Prechádzam najnovšie blogy, klikám na rôzne nadpisy, čítam a dušu mi zaplavuje radosť. Chcela som písať iný článok, no zmazal a zrazu ani neviem ako, píšem tento. 

Je úžasné, koľko ľudí sem píše, koľko mladých ľudí tu nachádza miesto, kde sa môžu podeliť o svoju radosť a o lásku, ktorú zažívajú s Bohom. 

Zaplavuje ma nadšenie, keď si toto uvedomujem. Dnes počas omše, ma okrem množstva iných, prenikla jedna myšlienka. Neviem to presne vyjadriť no úplne ma dostáva a láme, keď vidím ľudí okolo seba modliť sa. Nemám na mysli to bezduché odriekanie naučených modlitieb. Mám na mysli tie chvíle, keď vedľa vás niekto padne na kolená, ale proste len kľačí a vy na ňom vidíte, že je úplne niekde inde. Že prišla jeho chvíľa spojenia s Bohom. Vidíte radosť v jeho tvári, vidíte Ducha, ktorý ním lomcuje a to ma vždy dostane a mám chuť plakať od radosti. V tých chvíľach mám chuť padnúť k tomu človeku na kolenách a tiež byť v tom tajomnom spoločenstve. 

Možno som trošku odbočila od témy, ktorú prezrádza nadpis článku, no chcem sa k nej vrátiť. 

Je úžasné, že Moja Komunita je vlastne tiež priestor na modlitbu. Množstvo článkov je v podstate volaním k Bohu, po Bohu vo všektých článkoch sa odráža jedna téma - Boh a všetko čo s ním súvisí. 

Skutočne ma napĺňa úžasnou radosťou, že prostredníctvom týchto výpovedí ľudí môžem prežívať Jeho úžasnú lásku. 

Vďaka ti Ocko, že sa mi dávaš poznať toľkými rôznymi spôsobmi. Vďaka, že trváš ♥