Sonda do života nášho zdravotníctva

     Udalosť, ktorú som zažil, musím vyrozprávať. Chcem sa s ňou podeliť a vysloviť spoluúčasť všetkým, ktorí toto zažívajú pravidelne. Mojím cieľom bola nová moderná poliklinika v istom okresnom meste, hneď pri železničnej stanici. Mal som informáciu, že treba prísť včas. Privstal som si. Aspoň, tak som si to myslel. No, nebolo tomu tak.

      Pri príchode ma potešilo, že som zaparkoval ako prvý. Chápal som to ako dobré znamenie. Optimizmus rýchlo zo mňa vyprchal, keď som zbadal dlhý rad pacientov, ktorý sa ako had vinul pred ešte zamknutou budovou. Bolo trištvrte na šesť. Dozvedel som sa, že jej dvere sa otvoria o pol siedmej. Nadýchol som sa a v mysli sa vrátil do starých čias, keď som pred rokmi prechádzal cez park do gymnázia. Aký paradox! Hneď, vedľa polikliniky je pamätník padlým. Sú tam inštalované dve delá, asi z obdobia 2. svetovej vojny. Pohľad naň pripomína krušné staré časy bojov. Pohľad na dlhý rad klientov pred poliklinikou zas rovnako krušné staré časy. Tie, ktoré sa niesli v znamení dlhých radov na banány, pomaranče alebo juhoslovanskú vegetu. Dva pamätníky vedľa seba! Vraciame sa do starých čias? Všímal som si ľudí. Stáli pokojne, až odovzdane. Zdá sa, že so situáciou boli zmierení. Nachvíľku mi preblesla mysľou Haberova pieseň – Život je nuda. Okrem iného sa tam spieva: „ ...ľudia nie sú naštvaní, dostať banány...“ Mýlil som sa. Niektorí boli ako sopka. Nedopatrením som urobil úkrok smerom k dverám. „Kam sa tak ponáhľate, mladý pán? zaznela otázka adresovaná mne. To „mladý pán“ mi polichotilo. A to aj napriek tomu, že ju hnevlivo položil ešte vyrovnaný muž po osemdesiatke. Vzápätí som počul tlmený rozhovor dvoch mladých dám vo veku  -násť rokov. Počul som: „Pozri, ten starý sa chce predbehovať!“ Nie, nie, táto poznámka nepatrila osemdesiatnikovi, ale mne. Mám smolu, že som vo veku, keď som pre starších mladý a pre mladých starý. Disciplinovane som zacúval do radu. Radšej som si všímal prebúdzajúce sa mesto. Prišli ľudia z technických služieb, ktorí vyprázdňovali odpadkové koše. Park sa začal hemžiť ľuďmi. Všetko zrazu ožilo. Ľudia sa náhlili do práce. A aby som nezabudol, aj študenti. Všimol som si zvlášť partiu chlapcov – stredoškolákov. Jeden z nich mal štýlovo cez hlavu prehodenú kapucňu mikiny. Iný, pre zmenu, kapucňu nemal. No zato mal fantastický účes – a la Hamšík. Keby som sa takýto objavil pred rokmi v bráne nášho gymnázia, nie riaditeľ, ale upratovačka by ma metlou vyobšívala a vyhodila na ulicu. Napokon, to je jedno! Časy sa menia. Chlapci, očividne spolužiaci, mali ešte jednu povinnosť. Vytiahli z vrecka cigarety, zhrkli sa do úzkeho kruhu a už som len videl obrovský kúdol dymu. Konali rýchlo. Presne tak, ako spieva Richard Műller – Cigaretka na dva ťahy..., a to doslova a do písmena. Z ich počínania som usúdil, že chcú chytiť ešte nultú hodinu. Také ranné mesto má ešte svoje čaro. Nemohol som si nevšimnúť, že niektorí muži (starší), stojaci v rade, začínajú stepovať. Nie, zima nebola. Príčinu som si domyslel. Ozvala sa príroda. Aj ja som si dal neprozreteľnostne kávu. Tá predsa odvodňuje a zvierače už tak dobre nepracujú. Niektorí z nich takticky vystúpili z radu a navštívili neďalekú zeleň. S veľkou úľavou na tvári sa potom vrátili na svoje miesta. Ja som zatiaľ v tejto skúške obstál. Pohľad mi padol na oznamy, ktoré viseli za sklom. Jeden z nich sa týkal „môjho oddelenia“. Stálo tam, že v piatky sa časenky nevydávajú. Zhlboka som si vydýchol. Dnes je predsa streda! Po hodine čakania sa konečne dvere otvorili. Národ sa vovalil dovnútra. Ja som vystúpil na prvé poschodie a zahol k dverám. Čakalo ma veľké prekvapenie. V čakárni nebolo ani duše. Nemohol som tomu uveriť. Znenazdajky som sa pozrel na dvere. Na štítku bolo mikroskopickým písmom napísané – Časenky sa nevydávajú ani v stredu. Cítil som sa sklamaný a podvedený a hlavne, bol som unavený. Na dverách bolo uvedené tel. číslo. Poznal som ho naspamäť. Niekoľko dlhých dní som sa snažil na toto číslo dovolať. Vždy neúspešne. Nezdvihol nikto, hoci sme všetci poučení, že na vyšetrenie sa treba telefonicky objednať. Pomaly som sa pobral preč. Dôsledky vypitej kávy sa už dostavili. Chcel som aspoň navštíviť sociálne zariadenie. Bolo zamknuté, ako inak. Na dverách stálo – Kľúč si vyžiadajte na ambulancii, ktorú ste navštívili. Zvesil som hlavu a odišiel. Prišiel som na parkovisko. Predo mnou práve ktosi platil. Ten pán priložil lístok na displej. Ukázala sa suma, ktorú pán okomentoval slovami, ktoré sa v mojom slovníku neobjavujú. Keď som priložil parkovací lístok ja, ihneď som všetko pochopil. Suma sa mi videla príliš veľká. A navyše, vôbec nič som nevybavil. Ešte minútku som iba tak posedel v aute. Upokojilo ma to. Len som sa znovu opýtal, či sa nevracajú staré „dobré časy“. Tie delá pri poliklinike, dlhé rady čakajúcich pacientov, neľudské zaobchádzanie a vodenie „za nos“ nevinných pacientov, ktorí sú „vinní“ azda iba tým, že sú chorí a potrebujú lekársku pomoc. Čo vám to hovorí? To sme už predsa zažili pred desaťročiami! Žeby to bolo späť?

      Nechcem sa nikoho dotknúť. A už vôbec nie tých, ktorí v zdravotníctve a v jeho manažmente poctivo pracujú. Mnohých takých poznám osobne. Mám k nim úctu. No dnešná udalosť ukázala, že na celú akciu som bol nedostatočne pripravený. Nezohnal som si potrebné informácie a ani moja psychická príprava nespĺňala náročné parametre. Vinu beriem na seba. Môžem si za to sám. No poviem vám, nevzdám to! Zajtra skúsim znovu! Bude to pokus o reparát. Neviem, či bude úspešný, no viem, ako začnem – kávu si už ráno nedám...

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    ŠV