Orosená odmena. V krku vyschnuté, nohy mierne nachodené, decentná únava prestriedaná príjemným pocitom zadosťučinenia.

Vyvenčili sme sa parádne. Prefúklo nám kosti a my sme nedeľnému podvečeru vyfúkli pár krásnych výhľadov, radostných momentov, historiek zo života a smiechu, a veľa zelenej. Na oplátku sme mu darovali ním vyčarenú spokojnosť a radosť z bytia, len tak… Ešte šťastie, že oči sa pozeraním nenaplnia a z tej nádhery pozeraním neubudne… bude tam rovnako, čakajúc na nás, aj nabudúce. Viem to. 

A ako bonus, samozrejme, sme krásnu prírodu urobili ešte o niečo krajšou – našou prítomnosťou!

Prvé tohtoročné pivo čochvíľa, na dosah ruky, absolútne oprávnene, absolútne zaslúžene. Čakanie v rade, človek by aj sekundy rátal, keby sa mu chcelo. Nechcelo sa mi, a preto som sa radšej pobavila na Dorkinej snahe upraviť si naturálny, vetrom ošľahaný imidž jej vlasov. Sadnúť sme si nemali kam, preto sme si sadli na zadok. Studený pohár v ruke nesie v sebe prísľub, že to bude dobré.

Totiž – milujem tie ROZHOVORY, ktoré vznikajú pri pive. Obyčajne neobyčajnú POHODU s ľuďmi, na ktorých mi záleží. SPOMIENKY, ktoré sa stávajú živými. Historky, ktoré znejú ako z filmu. Možnosť spoznať v nich nielen ich účastníkov, ale aj tých, ktorých slová sa snažím poctivo počúvať, vnímať a zapísať do srdca, aby sa nestratili len tak do prázdna. Možnosť pritúliť sa a dotknúť, pohľadiť, usmiať sa a prejaviť priateľstvo aj pochopenie. To všetko ešte stále pri tom istom pive.

Niekto chodí na pivo kvôli pivu. Ja na pivo idem kvôli tomu, že má pre mňa neopakovateľnú a výnimočnú atmošku. Svojím spôsobom je to vždy vzácna chvíľa – či s mojou sestrou, alebo s Ľubkou, Jankou, Peťkou, alebo kýmkoľvek z vás. Pretože je čas spolu hovoriť, cestou po obľúbenom do Kolačína smerujúcom chodníku, prípadne po nejakej okľuke, aby toho času na rozhovor bolo ešte viac. Pretože je čas sa spolu zastaviť, sadnúť si, a piť to pivo pomaly. Nielen preto, že je studené. Preto, že nikto nechce, aby tá chvíľa skončila príliš rýchlo. A niekedy si rada dám ešte jedno, hoci malé. Aj vďaka nemu TÁ chvíľa môže trvať o niečo dlhšie.

A potom, už pri vchode paneláku, skoro doma, si pivovú parťáčku objímete tak tuho, akoby ste ju vôbec nechceli pustiť, a vzájomne si poviete “Ďakujem ti za krásny deň.” Tak aj týmto chvíľam ja hovorím priateľstvo.

Možno ešte stále uvažujete, že všetko toto by sa dalo prežiť aj s kofolou :) – ak vám to prišlo na um, pochopili ste ma správne – tento blog nie je a ani nemal byť o tom, čo pijete, ale S KÝM PIJETE.

Preto ďakujem mojej Dorke a Janke, že takéto chvíle s nimi mám a nikto mi ich nevezme.