Zdieľam zamyslenie nášho biskupa Štefana ohľadom viery Cirkvi. Dobré čítanie.

Drahí bratia a sestry!

Náš život z viery sa úzko spája s Cirkvou. Vzťah k nej je pre nás zásadný a existenčne nutný. Ako kresťania sme životodarne na­pojení na Kristovu cirkev a bez nej je náš život z viery neuskutoč­ni­teľný. Všetko, čo potre­bu­jeme k viere, nachá­dzame v Cirkvi a dostávame od nej. Treba sa nám s ňou plnšie stotožniť, prehĺbiť náš vzťah k nej a nájsť si miesto i spôsob spolužitia a spolupráce s Cirkvou. Preto je potrebné zamyslieť sa nad skutočnosťou, ktorú vyjadrujeme slovami „viera Cirkvi“, alebo jednoducho „cirkevná (ekleziálna) viera“.

1. Viera je na výsosť osobnou záležitosťou kresťana.

Tento osobný rozmer viery vyjadrujeme slovom „ve­rím“. Zreteľne to vyjadruje liturgický obrad obnovy krstného sľubu. Hoci Cirkev kladie otázky v množnom čísle: „Veríte v Boha Otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme?“ Ako odpoveď žiada vyznanie slovom „ve­rím“. Každý môže vyznať vieru len sám za seba, nemožno to urobiť za iného. V prvom rade treba vieru chápať ako osobnú odpoveď človeka na Bo­žie zja­ve­nie. Viera je osobným úkonom, ktorým človek úplne podriaďuje svoj rozum a vôľu Bohu.

Viera je osobným vzťahom človeka k Bohu. Čo sa týka obsahu tohto vzťahu ľud­skej osoby k osobnému Bohu, treba zdôrazniť, že je to priľnutie človeka v bezvý­hrad­nej dôvere a poslušnosti k Bohu, ktorý ho­vorí, ale i k tomu, čo pove­dal. Veriť teda obsahuje dvojaký vzťah: k osobe a k pravde; k pravde cez dôveru v osobu, ktorá o nej svedčí. Obsahom také­hoto osobného vzťahu viery v Boha je láska, ako to vy­jadril svätý Ján apoštol: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4, 16) Ozajstná viera v Boha vždy vyúsťuje v úprim­nej láske k nemu.

Náš osobný vzťah k Bohu obsahuje niekoľko skutoč­ností. Základ­ňou nášho osobného vzťahu k nemu je vedomie, že nás miluje, že mu na nás zá­leží, že sa nám dáva, že nás chce. A my na odpo­veď začíname chcieť jeho. Osobný vzťah znamená ešte aj to, že je to vzťah indi­viduálny, nezá­vislý na posto­joch a správaní druhých. Osobný vzťah je taký, čo vyrastá z vnútor­ného pre­svedčenia a teda nepod­lieha náladám davu.

Neosobná viera, nevytvorený osobný vzťah a postoj k Bohu, je po­tom príčinou všetkých rozličných defor­mácií, ktoré obja­vujeme buď na sebe alebo na náboženskom živote našich blížnych. Osobný nie je však to isté ako indivi­dualis­tický. To zna­mená toľko, že môj osobný vzťah k Bohu musí byť v súlade s postojom svätého spoločenstva - Cirkvi. Chorobou našej osobnej viery môže byť aj to, že sa nezhoduje s vierou Cirkvi.

2. Osobnú vieru ne­možno mať izolovane od spoločen­stva veriacich.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal ži­vot. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohniv­kom vo veľ­kej reťazi veria­cich. Nemohol by som veriť, keby ma nepo­dopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržia­vať vieru iných. „Ve­rím“: to je viera Cirkvi, ktorú každý ve­riaci osobne vy­znáva, najmä pri krste. „Ve­ríme“: to je viera Cirkvi, ktorú vyzná­vajú biskupi zhro­maž­dení na koncile, alebo všeobecnej­šie, litur­gické zhro­mažde­nie veria­cich. „Ve­rím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev, ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovo­riť: „Ve­rím“, „Ve­ríme“. (KKC 166-167) V tejto súvislosti platí, čo napísal svätý Cyp­rián: „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku“.

Vieru Cirkvi menujeme aj „katolícka viera“. Katolíckou - všeobecnou - je naša viera vtedy, ak veríme všetko, čo Boh zjavil a čo Cirkev k ve­reniu predkladá a tak, ako verí Cirkev. Katolíc­kosť viery je teda jednak v tom, že prijí­mame učenie Cirkvi, ktorá poklad Božieho zjave­nia opatruje a neomylne vysvetľuje ľuďom - neo­mylnosť Cirkvi v učení viery. Cirkev je však neo­mylná aj v usku­točňovaní viery v praxi. Ako ce­lok sa Cirkev vo verení nemôže mýliť. Jednotliví veriaci môžu mať omyl viery a jej rôzne deformá­cie. Práve preto, aby ich ne­mali, má sa ich osobná viera zhodovať s vierou Cir­kvi a vtedy je kato­lícka. Neomylnosť Cirkvi v učení a praktizo­vaní viery jej dáva Duch Svätý.

V súvislosti s katolicitou viery hovoríme o dvoch dôležitých atri­bútoch viery: pravovernosť v učení a pra­vovernosť v konaní podľa viery. Pravovernosť v učení hovorí o obsahu našej viery. Je to súlad na­šej osobnej viery s objektívnou pravdou Božieho zjavenia. Naše pred­stavy o Bohu a Božích sku­točnostiach niekedy sú vy­sta­vené nebezpečen­stvu subjek­ti­vizmu. Vo viere ne­jde o to, čo si ja myslím, ale o to, čo Boh zjavil ako pravdu. Pri možných in­ter­pretáciách má rozhodu­júce slovo Ma­gisté­rium Cirkvi. „Úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne za­cho­vané Bo­žie slovo je zverené jedine živému učiteľ­skému úradu Cirkvi, ktorý vyko­náva svoju moc v mene Ježiša Krista“ (DV 10), to zna­mená bis­kupom v spolo­čenstve s Petro­vým ná­stupcom, rímskym biskupom.“ (KKC 85) Sub­jektívna viera sa má zhodovať s ob­jektív­nou vie­rou, to je viera Cirkvi. Vtedy sa jedná o pravovernosť obsahu viery. Pravovernosť v konaní podľa viery zasa rozumieme správny spôsob pre­ží­vania viery v na­šom živote. Je to vlastne celý náš život v jeho jednotli­vos­tiach a ži­vot­ných pre­javoch, ako aj v rozlič­ných oblastiach ľudskej existencie, v kto­rých sa viera uplatňuje a prežíva. Slovo verím, či ve­ríme, obsahuje teda nie len náukovú zložku, ale aj prax. Nielen po­známe, čo treba ve­riť, ale aj za­cho­vávame, čo treba ro­biť.

Treba zdôrazniť, že jestvuje iba jedna viera Cirkvi, ako to napísal svätý apoštol Pavol v liste Efezanom: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4, 5-6) „Hoci Cirkev tvoria osoby, ktoré sa odlišujú jazykom, kultú­rou a ob­radmi, ona jed­nomyseľne vyznáva jednu vieru, prijatú od jed­ného Pána a odovzdanú jedinou Apoštolskou tradíciou. Vy­znáva jed­ného Boha – Otca, Syna a Ducha Svä­tého – a ukazuje jedinú cestu spásy. Preto jed­ným srdcom a jednou dušou ve­ríme všetko, čo obsa­huje ústne podané alebo napísané Božie slovo a čo Cirkev predkladá veriť ako Bohom zja­vené.“ (KKC 32)

3. Ekleziálnosť viery znamená aj to, že vyznávať a žiť vieru možno len v Cirkvi, či lepšie pove­dané spolu s Cir­kvou.

Osobná viera veriacich je zá­vislá na viere spoločen­stva. Spoločenstvo veria­cich - diecéza, far­nosť, rodina, tvo­ria zázemie, oporu pre vieru jednotlivcov. Viera praktizovaná a pre­žívaná v Cirkvi je zá­rukou a aj pod­mienkou pravovernosti. V spoločenstve sa učíme ve­riť a žiť tak, ako verí a žije celá Cir­kev. Po vyznaní krstnej viery rodičmi pri udeľovaní krstu deťom je táto osobitná formula vyznania viery ostatných prítomných. Kňaz povie: „Toto je viera naša, toto je viera Cirkvi, túto vieru vyznávame a ona je našou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ Prítomní vyznajú vieru zvolaním: „Amen“.

Veriť v Cirkvi na prvom mieste znamení žiť s Cirkvou a podieľať sa na jej poslaní: ohlasovaní evanjelia, osla­vovaní Boha liturgiou, po­sväcovaní ľudí sviatosťami, uskutočňovaní milosr­denstva a charity k biednym a trpiacim, zo­šľach­ťovaní kultúry národov. Každý kresťan je povolaný a uschopnený podieľať sa na tomto poslaní Cirkvi. Kresťan má nie len v Cirkvi žiť, ale aj v nej pracovať, ako to vyjadril Kristus v podobenstve o robotní­koch vo vinici. Každý z nás má v Cirkvi svoju vlastnú úlohu a poslanie. Treba ho spo­znať a verne napl­ňovať. Ve­riť v Cirkvi teda znamená žiť s Cirkvou a pra­covať pre ňu.

Ak hovoríme o viere Cirkvi, či cirkevnej viere, treba zdôrazniť aj jej úplnosť – integritu. Často sa stáva, že veriaci nepoznajú celý obsah viery Cirkvi, alebo neprijímajú všetko, čo k vereniu predkladá. Práve na tento aspekt viery Cirkvi sústreďuje pozornosť Svätý Otec Benedikt XVI. v apoštolskom liste Porta fidei, ktorým ohlásil Rok viery: „Možno konštatovať, že poznanie obsahu viery je základom toho, aby sme s ním mohli súhla­siť, teda si naplno svojím rozumom i vôľou osvojiť, čo predkladá Cirkev. Poznanie viery uvádza do celku Bo­hom zjaveného tajomstva spásy. Daný súhlas zahŕňa aj to, že keď veríme, slobodne prijímame celé tajomstvo viery, pretože garantom jeho pravdivosti je sám Boh, ktorý sa zjavuje a umožňuje nám poznať jeho tajomstvo lásky.“ Krízu viery, ktorú prežívame, spô­sobuje aj neznalosť jej obsahu. Náš duchovný program na prežívanie Roku viery má v pr­vom rade obsahovať úsilie o prehĺbenie poznania viery a osvojenie si jej obsahu. Vý­datne nám v tom môže pomôcť čítanie Svätého písma a štú­dium katechizmu. Tento rok nám musí po­môcť vstúpiť hlbšie do Kristovho tajomstva a pochopiť ho, privlastniť si jeho bo­hatstvo a krásu.

 4. V súvislosti s cirkevnou vierou treba niečo povedať aj o dôvere voči Cirkvi, ktorá nám vieru k vereniu predkladá.

Pod vplyvom propagandistických ťažení proti Cirkvi v mi­nu­losti a žiaľ aj v súčasnosti, je často dô­vera v Cirkev otra­sená. Mnohí súčasníci upierajú Cirkvi kompeten­ciu učiteľky, iní zasa spochybňujú jej hodno­ver­nosť na zá­klade chýb a nedos­tatkov jej jednotlivých členov. Prečo verím Cirkvi? Odpoveď na túto otázku je zásadná a na­chádzame ju v autorite samého Krista, ktorý dal Cirkvi kompe­tenciu učiť, a v asisten­cii Ducha Svätého, ktorý ju osvecuje. Medzi hlavné úlohy Cirkvi, ktoré dostala od Krista, patrí zvesto­vať po­sol­stvo spásy ľuďom všetkých čias. Po­slanie Cir­kvi ako učiteľky jasne vy­plýva z Kristovho pove­renia, ktoré dal apoš­tolom pri svojom odchode do neba: „Choďte teda, učte všetky ná­rody a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svä­tého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28,19-20) K tomu si treba ešte pripomenúť Ježišove slová: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10, 16) V úlohe učiteľky je Cirkev pod stálym vplyvom Ducha Svä­tého, ktorý ju ve­die, osvecuje a dáva jej silu a múdrosť zvestovať ľuďom tajomstvo Krista. Ježiš jej prisľúbil Ducha Svätého ako Ducha pravdy, ktorý ju uvedie do plnej pravdy, ktorý naučí a pri­pomenie všetko, čo Kristus hovoril a robil. Pô­sobenie Ducha pravdy v Cirkvi možno rozlíšiť na dve sme­ro­vania. Prvé je svetlo Ducha Svätého, ktorým Cirkev po­znáva, ucho­váva a správne vysvet­ľuje poklad Božieho zjavenia a pôsobí hlavne na Učiteľský úrad Cir­kvi. Druhé smerovanie je asistencia, ktorú Duch Svätý poskytuje Cir­kvi pri ohlaso­vaní Bo­žieho slova tak, že dáva výrečnosť hlásateľom a chápa­vosť poslucháčom Bo­žieho slova. Je to činnosť Ducha Svätého, ktorou vzbu­dzuje, udr­žuje a roz­víja vieru v Božom ľude.

V očiach mnohých je Cirkev málo hodnoverná pre naše chyby a ne­dos­tatky. Našou úlohou bude poopraviť názor ve­ria­cich i neveria­cich na Cirkev, a tak aj ich postoj voči nej. Rozho­dujúcou silou v tomto úsilí, aby ľudia verili Cir­kvi, je naše živé a úprimné svedectvo viery. Naše osobné sve­dectvo je rozhodujúci faktor, že ľudia budú ve­riť Cirkvi a uznávať jej auto­ritu ako tl­močníčky a učiteľky Božej pravdy a lásky.

V tomto mesiaci slávime sviatok Všetkých svätých a spomíname na našich drahých zosnulých. V zástupe všetkých svätých vynikajú aj naši vierozvestovia svätí Cyril a Metod, ktorí horlivo a obetavo našim predkom ohlasovali vieru Cirkvi. Za vernosť učeniu Cirkvi a najmä voči Svätému Otcovi veľa trpeli. Povzbuďme sa ich príkladom a utiekajme sa k ním o orodovanie, aby sa naša viera vždy zhodovala s vierou Cirkvi. V obnove našej katolíckej viery nech nám pomáha aj láskavé orodovanie Panny Márie, Kráľovnej všetkých svätých. Všetkých vás zverujem do jej ochrany a udeľujem vám svoje apoštolské požehnanie.

+ otec biskup Štefan

text prevzatý z: dieceza.kapitula.sk/?g=7&ext=11&val=206