh". Toto je jeho meno, prostredníctvom ktorého nám zjavuje takpovediac svoju tvár a svoje - srdce. On sám, ako hovorí Kniha Exodus, sa pri zjavení Mojžišovi definuje nasledovne: «Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný» (Ex 34,6). Aj v iných textoch znova nachádzame túto formuláciu, s istou variáciou, avšak vždy sa dôraz kladie na milosrdenstvo a na lásku Boha, ktorý sa nikdy neunavuje odpúšťať. Prejdime si spolu rad za radom tieto slová Svätého písma, ktoré nám hovoria o Bohu.

Pán je "milosrdný" - toto slovo evokuje postoj nehy, aký má matka voči svojmu dieťaťu. V skutočnosti, hebrejský výraz používaný Bibliou naznačuje útroby alebo aj materské lono. Preto obraz, ktorý navodzuje, je obrazom Boha, ktorý sa nami necháva dojať a roznežňuje sa kvôli nám, tak ako matka, keď berie do rúk svoje dieťa, túžiac jedine milovať, chrániť, pomáhať, pripravená darovať všetko, aj seba samú. Toto je obraz, ktorý evokuje tento

výraz. Ide teda o lásku, ktorá sa dá definovať, v pozitívnom zmysle, ako láska hlbinná, z najvnútornejších útrob, Ďalej je napísané. že Pán je "láskavý". v zmysle, že je milostivý. má súcit a vo svojej veľkosti sa skláňa nad tým, kto je slabý a úbohý, vždy pripravený prijať, pochopiť a odpustiť. Je ako otec z podobenstva uvedeného v Lukášovom evanjeliu: otec, ktorý sa ne uzatvára v roztrpčení z toho, že ho opusti I najmladší syn, ale naopak. neustále ho očakáva - je to ten, ktorého splodil! - a potom mu beží v ústrety a objíma ho, nenechá ho ani ukončiť jeho vyznanie - akoby mu zakryl ústa -, až taká veľká je láska a radosť z toho, že ho znova našiel. A potom ide zavolať staršieho syna, ktorý je nahnevaný a nechce oslavovať, syna, ktorý zotrvával vždy v dome, avšak žil skôr ako sluha než ako syn. No aj k nemu sa otec skláňa, pozýva ho vstúpiť, snaží sa otvoriť jeho srdce láske, aby nikto nezostal vylúčený z oslavy milosrdenstva. Nuž, milosrdenstvo je oslava.

O tomto milosrdnom Bohu je povedané aj to, že je "zhovievavý", doslovne "dlhého dychu", čiže veľkého dychu veľkodušnosti a schopnosti znášať. Boh vie čakať, jeho časy nie sú netrpezlivými časmi ľudí; on je ako múdry roľník, ktorý vie čakať, necháva dobrému semenu čas na rast, aj napriek kúkoľu.

A nakoniec. Pán sa prehlasuje za .veľmi milosrdného a verného". Aká krásna je táto definícia Boha! Tu je všetko. Lebo Boh je veľký a mocný, avšak táto veľkosť a moc sa ukazujú v tom. že nás miluje, nás - takých malých, takých neschopných. Slovo "láska", ktoré sa tu používa, naznačuje cit, milosť a dobrotu. Nejde o lásku z telenovely ... Je to láska, ktorá robí prvý krok. ktorá nezávisí od ľudských zásluh, ale od nekonečnej nezištnosti. Je to božská starostlivosť, ktorú nemôže nič zastaviť, ani len hriech, lebo vie ísť ponad hriech, zvíťaziť nad zlom a odpustiť ho. "Vernosť" bez hraníc - to je posledné slovo Božieho zjavenia Mojžišovi. Vernosť Boha nikdy nezlyhá, lebo Pán je ochrancom, ktorý ako hovorí žalm nedrieme, ale neustále nad nami bdie, aby nás viedol k životu: «Nedovolí, aby sa ti noha zachvela - hovorí žalm -, nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela. [ ... ] Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život. Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky».

A tento milosrdný Boh je verný vo svojom milosrdenstve. Pavol hovorí jednu peknú vec: ak mu nie si verný ty, on zostane verný, lebo nemôže zaprieť sám seba. Vernosť v milosrdenstve je vlastná bytiu Boha. A pre toto je Boh úplne a vždy spoľahlivý. Je pevnou a stabilnou prítomnosťou. Toto je istota našej viery. A tak v tomto Jubileu milosrdenstva, zverme sa úplne jemu a zakúsme radosť z toho, že sme milovaní týmto "milostivým a láskavým Bohom zhovievavým veľmi milosrdným a verným"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom Ročník  IV. - 3/2016 - 17.január 2016