Zdá sa, že už aj na naše malé Slovensko dorazili diskusie o tom, či je Katolícka cirkev vo svojom učení aj praxi príliš konzervatívna alebo príliš liberálna, resp. či treba zachovať súčasný status quo. Vlastne tým novým na tom je, že túto verejnú diskusiu iniciujú slovenskí kňazi. Podobne ako pred istým časom v Rakúsku, aj u nás niekoľko kňazov podpísalo výzvu, ktorá nabáda ku konkrétnym zmenám v cirkvi.

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že „reformisti“ žiadajú zrušenie povinného celibátu, svätenie žien, vyšší podiel laikov v správe a živote cirkvi, podávanie Eucharistie znovu zosobášeným, atď. V západných krajinách sa k týmto bodom pripájajú aj problematika homosexuálnych párov či eutanázie a potratov.

Cieľom tohto blogu nie je tento problém rozsúdiť. Nie som teológ, a hoci mám na veci svoj názor, myslím si, že treba tieto veci slušne a vecne vydiskutovať. Bohužiaľ, ako to už zvykne bývať, vecné vyjadrenia veľmi skoro nahradili osobné útoky a výpady. Slušná diskusia s použitím argumentov totiž pre mňa neznamená poprieť svoj vlastný názor. Žiadosť  vyvolala búrlivé reakcie, ktoré sú podľa môjho súdu skôr démonizáciou konkrétnych osôb a podsúvaním tvrdení, ktoré v žiadosti neodzneli. Nešťastné je aj to, že slovenská inciatíva vychádza z rakúskej, kde má tento spor iný kontext. Celý tento spor je však širší a oveľa podrobnejšie sa mu venuje napr. postoy.sk.

Chcem však poukázať na inú vec. Mne pri oboch stranách tohto sporu chýba akési uvedomenie si jednej základnej pravdy – že cirkev cirkvou nerobí jej konzervatívnosť ani liberalizmus – že podľa Božieho Slova sa človek stáva kresťanom preto, lebo stretol svojho Pána, obrátil sa, konal pokánie, získal osobnú vieru. Že zažil osobný Boží dotyk, zásah, ktorý nejakým spôsobom zmenil jeho doterajší život. Obrátenie je takým životným prelomom, že ho nemožno ignorovať. Väčšinou sa dá charakterizovať len ako život „pred“ a „po“.

Tieto diskusie vo mne vyvolávajú silný pocit, akoby „byť kresťanom“ alebo „byť katolíkom“ znamenalo niečo ako sympatizovať s cirkvou na základe jej imidžu. Akoby podľa týchto diskutérov cirkev mohla pritiahnuť ľudí buď na základe otvorenosti voči dobe alebo naopak vďaka vernosti ideálom, ponuke alternatívy voči svetu. Paradoxne, oba tieto prístupy môžu cirkvi čiastočne pomôcť v službe svetu a hoci sa na prvý pohľad zdá, že sa navzájom celkom vylučujú, nie je tomu tak.

Podľa Biblie by cirkev skutočne mala byť vždy alternatívou, kde platia iné pravidlá než vo svete, kde panuje láska a odpustenie, kde človek môže zažiť vzkrieseného Krista a celkom iný štýl života, než ponúka svet. Na strane druhej, cirkev musí byť otvorená voči svetu, hovoriť jazykom, akému svet rozumie, prejavovať Božiu lásku praktickým a zrozumiteľným spôsobom (formou služby). Určitá konzervatívnosť aj otvorenosť je preto nevyhnutná. Na tomto mieste sa nezaoberám otázkami ako je homosexualita či eutanázia, pretože tie sú podľa môjho vedomia a schopnosti chápať Božie Slovo úplne mimo Boží plán a vôľu.

Cirkev nie je kultúrna inštitúcia ani firma, ktorej produkty sa majú páčiť. Zmyslom cirkvi nie je získať priazeň davov. Úlohou cirkvi nie je ani zotrvať v myslení 12. storočia a pri každej zmienke o zmene hroziť peklom. Cirkev sa nemôže snažiť pritiahnuť ľudí tým, že sa zabetónuje alebo naopak totálne prispôsobí. Cirkev môže získať ľudí len hlásaním Ukrižovaného, evanjelizáciou, poctivou misiou a službou. Získať niekoho pre Krista nie je vecou marketingu ani šikovnosti, je to vec Božej milosti, nadprirodzená práca Svätého Ducha, ktorý koná v srdci človeka. Je to vec dotyku Božej lásky, ktorý nedokáže človek nijakým spôsobom vyprodukovať. Môžeme mať cirkev superkonzervatívnu, superliberálnu, s mnohými projektmi – ak v nej nebude vanúť Duch, ak sa nebudú diať Božie veci, tak to nemá zmysel.

Neustále počúvame plač nad tým, ako sa Európa odkresťančuje. Tento výrok je pravdivý len čiastočne. Áno, kresťanské hodnoty sú zatracované a zosmiešňované, do popredia sa tlačia veci niekedy až choré a perverzné. Na strane druhej, ak by bola Európa natoľko kresťanská, ako sa snažíme samých seba presvedčiť, nemyslím si, že by uzrelo svetlo sveta také množstvo vojen (vrátane hrôz holokaustu), korupcie či iných negatívnych fenoménov. Nie je to skôr tak, že síce zástupy ľudí v minulých storočiach do cirkvi chodili, ale k Bohu nikdy vnútorne nepriľnuli? Nie je to o tom, že sa celé národy pokresťančili, ale nie vždy zevanjelizovali? Že sa len jednoducho jedno náboženstvo vymenilo za druhé bez vnútornej zmeny, pokánia a znovuzrodenia? Napokon, nie sú dejiny plné svätcov, ktorí znovu a znovu vychádzali na misijné pole, pretože ľudia odmietali cirkev (don Bosco, Filip Neri, František)?

Prečo neustále plačeme nad stratou pozícií, prečo sa vybíjame debatami o veciach, ktoré nikoho nespasia? Prečo radšej nerozvíjame službu evanjelizácie a misie priamo tam, kde dnes Boha odmietajú? Prečo očakávame, že sa budú kresťanské hodnoty presadzovať samé? Veď niekto musí byť nositeľom týchto hodnôt! Neexistujú niekde vo vzduchoprázdne v katechizmoch a zbožných prianiach...

A tak, milí konzervatívci aj reformisti, myslím, že odpoveď na otázky leží niekde inde. Cirkev neporastie ani zabetónovaním sa, ani prílišnou otvorenosťou a prispôsobením sa. Porastie evanjelizáciou a misiou v moci Božej – vo vanutí Božieho Ducha.