Modlitba k Ukrižovanému

Dobrý a preláskavý Ježišu, pred tvojou tvárou padám na kolena a s celou vrúcnosťou duše ta prosím a žiadam, aby si do môjho srdca dobrotivo vtlačil city živej viery, nádeje a lásky, ako aj opravdivú ľútosť nad mojimi hriechmi a pevne odhodlanie ich napraviť.

Dobrý Ježišu, s veľkým dojatím a s bolesťou duše sám v sebe uvažujem a rozjímam o tvojich. piatich ranách; mám pred očami, čo o tebe do tvojich úst vložil prorok Dávid: Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti (Ž 22, 17).

(v piatky Pôstneho obdobia úplné odpustky.)

Modlitba v pôste

Pane Ježišu, Syn živého Boha, vystri svoju všemohúcu ruku a pomôž nám, svojim krehkým služobníkom. Nekonečná cena tvojej krvi nám osoží len vtedy, ak nás telesné žiadosti, svetské rozkoše a diabolské nástrahy nestrhnú do záhuby.
Pane, stoj pri nás, posilňuj nás, aby nás nič neodlúčilo od tvojej lásky, aby nás pokušenia nepremohli, aby nevyšla nazmar neoceniteľná zásluha tvojej svätej krvi. Ježišu, padám na kolená a prosím ťa za tých, čo zabúdajú na teba a zdráhajú sa zohnúť koleno pred tebou a prijať tvoje nebeské učenie. Osvieť ich svetlom svojho Ducha.

Pane, zmiluj sa nad celým ľudským pokolením, vylej svoje požehnanie na našich bratov, rodiny, priateľov i nepriateľov.

Nech sú tieto posvätné dni dňami úprimného obrátenia pre všetkých, ktorých si vo svojej láske preliatím svojej krvi vykúpil na dreve kríža. Dopraj milostivo, aby sa hriešnici v tomto posvätnom čase polepšili, nepriatelia zmierili a chorí obsiahli pomoc a úľavu. Napokon daj nám všetkým šťastnú hodinu smrti. Nepovolaj nás bez opravdivej a skrúšenej ľútosti nad hriechmi. Učiň nás hodnými pred skonom prijať tvoje sväté telo, v hodinu našej smrti roznieť v nás oheň viery, nádeje a lásky, aby sme v tvojej milosti opustili toto údolie sĺz a dostali sa k tebe do slávy a večnej radosti. Amen.

Kajúcny žalm 51

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.

Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.

Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať. Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.

Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh. Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.

Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia. Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvi preliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.

Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu. Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.

Buď dobrotivý, Pane, a milostivý voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema. Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy; potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

Božia svätyňa v tvárach ľudí

Homília Svätého Otca v Guadalupe

Počuli sme, ako sa Mária vybrala navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Bez otáľania, váhania či pomalosti, Mária ide, aby bola na blízku svojej príbuznej v posledných mesiacoch tehotenstva.

Stretnutie s anjelom Máriu nezastavilo, pretože sa necítila nijak privilegovaná, či povinná dištancovať sa od života svojich blízkych. Práve naopak. V Márii toto stretnutie oživilo a prejavilo postoj, pre ktorý si ju ceníme a budeme ceniť ako ženu vysloveného "áno", "áno" oddanosti Bohu a súčasne "áno" oddanosti svojim bratom. Toto "áno" ju pohýna, aby vydala zo seba len to najlepšie a vybrala sa na cestu v ústrety ostatným.

Zvlášť vyznieva táto evanjeliová stať, keď ju počúvame v tomto chráme. Mária, žena vysloveného "áno", chcela navštíviť cez osobu amerického indiána Juana Diega aj obyvateľov tejto krajiny Ameriky. Tak ako sa vydala cestami Judey a Galiley, tak isto došla aj do Tepeyacu, v šatách domorodcov, hovoriac ich rečou, aby poslúžila tomuto veľkému národu. A tak ako sprevádzala Alžbetu počas jej tehotenstva, sprevádzala a naďalej i sprevádza vývoj tejto požehnanej mexickej krajiny. Tak ako sa dáva poznať chudobnému Juanitovi [pozn. zdrobnenina od "Juan"], tým istým spôsobom sa dáva poznať všetkým nám, najmä však tým, čo sa ako Juanito cítia "byť nikým". Táto osobitná voľba, môžeme povedať uprednostnenie, nechcelo byť proti nikomu, ale skôr v prospech všetkých. Drobný indián Juan, ktorý sám seba nazýval tiež "popruhom [mecapal], plecniakom [cacaxtle], chvostom či príveskom, odkázaným na to, aby ho niekto niesol" sa stal "vyslancom, veľmi hodným dôvery",

V to decembrové svitanie roku 1531 sa uskutočnil prvý zázrak, ktorý sa neskôr stal živou spomienkou všetkého, čo táto svätyňa uchováva. Vtedy pri brieždení Boh v tomto stretnutí nanovo zobudil nádej svojho syna Juana, nádej ľudu. V ono svitanie Boh nanovo zobudil a zobúdza nádej najmenších, trpiacich, vysídlených a vydedených; všetkých tých, ktorí sa necítia, žeby mali v týchto krajinách svoje dôstojné miesto. Vtedy na úsvite sa Boh priblížil a stále sa približuje k trpiacemu, no silnému srdcu mnohých matiek, otcov, starých rodičov, ktorí videli svoje deti odchádzať, videli ich ako navždy stratených alebo dokonca strhnutých kriminalitou, V to svitanie Juancito [pozn. zdrobnenina od "Juan"] vo svojom živote zažíva, čo znamená nádej, čo znamená Božie milosrdenstvo. On bol vyvolený, aby dohliadal na výstavbu tejto svätyne, staral sa o ňu, chránil ju a napomáhal. Opakovane hovorí Panne Márii, že on nie je tou vhodnou osobou. Ak sa má daná úloha uskutočniť, je treba na to vybrať skôr iných, lebo on je nevzdelaný, nesčítaný a nepatrí do okruhu tých, ktorí by to dokázali spraviť. Mária, s rozhodnosťou rodiacou sa z milosrdného srdca Otca, mu rezolútne odpovedá "nie". To on sa má stať jej vyslancom.

Takto dokázala dať sa prejaviť tomu, čo on nedokázal vyjadriť, skutočnému a pravdivému obrazu lásky a spravodlivosti: pri budovaní tej inej svätyne, ktorou je sám život, naše komunity, spoločnosti a kultúry, nemôže byť nikto ponechaný mimo. Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú "úrovni doby" alebo že "neprinášajú potrebný kapitál" na j ej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v
tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste ...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: "Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?" Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: "Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu". Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval: "Len na teba hľadieť Matka, / nechať otvorené iba oči; / hľadieť na teba celú a bez slova, / povedať ti všetko, nemo a zbožne. Nezvíriť pred tebou ani len vánok; / iba utíšiť moju nanútenú samotu / v tvojich očiach milujúcej Matky / a v tvojom priezračnom pozemskom príbytku. Hodiny neúprosne bežia, / odkrajujú nezdary úbožiaka, / život i smrť svojím tepom. Na teba hľadieť, Matka; / len ťa kontemplovať, / so srdcom stíšeným v tvojej nehe, / v tvojom čistom tichu ľalií." , (Liturgický hymnus)

A v tichu, zotrvávajúc takto v nazeraní, ešte raz počúvajme ako nám opakuje: "Čo sa deje, dieťa moje, najmenšie zo všetkých? Čo trápi tvoje srdce?" "Nie som tu azda ja, tá ktorá má česť byť tvojom matkou?".

On nám hovorí, že má "česť" byť našou matkou. Toto nás uisťuje o tom, že slzy trpiacich nezostávajú bez ovocia. Sú tichou modlitbou, ktorá vystupuje až do neba a ktorá u Márie vždy nájde svoje miesto pod jej plášťom. V nej a s ňou sa Boh stáva naším bratom a spoločníkom na ceste. Nesie naše kríže spolu nami, aby nás naše utrpenie nezdrvilo. Nie som azda tvojou matkou? Nie som azda tu? Hovorí nám: Nenechaj sa premôcť svojimi bolesťami, svojimi zármutkami - hovorí nám. Dnes sa vracia opäť, aby nás vyslala, tak ako Juanita; dnes nám znovu opakuje: buď mojím vyslancom, poslaným postaviť množstvo nových svätýň; sprevádzať životy mnohých a poutierať mnoho slz. Stačí, ak budeš kráčať ulicami svojej štvrte, svojho spoločenstva, svojej farnosti ako môj vyslanec, moja vyslankyňa; vztyčuj svätyne deliac sa s radosťou z poznania, že nie sme sami, že ona je s nami. Buď mojím vyslancom - hovorí nám - keď zasýtiš hladného, dáš sa napiť smädnému, prichýliš núdzneho, zaodeješ nahého a navštívi š chorého. Pomôž tomu, kto je uväznený, nenechaj ho samého, odpúšťaj tomu, kto ti spôsobil zlo, uteš zarmúteného, maj trpezlivosť s druhými a najmä vzývaj nášho Boha a modli sa k nemu. A v tichu mu povedzme to, čo máme na srdci.

Nie som azda ja tvoja matka? Nie som azda tu? - hovorí nám ešte raz Mária. Choď budovať  moju svätyňu, pomôž mi pozdvihovať život mojich detí, ktorí sú tvojimi bratmi.

Pravé Jubileum vedie k vzájomnému deleniu sa

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Začíname cestu Pôstnym obdobím a dnes sa pristavíme pri starodávnom predpise o „jubilejnom roku" - je to starobylá skutočnosť, doložená vo Svätom písme. Nájdeme ho zvlášť v Knihe Levitikus, ktorá ho predstavuje ako vrcholný okamih náboženského a spoločenského života izraelského ľudu.

Každých päťdesiat rokov v "Deň zmierenia" (Lv 25,9), keď sa zvolávalo na ľud Pánovo milosrdenstvo, oznamoval zvuk rohu veľkú udalosť oslobodenia. V Knihe Levitikus čítame: «Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre vás jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu [ ... ] V takom jubilejnom roku každý  z vás dostane do vlastníctva svoj majetok». Ak bol niekto nútený predať svoju pôdu a dom, mohol sa mu, podľa týchto ustanovení, v jubilejnom roku majetok prinavrátiť; a ak mal niekto nejaké podlžnosti zo zmlúv, no nebol v stave ich splatiť, a možno bol preto aj prinútený vstúpiť do služby svojho veriteľa, mohol sa vrátiť už ako slobodný k svojej rodine a opäť vlastniť majetok.
Išlo o istý druh "všeobecného udelenia milosti", ktorým sa všetkým umožnilo vrátiť sa do pôvodnému stavu a to zmazaním každého dlhu, prinavrátením pôdy, a umožnením nanovo sa tešiť z pravej slobody členov Božieho ľudu. Svätého ľudu, kde predpisy, ako ten o jubilejnom roku, slúžili na boj proti chudobe a nerovnosti a garantovali všetkým dôstojný život a rovné prerozdelenie pôdy na bývanie a zabezpečenie si obživy. Centrálnou myšlienkou bolo, že pôda svojím pôvodom patrí len Bohu a ľuďom bola zverená. Preto si nikto nemôže osobovať nárok byť jej výlučným vlastníkom a spôsobovať tak: podmienky nerovnosti. Na toto dnes môžeme myslieť a znovu o tom premýšľať; každý nech vo svojom  srdci rozmýšľa o tom, či nemá mnoho vecí. Prečo by sme ich nenechali tým, čo nemajú nič?

Desať percent, päťdesiat percent... Poviem len: nech Duch Svätý inšpiruje každého z vás. Ten, čo predtým schudobnel, si mohol v jubilejnom roku opäť zabezpečiť všetko nevyhnutné na svoje prežitie. A ten zas, kto zbohatol, prinavracal v jubilejnom roku chudobnému to, čo mu raz bol vzal. Výsledkom celého bola teda spoločnosť založená na rovnosti a solidarite, kde sa osobná sloboda, pôda a peniaze zasa stali dobrom pre všetkých, nielen pre niektorých, ako sa stáva dnes, ak sa nemýlim ... Viac či menej, čísla nie sú isté, no osemdesiat percent bohatstva ľudstva je v rukách menej než dvadsiatich percent populácie. Je to jubileum - a toto hovorím pripomínajúc našu históriu spásy - aby sme sa obrátili, aby sa naše srdce stalo väčším, veľkodušnejším, viac Božím dieťaťom, s väčšou láskou.
Poviem vám jednu vec: ak táto túžba, ak jubileum nedôjde až ku vreckám, nie je pravým jubileom. Pochopili ste? A toto je v Biblii! Nevymýšľa to tento pápež, nachádza sa to v Biblii. Cieľom - ako som povedal- bola spoločnosť založená na rovnosti a na solidarite, kde by sa sloboda, zem a peniaze stali dobrom pre všetkých a nielen pre niektorých. V podstate maj jubilejný rok funkciu pomôcť ľudu žiť v konkrétnej bratskej láske založenej na recipročnej pomoci. Môžeme povedať, že biblický jubilejný rok bol "rokom milosrdenstva", nakoľko bol prežívaný v úprimnom vyhľadávaní dobra v prospech núdznych bratov.
Rovnako tu existovali aj iné nariadenia a zákony, ktoré riadili život Božieho ľudu tak, aby mohol okúsiť Pánovo milosrdenstvo skrze milosrdný postoj iných ľudí: V týchto normách nachádzame návody, ktoré majú svoju platnosť i dnes a ktoré preto stoja za zamyslenie.
Napríklad sa podľa jedného biblického zákona predpisoval o odvádzanie "desiatkov" určených levitským kňazom - ktorí mali na starosti kultové záležitosti a nemali podiel na pôde -, chudobným, sirotám, vdovám. Zabezpečovalo sa tým, že sa desiaty podiel z úrody alebo výnosov z iných aktivít dával tým, ktorí zostali bez akejkoľvek ochrany a v stave núdze, čo bolo v prospech vytvárania podmienok relatívnej rovnosti vo vnútri ľudu, kde si mali všetci počínať ako bratia.

Bol tu i zákon týkajúci sa "prvotín". Čo je to? Prvá a najvzácnejšia čiastka zo zberu úrody, na ktorej mali mať podiel i leviti s cudzincami, ktorí nevlastnili polia, aby tak aj pre nich bola pôda zdrojom obživy a života. «Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa», hovorí Pán. Všetci sme iba prišelcami u Pána, ktorí očakávajú nebeskú vlasť a sú pozvaní robiť svet okolo nás obývateľným a ľudským.
Koľko je len "prvotín", ktoré môže ten šťastnejší darovať tomu, ktorý sa ocitol v ťažkostiach! Koľko prvotín! Nejde len o prvotiny z úrody na poli, ale o prvotiny z každého výstupu práce, prvotiny zo zárobku, úspor, z množstva vecí, ktoré človek vlastní a ktorými často krát plytvá. Toto sa deje aj dnes. Na Úrad pápežskej almužny prichádzajú mnohé listy s troškou peňazí: „Toto je časť môjho platu, aby som pomohol iným". A toto je pekné -pomáhať druhým, dobročinným inštitúciám, nemocniciam, domovom pre dôchodcov ... ; dávať aj prišelcom, tým, čo sú cudzími a sú tu len prechodne. Ježiš bol prechodne v Egypte.

V súvise s týmto, Sväté písmo naliehavo nabáda k veľkodušnej odpovedi na žiadosti o pôžičky bez zbytočných kalkulácií a bez vyžadovania neskutočne vysokých úrokov: «Ak niektorý z tvojich bratov pri tebe ochudobnie a bude sa k tebe utiekať o pomoc, pomáhaj mu ako cudzincovi a prišelcovi, aby mohol pri tebe žiť. Neber od neho úroky a nepýtaj od neho viac, ale boj sa Boha, aby tvoj brat mohol pri tebe žiť. Nepožičiavaj mu peniaze na úrok a živobytie mu nedávaj tak, aby si tým získal». Toto učenie je stále aktuálne. Koľko rodín je na ulici - ako obete úžery! Prosím vás, modlime sa, aby v tomto jubilejnom roku.
Pán odstránil zo srdca všetkých nás túžbu mať viac, úžeru. Nech sa vrátime k tomu, aby sme boli veľkodušní, veľkí. Koľko prípadov úžery sme len nútení vidieť a koľko utrpenia a trápenia prichádza do rodín! A mnohokrát, v zúfalstve, koľkí ľudia končia samovraždou, lebo to už nezvládajú a nemajú nádej, nemajú naporúdzi vystretú ruku, ktorá by im pomohla; jedine ruku, ktorá prichádza, aby ich prinútila platiť úroky. Úžera je ťažký hriech; je to hriech, ktorý volá k Bohu. Pán však prisľúbil svoje požehnanie tomu, kto zo svojej ruky dáva veľkoryso. Dá ti dvojnásobne, možno nie v peniazoch, ale v inom, avšak Pán ti vždy dá dvojnásobne.

Drahí bratia a sestry, biblické posolstvo je úplne jasné: s odvahou sa otvoriť vzájomnému podeleniu sa. A toto je milosrdenstvo! A ak my chceme milosrdenstvo od Boha, začnime ho konať my sami. Znamená to toto: začnime ho uskutočňovať my - medzi obyvateľmi, rodinami, národmi, kontinentmi. Prispievať k uskutočneniu zeme bez chudobných znamená budovať spoločnosť bez diskriminácie, založenú na solidárnosti vedúcej k vzájomnému zdieľaniu toho, čo človek vlastní, a na prerozdeľovaní zdrojov postaveného na bratskej láske a spravodlivosti. Ďakujem

Oživiť slovo

Ako napísali evanjelia - a ako v pozadí pôsobil Duch Svätý

Rozprávky sa začínajú slovami: "Kde bolo, tam bolo ... " Veľké romány sa začínajú výnimočnými a presvedčivými vetami: "Bolo to najlepšie obdobie ... , bolo to najhoršie obdobie .. :' alebo "V diere v zemi žil škriatok." Dokonca aj nadčasové básne sa začínajú tak, že nás nútia čítať ďalej: "Prirovnám ťa k letnému dňu?" alebo "Pretože som nemohol zadržať smrť, ona zadržala mňa." Tieto úvodné vety nás pozývajú do nového sveta predstavivosti, dokonca aj vtedy, keď nám dávajú nahliadnuť do nášho života a sveta okolo nás.

Nový zákon sa naopak začína dosť jednoducho: "Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho". Tento úvod zvlášť pre naše moderné uši neznie ako pozvanie k intrigám, dobrodružstvu alebo napínavému rozuzľovaniu zápletky. Je to skôr rozprávanie o pozadí židovského náboženského vodcu s pôsobivým rodokmeňom. Avšak aj napriek tomu je Nový zákon najčítanejšou knihou na svete.

Čo v Písme tak ľudí priťahuje? Čo je v tej knihe, ktorá sa začína tak neslávnostne, ale ľudia ju nedokážu odložiť? V tomto článku si chceme pripomenúť, ako boli napísané knihy Biblie - zvlášť evanjeliá - a prečo majú takú silu nielen nás zaujať a poučiť, ale aj premeniť a pozdvihnúť nám srdce.

Semená evanjelia

Mnohí odborníci v uplynulých storočiach riešili otázku, ako boli napísané evanjeliá a prečo sa k nám dostali v takej forme, akú majú. Niektoré aspekty tejto otázky ostávajú nezodpovedané, ale mnohé aspekty sú dosť jasné. Takmer všetci sa zhodujú na tom, že raná Cirkev už od prvej generácie mala uznávaný a autoritatívny zbor učiteľov. Napríklad svätý Pavol dbal o to, aby si overil zjavenia, ktoré dostal pri modlitbe, s apoštolom Petrom a Jakubom starším. Títo vodcovia boli uznávaní ako strážcovia Ježišovho učenia a boli povolaní viesť Cirkev pri ohlasovaní evanjelia svetu.

Aké posolstvo mali títo apoštoli a starší chrániť a ohlasovať? Zázraky, ktoré Boh vykonal skrze smrť a vzkriesenie svojho Syna, Ježiša Krista. Už od prvých dní si veriaci veľmi vážili rôzne príbehy o Ježišovom utrpení a vzkriesení a apoštoli tieto príbehy odovzdávali cirkvám.
Podobne aj príbehy o Ježišovej verejnej činnosti a jeho učenie očití svedkovia opäť prerozprávali a dostali sa do všetkých cirkví, ktoré apoštoli založili. Hoci všetky tieto príbehy a učenie sa šírilo ústnym podaním, v rôznych formách sa aj zapísali a kolovali po cirkvách.

Zložitá, nádherná mozaika

V istej dobe sa tieto zapísané i ústne tradície sústredili vo veľkých cirkvách, akými boli Antiochia a Rím. Nadobudli usporiadanejšiu formu. Tieto spisy sa potom stali základom pre štyri evanjelia, ktoré poznáme. Prvé tri evanjelia sa nazývajú synoptické. pretože "na prvý pohľad" (synopsis) sa navzájom podobajú. Nikdy sa nenašla vyčerpávajúca odpoveď na otázku, prečo sa tieto evanjeliá tak podobajú, ale zároveň sa v mnohých významných aspektoch aj odlišujú. Tu však môžeme ponúknuť zopár dôležitých záverov.

Po prvé, pokiaľ ide o podobnosti. panuje všeobecná zhoda, že Cirkev už veľmi skoro prijala určité základné príbehy o Ježišovi ako mimoriadne dôležité pre ohlasovanie evanjelia: zázraky, ako rozmnoženie chlebov a utíšenie búrky; podobenstvá, ako podobenstvo o stratenej ovci a rozsievačovi a semene. Existovali aj základné kľúčové Ježišove výroky, ktoré sa odovzdávali ústnym podaním, a Cirkev ich pokladala za podstatné pri opise Pána, a jeho poslania: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí" a "Božie kráľovstvo sa priblížilo."

Po druhé, bolo jasné, že autori evanjelia pracovali s príbehmi, ktoré už boli zapísané predtým a dostali určitú ustálenú formu. Každý evanjelista prevzal tento pôvodný materiál a aj keď zachoval tie isté podstatné príbehy, pod vedením Ducha Svätého ich napísal tak, že odrážali jeho vlastný názor na ne a napĺňali potreby ľudí, pre ktorých písal.

Keď napríklad Matúš. Marek a Lukáš rozprávajú príbeh o Ježišovom krste v rieke Jordán, nájdeme tam niekoľko rozdielov. V Matúšovom evanjeliu Ján spočiatku váha pokrstiť svojho príbuzného, pričom v Lukášovom príbehu je Ježiš len ďalším človekom, ktorého Ján pokrstil. V Matúšovom a Markovom evanjeliu len Ježiš vidí Ducha Svätého, ktorý naň zostupuje - akoby tým chceli zdôrazniť, že to bola veľmi vnútorná udalosť, a dokonca súkromná udalosť z Ježišovho života. Lukáš naopak túto udalosť zobrazuje ako niečo, čo vidí každý - je to verejnejšie zvestovanie Ježišovej zvláštnej úlohy.

Ak nás tieto rozdiely prekvapujú alebo dokonca znepokojujú, bude užitočné uvedomiť si, že starovekí autori nepokladali za dôležité hovoriť o tej istej udalosti presne tými istými slovami vždy, keď tieto príbehy rozprávali. V Izraeli v prvom storočí neboli fotoaparáty alebo nahrávacie zariadenia. Ľudia sa nezaujímali o podrobnosti tak, ako my dnes. Prijali každú správu o udalosti ako "interpretáciu" jednej alebo inej formy. Pre pisateľov evanjelia tento zvyk rozprávať odlišne o jednej udalosti sa stal nástrojom na zdôraznenie rôznych stránok Ježišovej osobnosti a jeho poslania. A výsledkom je nádherná, podrobná mozaika o Božom Synovi, ktorá sa predstavuje v štyroch rôznych knihách, ktoré nazývame evanjeliá.             (Z časopisu Slovo medzi nami)

Pokorný Boh a duchovné detstvo kresťana
Generálna audiencia s pápežom Františkom

V tieto vianočné dni máme pred sebou Dieťa Ježiša. Som si istý, že je ešte stále veľa rodín, ktoré vo svojich domovoch zhotovujú jasličky a pokračujú tak v peknej tradícií, ktorá siaha k sv. Františkovi zAssisi; v tradícii, ktorá v našich srdciach stále udržuje živým tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom.

Úcta k Jezuliatku je veľmi rozšírená. Mnohí svätci a svätice ju rozvíjali vo svojej každodennej modlitbe a túžili formovať svoj život podľa vzoru Dieťaťa Ježiša. Zvlášť mám na mysli sv. Teréziu z Lisieux, ktorej meno ako rehoľníčky karmelitánskeho rádu bolo Terézia od Dieťaťa Ježiša a svätej Tváre. Ona, ktorá je tiež Učiteľkou Cirkvi, vedela žiť a navonok i dosvedčovať to "duchovné detstvo", ktoré do seba vstrebávame práve tým, keď v škole Panny Márie rozjímame nad pokorou Boha, ktorý sa pre nás stal maličkým. A toto je veľké tajomstvo:

Boh je pokorný! My, ktorí sme namyslení, plní márnomyseľnosti a kadečo si o sebe namýšľame, sme ničím! On, ktorý je veľký, je pokorný a stáva sa dieťaťom. Toto je pravé tajomstvo! Boh je pokorný. To je nádherné!

To, že sa v danom čase Boh stal dieťaťom v božsko-ľudskej osobe Krista, musí mať osobitný význam pre našu vieru. Je pravdou, že jeho smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie sú najvyšším vyjadrením jeho vykupiteľskej lásky, no nezabúdajme na to, že celý jeho pozemský život je zjavením i vyučovaním. Vo vianočnom období si pripomíname jeho detstvo. Aby sme rástli vo viere, budeme potrebovať častejšie kontemplovať malého Ježiška. Isteže, o tomto jeho úseku života nevieme nič. Z tých niekoľko indikácií, ktoré máme k dispozícii, sa dozvedáme, že mu po ôsmich dňoch po narodení bolo dané meno, že bol predstavený v Chráme, a tiež, že sa mu prišli pokloniť Mudrci  a že nasledoval útek do Egypta. Potom je tu veľký skok až do doby, keď už dvanásťročný Ježiš spolu s Máriou a Jozefom putuje na Veľkú noc do Jeruzalema a keď miesto toho, aby sa vrátil so svojimi rodičmi, zostáva v chráme a zhovára sa s učiteľmi Zákona.

Ako možno vidieť, je toho málo, čo vieme o Dieťati Ježišovi, avšak môžeme sa od neho veľa naučiť, ak sa pozrieme na život detí. Je to pekný zvyk vlastný rodičom a starým rodičom, pozorovať deti pri tom, čo robia. Predovšetkým objavujeme, že deti chcú mať našu pozornosť. Musia byť v centre našej pozornosti. Pretože sú namyslené? Nie, pretože potrebujú cítiť, že sú chránené. Aj pre nás je nevyhnutné, aby sme do stredu nášho života dal i Ježiša a pochopili, hoci sa to môže zdať paradoxné, že nesieme zodpovednosť za jeho ochranu. Ježiš chce zostať v našom náručí; túži, aby sme sa o neho postarali a aby sa jeho a náš pohľad stretli. Okrem toho vyčarením úsmevu na tvári Dieťaťa Ježiša mu dáme najavo našu lásku a našu radosť z toho, že je medzi nami. Jeho úsmev je znakom lásky, ktorá nás uisťuje o tom, že sme milovaní.

Napokon, deti milujú hry. Hrať sa s dieťaťom ale znamená opustiť našu logiku a vstúpiť do tej jeho. Ak chceme, aby sa dieťa bavilo, je nevyhnutné pochopiť, čo sa mu páči. Je to pre nás lekcia. Pred Ježišom sme pozvaní zanechať naše predstieranie sebestačnosti - a toto je jadro problému: naša predstieraná sebestačnosť - a namiesto toho máme prijať pravú formu slobody, spočívajúcu v rozpoznaní toho, koho máme pred sebou, a v službe jemu.
On, Dieťa, je Božím Synom, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Prišiel medzi nás, aby nám zjavil tvár Otca bohatého na lásku a milosrdenstvo. Vezmime teda malého Ježiška do náručia a dajme sa do jeho služby: On je zdroj lásky a pokoja. A bude to veľmi pekné, ak dnes, keď sa vrátime domov, prídeme k jasličkám, pobozkáme Ježiška a povieme: "Ježiš, chcem byť pokorný ako ty, pokorný ako Boh". A keď ho poprosíme o túto milosť.

Po katechéze Svätý Otec vyslovil slová nasledujúcej výzvy:

"Pozývam k modlitbe za obete živelných pohrôm, ktoré v týchto dňoch zasiahli Spojené štáty, Veľkú Britániu a Južnú Ameriku, osobitne Paraguaj, a zanechali žiaľ obete, mnoho ľudí bez strechy nad hlavou a rozsiahle škody. Nech Pán dá útechu týmto populáciám a nech sa im dostane bratská solidárna pomoc v ich potrebách."

Posledná audiencia roka patrila mládeži Pueri cantores: "Spev vychováva dušu"

Na svojej poslednej audiencii v tomto kalendárnom roku tu pápež František prijal šesťtisíc členov detských a mládežníckych speváckych zborov z rozličných krajín sveta, ktorí sa v týchto dňoch v Ríme zúčastňujú medzinárodného kongresu "Pueri cantores", Ich tohtoročnou centrálnou témou je: "Cantate spem vestrarn" - Vyspievajte vašu nádej.
Svätý Otec počas audiencie spontánne odpovedal na tri otázky chlapcov a dievčat. Najprv sa ho spýtali, či rád spieva. Svätý Otec deťom vysvetli, že nespieva dobre, avšak veľmi rád spev počúva. Zdôveril sa s tým, že mama ho spolu s jeho súrodencami od detstva viedla k počúvaniu hudby. Vždy v sobotu popoludní spoločne počúvali rozhlas, kde vysielali operu. Mama im počas nej pomáhala dielo chápať a oceňovať .

 "Spev vychováva dušu, spev duši prospieva," povedal pápež a poukázal na to, že aj mama, keď chce uspať dieťa, spieva mu uspávanku. Chlapcom a dievčatám kázal zborovo zopakovať slová sv. Augustína: "Spievaj a kráčaj !", aby nezabudli, že život kresťana je radostnou cestou.

Druhá otázka sa týkala problému hnevu a tiež novoročných predsavzatí. Svätý Otec pripomenul, že k Bohu, ktorý je ako jediný dokonale dobrý, sa nám treba približovať a prosiť ho o milosť stať sa dobrými. Prítomným tiež prezradil, že keď ho niečo nahnevá, pomáha mu myšlienka na to, že aj on nahneval druhých. "Nahneval som druhého? Áno, mnohokrát, nemáš teda právo hnevať sa". Ako povedal, je potrebné vzájomne komunikovať, avšak netreba prepadávať hnevu: "Bez hnevania sa, lebo hnev je otravou."
Ako svoje novoročné predsavzatie uviedol rozhodnutie viac sa modliť: .Lebo som si uvedomil, že biskupi a kňazi, a ja som biskup, musia viesť Boží ľud predovšetkým modlitbou, to je prvá služba. ( ... ) Len dve veci: modlitba a hlásanie evanjelia."

Deti sa Svätého Otca spýtali aj na to, čím chcel byť, keď bol malý. Odpovedal, že mäsiarom na trhu, keďže sa mu vždy páčilo ako porcuje mäso.

Pápež František hovoril aj o boji zla s dobrom, ktorý prebieha vo svete, no aj v každom jednom z nás. Upozornil na to, že médiá sa neraz zameriavajú len na zlé správy, pričom na svete sa okrem smutných vecí odohráva aj veľa dobrého. Svätý Otec spomenul  aj skrytých svätých, ktorí dennodenne datujú svoj život pre druhých. Prítomných vyzval: "Nenechajme sa oklamať! Vo svete je mnoho zlého ... a toto je dielom diabla proti Bohu ... Avšak sú tu aj sväté veci. Veľké veci, ktoré sú dielom Boha. Je mnoho skrytých svätých."

Ako prejsť Svätou bránou a naučiť sa odpúšťať
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Minulú nedeľu bola otvorená Svätá brána v rímskej katedrále, v Bazilike sv. Jána v Lateráne, a rovnako sa otvorila Brána milosrdenstva v katedrále každej diecézy vo svete, aj vo svätyniach a kostoloch, ktoré biskupi na to určili. Jubileum je na celom svete, nielen v
Ríme. Prial som si, aby bol tento znak v podobe Svätej brány osobitne prítomný v každej miestnej cirkvi, aby tak Jubileum milosrdenstva bolo niečím, na čom sa bude môcť podieľať každý jeden človek. Týmto spôsobom sa Svätý rok vydal na svoju cestu v celej Cirkvi a bude slávený tak v Ríme, ako i v každej jednej diecéze. Taktiež prvá Svätá brána bola otvorená práve y srdci Afriky. A Rím je viditeľným znakom univerzálneho spoločenstva. Kiež sa toto cirkevné spoločenstvo bude môcť stále zintenzívňovať, aby Cirkev bola vo svete živým znakom Otcovej lásky a jeho milosrdenstva. Čiže, aby bola Cirkev znakom živej lásky a milosrdenstva.

Túto požiadavku chcel zdôrazniť i dátum 8. decembra, ktorý s odstupom 50 rokov spojil začiatok Jubilea s dátumom ukončenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Koncil naozaj kontemploval a predstavil Cirkev vo svetle tajomstva spoločenstva, Rozšírená po celom svete a vyjadrená vo forme mnohých partikulárnych Cirkví, je to ale vždy stále tá istá a jediná Cirkev Ježiša Krista, tá, ktorú si prial a pre ktorú obetoval seba samého. "Jedna" Cirkev, ktorá žije zo samotného spoločenstva Boha.

Toto tajomstvo spoločenstva, ktoré robí Cirkev znakom Otcovej lásky, rastie a dozrieva v našom srdci vtedy, keď láska, ktorú rozpoznávame v Kristovom kríži a do ktorej sa ponárame, nám dáva milovať tak, ako sme i my sami milovaní Kristom. Ide o lásku bez konca, ktorej tvárou je odpustenie a milosrdenstvo.

Avšak milosrdenstvo a odpustenie nesmú zostať iba peknými slovami, ale musia sa uskutočňovať y každodennom živote. Milovať a odpúšťať je konkrétnym a viditeľným znakom toho, že viera pretvorila naše srdcia a umožňuje nám vyjadri!" v nás samých Boží
život. Milovať a odpúšťať, tak ako Boh miluje a odpúšťa. V tom spočíva životný program, ktorý nepozná prestávky alebo výnimky, ale pohýna nás ísť stále ďalej bez toho, aby sme sa niekedy unavili, s istotou, že sme podopieraní otcovskou prítomnosťou Boha.

Tento veľký znak kresťanského života sa tak ďalej premieta do mnohých iných znakov charakteristických pre Jubileum. Mám na mysli množstvo tých, čo prejdú jednou zo Svätých brán, ktoré sú v tomto Roku pravými Bránami milosrdenstva. - Bránami milosrdenstva.
Brána poukazuje na samotného Ježiša, ktorý povedal: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený: bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu».

Prejsť Svätou bránou je znakom našej viery v Pána Ježiša, ktorý neprišiel súdiť, ale prišiel spasiť. - Dávate pozor, že? Aby tu nebol niekto chytrý a priveľmi prefíkaný, čo vám povie, že treba zaplatiť: nie! Za spásu sa neplatí. Spása sa nekupuje. Bránou je Ježiš a Ježiš je grátis! Je Bránou, on sám. Počuli sme, že hovorí o tých, čo vchádzajú nie tak, ako by mali, a nazýva ich jednoducho zlodejmi a zbojníkmi. Ešte raz, dávajte pozor: spása je zdarma.
Prejdenie Svätou bránou je znamením pravého obrátenia nášho srdca. Keď budeme prechádzať Svätou bránou je dobré si uvedomiť, že máme mať dokorán otvorenú aj bránu nášho srdca. Stojím pred Svätou bránou a prosím: "Pane, pomôž mi otvoriť dokorán bránu
môjho srdca!" Svätý rok by sa minul účinku, keby sme bránou nášho srdca nenechali prejsť Krista, ktorý nás pohýna smerom k ostatným, aby sme im priniesli jeho samého a jeho lásku. Preto, tak ako zostáva otvorená Svätá brána, pretože je znakom nášho prijatia
zo strany samého Boha, tak by mala byť stále otvorená dokorán aj naša brána, brána srdca, aby nikto nezostal vylúčený. Ani ten alebo tá, čo ma irituje: nikto.

Dôležitým znakom Jubilea je aj spoveď. Pristúpenie k sviatosti zmierenia, ktorou sa stávame uzmierení s Bohom, sa rovná priamej skúsenosti s jeho milosrdenstvom. Znamená to stretnúť Otca, ktorý odpúšťa: Boh odpúšťa všetko. Boh nám rozumie, aj s našimi
obmedzeniami, rozumie nám aj pri našej rozporuplnosti. A nielen to. Svojou láskou nám hovorí. že práve vtedy, keď uznávame naše hriechy, je nám nablízku ešte viac a povzbudzuje nás hľadieť smerom vpred. Hovorí ešte viac: keď rozpoznávame naše hriechy a žiadame o odpustenie, je to sviatok v nebi: Ježiš oslavuje. A toto je jeho milosrdenstvo: neklesajme na duchu. Vpred, len ďalej vpred!

Veľakrát som zažil, že mi ľudia povedali: "Otče, nedokážem odpustiť". Susedovi, kolegovi v práci, susedke, svokre, švagrinej ... Nuž, toto sme všetci počuli. Nedokážem odpustiť. Ako však môžeme žiadať Boha, aby nám odpustil, ak potom sami nie sme schopní odpustiť?
A odpúšťať je tiež veľká vec. Nie je ľahké odpúšťať, lebo naše srdce je úbohé a iba svojou silou odpúšťať nedokáže. Ak sa ale otvoríme na to, aby sme prijali Božie milosrdenstvo, vzápätí sa sami staneme schopnými odpúšťať. Taktiež som mnoho ráz počul: "No ale tú osobu som nemohol vystáť: nenávidel som ju. Ale jedného dňa som sa priblížil k Pánovi a požiadal som ho o odpustenie mojich hriechov a aj ja som odpustil tej osobe." Tieto veci sú na dennom poriadku. A túto možnosť máme na dosah.

Takže odvahu! Prežívajme Jubileum tým, že začneme týmito znakmi, ktoré v sebe nesú veľkú silu lásky. Pán nás bude sprevádzať, aby nám dal zakusovať ďalšie znaky, ktoré sú dôležité pre náš život. Odvahu a vpred!

Zjavenie Slova

Všetci môžeme spoznať Pána

Vianoce sú neskutočne čarovným časom pre malé deti. Týždne žijú v predstavách a očakávaní, čo dostanú pod stromček. Konečne nastáva deň, keď môžu otvárať darčeky. Deň, keď uvidia, čo sa nachádza v balíčkoch pod stromčekom. Podobne očakávame Vianoce aj my, dospelí: a Ježiš chce aj nás obdarovať. Chce nám zjaviť svoju slávu. Svojím zjavením chce napĺňať naše najhlbšie očakávania a túžby tým, že nám dáva rovnakú radosť a prisľúbenia, aké opisuje svätý Ján: "A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu" ..

Toto je pravé prisľúbenie Adventného obdobia. Máme možnosť stretnúť sa s Ježišom tak, ako sa s ním stretol Ján, vidieť jeho slávu a zažiť jeho lásku. Samozrejme, nemôžeme ho vidieť tak, ako ho videl Ján, ešte keď žil na zemi. No každý z nás ho môže zakúsiť tak ako svätci počas dvoch tisícročí. Môžeme zažiť jeho lásku a zakúsiť jeho prítomnosť, ako to prežívali svätí. Môžeme ho prijať aj ako živý chlieb v Eucharistii a v tichosti svojej modlitby podobne ako oni.

"Poďte a uvidíte!" Týmito slovami Ježiš pozval Ondreja a jeho priateľov, aby spolu strávili deň. Ku koncu toho dňa Ondrej začal vidieť v Ježišovi Mesiáša. Nadšený svojím objavom išiel za svojím bratom Šimonom Petrom a povedal mu: "Našli sme Mesiáša". Ondrejovo presvedčenie muselo byť také silné, že Peter súhlasil so stretnutím s Mesiášom. To bol začiatok Ježišovho pôsobenia. Bolo tam však mnoho ďalších, ktorým sa chcel tiež zjaviť. Na druhý deň sa stretol s Filipom a jednoducho ho povolal: "Nasleduj ma". Ako Ondrej, tak aj Filip sa cíti oslovený Ježišom, lebo ide za svojím priateľom Natanaelom a rozpráva mu o ňom. Natanael má plnú hlavu pochybností. Pozná Písmo a vie, že Mesiáš nemá prísť z Nazareta. Lenže Fi ip namiesto odpovede na jeho pochybnosti jednoducho opakuje Ježišovo pozvanie: "Pod' a uvidíš!". Netrvalo dlho a v Ježišovej prítomnosti sa Natanelove pochybnosti rozplynuli a vyznáva: "Rabbi, ty si Boží Syn!".

Ondrej, Šimon Peter, Filip a Natanael - všetci prijali Ježišovo pozvanie. Keď sa stretli s Ježišom a strávili s ním nejaký čas, videli v ňom viac ako len proroka alebo dobrého učiteľa. Hoci to bolo iba na začiatku spoznávania, ktoré si bolo treba ešte overiť a posilniť dôveru, uznali, že bol Božím Synom, Mesiášom, Spasiteľom sveta. Stačilo im stráviť s Ježišom iba krátky čas, aby sa dotkol ich sŕdc a zmenil ich zmýšľanie.

Všetko to znie veľmi zaujímavo. Lenže to bolo už veľmi dávno. Mali by sme si však položiť otázku: "Ako sa ja môžem stretnúť s Ježišom tak, ako sa s nim stretli vtedy apoštoli?" A odpoveď je veľmi jednoduchá. Začína sa prijatím Ježišovho pozvania. Ježiš nás pozýva každý deň: "Poďte a uvidíte. Spoznajte ma. Tešte sa z mojej prítomnosti." Ak prijmeme jeho pozvanie, stačí už len jedno - byť s ním tak, ako s ním boli Ondrej a Filip a ostatní. Môže sa to uskutočniť účasťou na svätej omši, na adorácii, osobnou modlitbou - všetkým, čo nás vedie k Ježišovi a jeho láskou pobáda naše srdce.

Ďalší príbeh o zjavení je vyrozprávaný v Lukášovom evanjeliu. Na Veľkonočnú nedeľu, potom, čo Ježiš vstal z mŕtvych, ale ešte predtým, ako sa zjavuje viacerým apoštolom, dvaja z jeho učeníkov kráčajú z Jeruzalema do Emáuz. Keď sa k nim Ježiš priblížil a začal sa s nimi rozprávať, ešte vždy oplakávali jeho smrť. Záhadným spôsobom ho nespoznal ani jeden z nich. Preto mu začali rozprávať všetko, čo sa dialo na Veľký piatok. Povedali mu, aký smútok a opustenosť prežívajú po tom, ako ich milovaného rabbiho zabili.

Ježiš ich trpezlivo vypočul, no potom ich vyčítavo nazval nechápavými. Povedal im, že sa na to pozerajú ľudskými očami namiesto toho, aby uverili Ježišovmu slovu o tom, čo sa malo stať. A pokračoval výkladom Písma. Odvolával sa na Mojžiša a prorokova naznačil im, ako mal Mesiáš zomrieť- a ako mal vstať z mŕtvych. Ježišove slová boli také presvedčivé a plné prisľúbení, že obom učeníkom horeli srdcia - čo odzrkadľovalo pravdivosť jeho slova prisľúbenie nádeje.

Neskôr, keď spolu večerali, Ježiš berie chlieb, požehnáva ho, láme a podáva im ho. V zázračnej stotine sekundy apoštoli spoznávajú, kto ich sprevádzal. Okamžite sa obrátia a vracajú sa do Jeruzalema, aby mohli rozpovedať, čo sa im stalo.

Každý týždeň milióny ľudí znova prežívajú tento príbeh, keď sú na svätej omši. Prichádzame s túžbou po hlbšom vzťahu s Ježišom. Počúvame Božie slovo a homíliu, ktoré majú za úlohu prebudiť nás a zapáliť láskou k Ježišovi. Potom, keď prijmeme Ježiša, máme možnosť spoznať ho a byť naplnení radosťou, akou boli naplnení učeníci na ceste do Ernáuz. Duch zjavenia.

Lukáš rozpráva ešte ďalšie príbehy otom, ako sa Ježiš zjavoval, v Skutkoch apoštolov. Začína ich opisom Ježišových prísľubov, že "Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým ... Ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a „ budete mi svedkami". Potom na Turiec zostúpil Duch Svätý a život ľudí sa zmenil tak, ako to Ježil sľúbil.

Z Jeruzalema sa od toho dňa šírili vzrušujúce príbehy o Božej moci a nakoniec obeh li celý svet. Na Turíce tritisíc ľudí uverilo v Ježiša skrze Ducha Svätého. O nejaký čas neskôr v Cézarei Peter rozprával rímskemu stotníkovi a jeho domácim o Ježišovi a Duch Svätý zostúpil na nich tak ako na apoštolov. Potom v mestách ako Korint, Filipy, Solún, Efez, Kolosy sa dejú tie isté veci: apoštoli vyučovali a Duch Svätý zjavoval Ježišovu slávu a jeho milosrdenstvo na narastajúcom počte ľudí.

Ten istý Duch Svätý, ktorý povzbudzoval ranú Cirkev, je s nami aj počas tohto Adventu. Ako vtedy, tak aj dnes nám chce Duch Svätý rozprávať o Ježišovi. Ježiš pri Poslednej večeri sľúbil, že Duch "vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. .. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám". Najdôležitejšou úlohou Ducha Svätého je zjavovať Ježiša, Slovo, čoraz hlbšie. Od úplného začiatku plní svoje poslanie tým, že sa stará o naše potreby a utešuje nás tvrdením, že Ježiš, ktorý je Pánom všetkého živého, nás nesmierne miluje a zostáva s nami.

Poďte a uvidíte

Ako Ježiš prichádza s pozvaním, aby sme prišli a uvideli, tak nás Duch Svätý prosí, aby sme mu dovolili zjavovať nám Ježiša. Každý deň sa stavia pred nás a prihovára sa: "Dovoľ mi povedať ti, ako veľmi ťa Ježiš miluje. Dovoľ mi odhaliť ti jeho velebnosť. Dovoľ mi naplniť ťa jeho mocou, aby si mohol žiť svätým životom. Dovoľ mi vodiť ťa na všetkých tvojich cestách." My máme len odpovedať: "Príď, Duchu Svätý, a naplň mňa aj moju rodinu. Chcem dnes lepšie spoznať Ježiša"                                            (z časopisu Slovo medzi nami)

Slovo sa telom stalo

Ježiš k nám prišiel. Prijmeme ho?

Vyjdite von za jasného dňa a pohliadnite na slnko. Uvedomte si, ako štedro svieti na celú zem. Je také žiarivé, že napriek svojej vzdialenosti stopäťdesiat miliónov kilometrov osvecuje inak tmavý svet. No samotné slnko nám nedáva len svetlo. Umožňuje kvitnúť a dozrievať, udržuje správnu teplotu na zachovanie života v celej jeho škále a kráse. Skúste si predstaviť, ako by zem vyzerala bez slnka. Bola by len obrovskou radovou guľou na tmavej oblohe. Táto krátka úvaha o slnku nám môže pomôcť zamyslieť sa nad tým, kde by sme boli bez svetla Božej lásky, ktoré nás osvecuje, zahrieva naše srdce a oživuje nášho ducha. Tak ako slnko umožňuje život každému stvoreniu na zemi, aj Boh osvecuje svojou láskou každú ľudskú bytosť. Už od počiatku stvorenia všetko oživuje, živí a udržuje pri živote. "Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo". Nič nie je schopné sa zachovať alebo prežiť bez neho.

Za touto všetkou láskou a požehnaním, ktoré je nad nami, ľahko sa dá rozpoznať Božia radosť, s akou sa delí s nami o svoju lásku. Je očividné, že Boh veľmi túži po vzťahu s nami. Nič mu nerobí väčšiu radosť ako naša odpoveď na jeho lásku chválou, poslušnosťou a
vďakou.

Posolstvo večnej lásky

Táto súhra Božej lásky k nám a jeho túžby po našej láske vyviera zo Svätého písma. Napríklad Abrahámovým prostredníctvom Boh zjavil. ako chce sformovať ľud v zmluvnom zväzku so sebou. Príbeh Exodu dokazuje, ako Boh túžil oslobodiť svoj ľud a priviesť ho k službe jemu. Skrze prorokov odhalil svoje odhodlanie priviesť naspäť svoje vzdorovité deti a učiť ich preukazovať si lásku a vzájomnú úctu, ktorú im prejavil. Boh dokazoval svoju túžbu pomáhať a podporovať svoj ľud na jeho životnej ceste. Znova a znova im dával mocné znamenia svojej milosrdnej lásky. Tento ľud mohol neustále rozpoznávať zásahy Božej ruky vo svojom vlastnom živote.

A čo je na tom naj úžasnejšie, Boh urobil obrovský krok v ústrety človekovi. Vzal si ľudské telo a stal sa jedným z nás - vo všetkom okrem hriechu. "Slovo," ako ho nazýva Ján, stalo sa telom a prebývalo medzi nami. No hoci nás táto pravda tak ohromuje, je fakt, že tento Boh, ktorý stvoril svet a zaodel sa do smrteľného tela, v čase svojho narodenia sa stretáva s rôznym prijatím. Jedni ho prijali, iní odmietli.

Odmietnutie Slova

Je smutné a zároveň aj ironické, že tí, ktorí ho neprijali. boli väčšinou práve Židia. Ich predkovia boli vyslobodení z egyptského otroctva. vystaval i chrám a dychtivo očakávali Mesiáša. Boli vyformovaní Božou rukou a skrze Mojžišov zákon prijali Božie svetlo. Ale keď Božie svetlo prišlo vo svojej dokonalej jasnosti v Ježišovi, neprijali ho: "Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali".            .

Ľahko sa nám môže hovoriť, že ak by Ježiš prišiel medzi nás s posolstvom Božej lásky a milosrdenstva spolu so všetkými zázrakmi, tak by sme ho boli prijali. Lenže nemali by sme sa unáhliť. Aj dnes totiž prebiehajú krvavé vojny spolu s nespočetným množstvom trápenia. Egoizmus a chamtivosť vidieť všade vo svete, keď ľudstvo a celá spoločnosť nepočúvajú nárek chudobných a ostávajú ľahostajné k potrebám hladujúcich a bezdomovcov. Pohŕdanie Božím zákonom - alebo dokonca ignorovanie jeho ciest - sa prejavuje takmer vo všetkých masmédiách. Všetky tieto postoje nám svedčia o tom, že jagot sveta a temnota hriechu môžu veľmi účinne brániť prijímaniu Kristovho svetla .

 Svedkovia prijatia

Ak toto všetko má nádych smútku, ba aj beznádeje, tak je to len jedna polovica príbehu.

 Druhá polovica je príbehom o zjavení a osvietení. Mária počula výzvu priviesť na svet Mesiáša a pokorne na ňu odpovedala. Keď Alžbeta uvidela Máriu, žehnala jej a dieťaťu v jej lone. Pastieri a mudrci s nadšením privítali novonarodeného židovského kráľa. Simeon a Anna s radosťou objali dieťa a ohlasovali radostnú zvesť o jeho narodení. Je nepochybné, že "tým, ktorí ho prijali, daj moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno".

Tieto príbehy o prijatí Ježiša sa nepísali kvôli nášmu pozitívnemu pohľadu, aby sa vymazali pocity z negatívnych udalostí o jeho odmietnutí. Sú napísané preto, aby nám poradili, ako aj my môžeme privítať Ježiša, Majú nám ukázať, ako môžeme prijať Ježiša a dovoliť mu konať vo svojom živote. Všimnime si teraz Jána Krstiteľa - hlavnú postavu Adventu -, aby sme sa dozvedeli. čo sa môžeme od neho naučiť.

Na začiatku nám Lukáš hovorí. že Jánova matka Alžbeta bola naplnená Duchom Svätým, keď uvidela Máriu. Lukáš spomína aj Jánovho otca Zachariáša, ako sa učil bojovať s pochybnosťami a stal sa nezlomným veriacim, ktorého oslavná pieseň znie dodnes. Jedným z dôvodov, prečo bol Ján schopný rozpoznať Ježiša ako Božieho Baránka a úplne sa mu odovzdať, musel byť fakt, že vyrastal v rodine, kde uctievali Boha a srdcia mali otvorené na jeho slovo. Zachariáš a Alžbeta určite hovorili Jánovi o jeho narodení - a čo je dôležitejšie, o jeho príbuznom Ježišovi a o dôležitej úlohe, ktorú bude hrať v živote svojho ľudu. Jánovo detstvo dokazuje, ak)' vplyv môžu mať rodičia na svoje deti. Tie totiž sledujú všetko, čo rodičia povedia a ako konajú, z čoho vyplýva, že aj príklad vášho života sa v nich hlboko prejaví. Ak sa snažíte odovzdávať svoju vieru a vzťah k Babu svojim deťom, tak. pravdepodobne aj ony budú hľadať Ježiša.

Skúste počas tohto Adventu tráviť každý deň určitý čas s Ježišom. Uvedomte si, že ak ho budete hľadať, aj on si nájde vás. Vedzte, že vo vašom živote sa bude odzrkadľovať to, čo ste našli. Skúste sa modliť raz za týždeň so svojou rodinou. Využite čas na čítanie a rozhovor o denných čítaniach zo svätej omše, Môžete sa spolu modliť svätý ruženec, meditovať nad Ježišovým životom. Spoločne spievajte chválospevy alebo adventné, neskôr vianočné piesne. Umožnite deťom spoznať, že Ježiš chce prísť do vašej rodiny a pomáhať vám každý deň. Ak. sú vaše deti už staršie, zapojte sa spolu s nimi do dobrovoľníckej činnosti - možno v najbližšom hospici pri zomierajúcich, možno v neďalekom domove dôchodcov, možno sa vám podarí realizovať nejaký dlhodobý program pomoci pre bezdomovcov. Buďte zvestovateľmi viery, ktorými máte byť, a otvoríte dvere Duchu Svätému vo svojich domoch.           

(z časopisu Slovo medzi nami)