Medzi prvoradé povinnosti kňaza patrí návšteva a duchovná starostlivosť o chorých. Už v kňazskom seminári nám túto črtu pastoračnej služby vštepovali. Domnievam sa, že väčšina z nás to aj správne pochopila. Vysvätený služobník berie v deň prvého piatku mesiaca Sviatosť Oltárnu, štólu, olej chorých, brožúrku s obradom a prípadne menoslov chorých, ak ho už neovláda naspamäť. Takto vystrojený sadá do auta, prípadne ide pešo a psychicky a duchovne pripravený odchádza s tým, že niekoľko hodín strávi medzi staršími a chorými ľuďmi. Ide o dielo, ktoré je náročné, ale určite obojstranne požehnané – majú z neho osoh duchovní pastieri, ale aj naši chorí.

            Mnohí netušia o skutočnostiach, ktoré sa udejú v zákulisí tohto záslužného diela. Zákulisie je pre ľudí veľkým lákadlom a tajomstvom, nech ide o čokoľvek. Ja ponúkam niekoľko postrehov z tejto služby, z jej zákulisia. Majú síce podobu ľahšieho nadhľadu, no sú skúsenosťou človeka, ktorý aj napriek tomu, že komunikuje s posvätnými skutočnosťami, predsa len zostáva človekom so všetkým, čo k tomu patrí.

            Prvou témou sú schody a tmavé bytovky. Vždy do takej vstúpim. Všade okolo tma. Údajne majú svietiť úsporné svietidlá na každom poschodí. Počas základnej vojenskej služby sme také volali „bojovky“. Teraz však, ako na potvoru, nesvieti ani jedna. Tápajúc a hmatajúc rukami okolo steny som sa vybral na štvrté. Prvé poschodie som zdolal, no len čo som začal stúpať na druhé, zrazu to prišlo. Bác! Vytiahol som sa v celej svojej telesnosti na schody. Chvíľu som nebol schopný pohybu. Vyrazilo mi dych. Po chvíli som sa pozviechal a dostal sa aspoň na kolená. Môj pád bol hlučný. Počul som, ako v najbližšom byte zaštrngotal kľúč. Zo všetkých síl som sa zdvihol a oprel sa o neosvetlenú zadnú stenu. Temer som s ňou splynul a zatajiť dych som nemusel, lebo ten sa mi po páde ešte nevrátil. Súčasne s mojím pohybom sa otvorili dvere na byte. Vystrčila sa akási hlava a starší hlas zahučal: „To bol určite bezdomovec! Tí sa tu chodia občas zohriať. Ten nový primátor by mal konečne s nimi urobiť poriadok! Háveď akási!“ Počul som už len zvuk zaplesnutých dverí. Nastalo ticho a v tom momente sa zasvietilo sliepňavé svetlo „bojovky“ nad mojou hlavou. Prvé rozhodnutie – nabudúce mi do prvopiatkovej výbavy pribudne baterka.

            Druhá skúsenosť sa nazýva kľúč. V jednom dome som bol zvyknutý so súhlasom domácej, že si môžem sám vybrať kľúč od bráničky a odomknúť si. Pri odchode som ho vždy uložil do skrýše, o ktorej vedela iba domáca a ja. Istý čas to fungovalo bezproblémovo. Až raz... Pristúpil som k skrýši s úmyslom vyzdvihnúť kľúč. Ruka mi zmeravela. Zrak mi utkvel na chodníku vo dvore. Asi tak vo vzdialenosti dvoch – troch metrov od bráničky ležal na zemi kľúč. Dodnes neviem, ako sa tam dostal. Začal som sa zaoberať tým, ako sa k nemu dostanem. Spomenul som si na mladé roky a napadlo mi, že bráničku jednoducho preskočím. Dôkladne som sa poobzeral, či nemám nablízku divácku kulisu. To by bolo divadielko, keď dôstojný pán skáče ponad bránku! Navôkol som nevidel nikoho. Nastal teda čas. Jedna noha tam, ruka tam, druhá noha už-už prekračovala bránku, keď sa tu zrazu objavil... Bol to veľký pes. Lenivým krokom prišiel spoza rohu, zívol a ľahol si asi tak pol metra od kľúča. Ešte predtým ho stihol dôkladne očuchať a olízať, a potom sa na mňa skúmavo pozrel. Robil to tak, akoby sa mi chcel vysmievať, akoby mi chcel povedať: „Tak poď si preň, ty frajer!“ Nie! Na to mu neskočím! Visiac na bránke ako sliepka na pánte som horúčkovito rozmýšľal, kde sa to psisko vzalo. Aha! Už to mám! Zbadal som otvorené zadné dvierka od susedného domu. Bývali tam Rómovia. V rýchlosti som uvažoval takto: Ak je to rómsky pes, bude určite hladný. Omnoho viac, ako jeho pán. Keď mu vojdem do rany, určite si všimne, moje telesné proporcie a bude sa usilovať, aby ma načal. Takú radosť mu však neurobím! Radšej som to vzdal. Bol by to nerovný zápas. Prehral som bitku, nie však vojnu. Zoskočil som, oprášil som sa a istený železnou bráničkou som psovi pohrozil. Dodnes mám pocit, že sa z mojej bezradnosti vysmieval. Až vtedy som si uvedomil, že som hore na bráničke, na jej hrane, strávil hodnú chvíľu. Vrátil som sa, aby som si to obzrel lepšie. Veru neviem, ako som sa tam hore udržal. S odstupom času si myslím, že to má jediné možné vysvetlenie – strach a stres. To bola príčina, že som tam hore stvrdol v kŕči strachu. Druhé rozhodnutie – nabudúce si zoberiem mäkký ohýbateľný drôt. V prípade potreby ho do otvoru v bráničke zasuniem a kľúč pritiahnem pomaličky k sebe. Psa som neriešil. Zaumienil som si, že na druhý pokus si so sebou zoberiem aj kus iného tvrdšieho drôtu. Použijem ho na zadný vchod do dvora. Urobím to ostentatívne pred očami psa od susedov, aby aj on pocítil, čo je to bezmocnosť...

            Najviac mi dá zabrať komunikácia so staršou dámou na vrchnom poschodí panelového domu. Je totiž hluchá ako peň. Pri každom pokuse najprv vzývam o pomoc všetkých svätých, až potom pristúpim k zvončeku a zazvoním. Scenár je každý prvý piatok rovnaký. Po hodnej chvíli intenzívneho zvonenia sa ozve v slúchadlo zachrípnutý hlas: „Kto je?“ Hneď odpoviem: „To som ja, pani... Otvorte mi!“ Nič, bez odozvy... Ako tak pridávam na intenzite hlasu, v paneláku sa prebúdza život. Pomaly sa pootvárajú všetky okná na ňom s výnimkou jedného jediného... Každý si domyslí, čie to jediné okno asi je... Medzitým susedia kompletne pootvárajú svoje okná dokorán a povzbudzujú ma – „Ešte zvoňte! Musíte viac kričať! Ona asi zaspala.“ Napokon sa vždy nájde jedna dobrá duša, ktorá mi otvorí, vpustí ma dnu a spolu zazvoníme na patričných dverách. Prakticky okamžite sa dvere otvoria a v nich sa zjaví usmievavá tvár starenky, ktorá mi adresuje jemnú výčitku: „Ale, dôstojný pán, mohli ste zazvoniť...Nemuseli ste buntošiť susedov! Veď tam dole pri vchode je zvonček. Spokojne ho nabudúce použite, dobre?“ Usmejem sa a poviem: „Dobre, ďakujem!“ Hoci viem, že sa celá „story“ zopakuje navlas rovnako aj nabudúce. S hluchotou a sklerózou si tak ľahko neporadím.

            Zišiel sa mesiac s mesiacom a ja som plný odhodlania nastúpil znova do služby chorým. Ešte v predvečer som si všetko položil na stôl. Dôraz som kládol na to, aby nechýbala baterka a drôt. Ráno som si to prekontroloval a vykročil som.  Tento raz som naozaj vykročil, lebo auto bolo nepojazdné. V dobrej nálade som prešiel niekoľko sto metrov k prvému bytu. Chytil som kľučku na dverách, keď sa ma zmocnil zvláštny pocit. Poznáte to... Rukou som začal šmátrať vo vreckách na vetrovke. Prišiel čas „fleš kontroly“. Áno, baterka je tu. A čo drôt? Áno, mám ho. Vydýchol som si. Vtedy mi doplo. Počul som vnútorný hlas, ktorý má káral. A kde máš Sviatosť? Nemám, zabudol som. Nadávajúc si do hlupákov som sa otočil a vrátil domov, aby som zobral to najdôležitejšie... Okamžite mi napadla scéna s evanjelia, ktorá hovorí o návšteve Ježiša v Lazárovom dome. Vtedy Pán vytkol Marte: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“

/Lk 10, 41 – 42/

            Napriek tomu, veľmi rád konštatujem, že viaceré príbytky „žijú“ v očakávaní príchodu kňaza, ktorý prináša duchovnú posilu. Páči sa mi čistý stôl, ktorý je prikrytý bielym obrusom. Neskrývam nadšenie, keď vidím novú sviecu, pripravené zápalky a krížik na stolíku. Je to naozaj vhodné a dôstojné miesto, aby tam spočinula eucharistia. Zvykám si na tmavé bytovky, rešpektujem zamknuté brány a odháňam psiská. Ťažšie už znášam, ak v dome býva viac ľudí, no chorý, a miestnosť je nepripravená, nevyvetraná. Vrcholom všetkého je, ak na stolíku, na ktorý mám uložiť Sviatosť Oltárnu, objavím najnovšie číslo bulvárneho plátku. Zrejme ide o najčítanejšie médium na Slovensku, žiaľ... Či majú v tom dome aj literatúru s duchovnou náplňou, to je diskutabilné... Nič ma však neodradí od tejto služby, ktorá navracia nádej a uzdravuje ubolenú dušu, ktorá je už poznačená chorobou a starobou. Všetci sa učíme prekonávať ľudskú biedu a ponad ňu vnímať jas čistej prítomnosti Ježiša, ktorý sa rovnako postaral o malomocných, ako aj o duchovne znečistených. Nakoľko je to len možné, vytvorme dôstojné miesto pre Spasiteľa, ktorý prichádza do ľudských duší ako vzácny hosť! Prvý piatok v mesiaci môže byť ukážkou spočinutia Pána v ľudskom príbytku. Všetci, ktorí máme na to vplyv a dosah, urobme všetko pre to, aby z tohto tajomného stretnutia vzišlo vždy veľa požehnania!  Štefan Vitko