Pravá láska vyháňa všetok strach.

Človek prirodzene, možno až inštinktívne, uteká pred čo i len náznakom budúceho utrpenia. Prevláda v nás volanie "ak je možné, odním odo mňa tento kalich..." a sme doma v rýchlej nespokojnosti, ak odpoveď a úľava neprichádza ihneď. Jedine láska môže spôsobiť, že vetu dokončíme spolu s Kristom: "Ale nech sa stane TVOJA vôľa." Viera, ktorá vidí, už nie je vierou, ale videním. Hĺbka viery sa preto ukazuje oveľa viac vo chvíľach, keď sme slabí, dokonca keď vôbec nerozumieme, vôbec nevidíme, keď sa všetko javí naopak, než vo chvíľach našej sily a úspechu. Možno sme niekedy príliš rýchli v tom, ako radíme udalosti a veci do koloniek "požehnanie" a "neúspech". Zbrklosť pri tomto rozdelení nás až príliš ľahko privedie k beznádeji. Na požehnanie sa totiž nevzťahujú kritéria tohto sveta, ale kritériá Božieho kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta. Dôvera to viem, preto dôvera nikdy nestráca nádej. Ani keď sa tu na tomto svete všetko rúca. Pravá láska vyháňa všetok strach. Ježiš nám šiel pripraviť miesto, aby sme aj my prišli tam, kde je On.