Bohoslužby sa skončili. Kňaz odišiel od oltára. On ešte chvíľu zotrval v zamyslení. Iba krátko. Ľudia už totiž vychádzali vonku. Dvere sa otvorili a dovnútra zavítal studený povianočný vzduch, ktorý nemilosrdne nachádzal každú škáročku na odeve. Vstal, kľakol a pobral sa do januárovej tmy. Čiapku stiahol hlbšie na oči, vyhrnul si golier a vykročil. Čakala ho necelá polhodinka cesty. Vzdialenosť k bytu nebola jediným protivníkom. V protismere fúkal studený vietor, ktorý spomaľoval chôdzu čerstvého šesťdesiatnika. No on sa poddať nemienil. Pridal do kroku. Zrazu sa mu zazdalo, že počuje za sebou kroky. Zbystril sluch, no vzápätí sa upokojil. To bol len zvuk jeho krokov. To bola úľava! Teraz večer, v tme, hm... môže to byť hocikto. Nikdy nevieš, kto na teba striehne. Ale znovu! No teraz to bolo zreteľnejšie. Musel sa obzrieť. Jasne videl za sebou tmavé postavy. Pre tmu a nepriazeň počasia ich nedokázal bližšie identifikovať. Jedno však vedel určite – musí pridať. Nestačí pridať, musí sa rozbehnúť. Tak aj urobil. Periférne videl, že osoby idúce za ním sa tiež nechceli dať zahanbiť. Podľa jeho vzoru preradili na vyššiu rýchlosť. On, čerstvý šesťdesiatnik, pozbieral všetky sily, veď bytovka bola už na dohľad a hoci stratil čiapku a trochu aj dôstojnosť človeka idúceho z bohoslužieb, priam vletel do vchodu a prudko zabuchol za sebou dvere. V tranze stihol ešte aj zamknúť. Potom sa iba oprel o zábradlie a zalapal po dychu. V priebehu niekoľko desiatok sekúnd sa prenasledovatelia prirútili k dverám. Počul ich kroky. Kľučka cvakla, no naprázdno. Ešte zaregistroval jeden či dva tupé údery na dvere, a potom bolo ticho. Ticho blahodarné a milosrdné. Po chvíli sa pozbieral. Jeho postava sa vzpriamila. „Veď ja im ukážem,“ hundral popod nos. No vzápätí sa zahanbil, lebo si uvedomil, že hovorí sám so sebou. Až teraz mu všetko došlo a roztriasli sa mu nohy. Celý sa chvel a ešte hodnú chvíľu v teple obývačky spracovával večerné dobrodružstvo. Na druhý deň už od obeda riešil dilemu – ísť či neísť. Ani Shakespeare by nevymyslel dokonalejšie napätie. Bol predsa zvyknutý denne absolvovať cestu do kostola a späť. No po tom včerajšom otrasnom zážitku mal strach. Také niečo ešte nezažil. A to už mal za sebou roky totality, kedy bol všelijako prenasledovaný, lebo k viere sa statočne hlásil. Ale čo teraz? Toto je nová skúsenosť. Nakoniec sa rozhodol. „V rokoch totality som bol odvážny a toto ma má odradiť? Nie!“ Keď prišiel čas, opäť sa obliekol a vykročil. Zobral si aj inú čiapku. Nerátal totiž s tým, že by tú zo včerajška našiel. Aj bezdomovci brázdia sídliská. Určite ju dnes objavili a použili na záchranu svojho zdravia. Situácia sa opakovala ako cez kopírovací papier. Po skončení bohoslužieb si vyhrnul golier, stiahol čiapku na uši a pobral sa domov. Na prekvapenie sa cítil vnútorne zmierený, necítil nijaké zvýšené napätie. Prešiel asi tretinu trasy. Zrazu kroky. Už sa ani neobzrel, len sa rozbehol. V rýchlosti sa mu zdalo, že už-už ho chytá nejaká ruka za golier. Zdalo sa mu, že na krku cíti horúci dych prenasledovateľa. Teraz už nedokázal rozlíšiť, čo je realita a čo je jeho vlastná fantázia. Zrazu sa pošmykol a spadol do snehového záveja. Nestalo sa mu nič, pristál mäkko, len z nejakého dôvodu nemohol hneď vstať. Vzdal to. Nech sa stane čokoľvek. Medzitým už počul, ako sa prenasledovatelia priblížili. Zdvihol sa na lakti a pred sebou videl päť či šesť starších ľudí. Pribehli k nemu, a keď sa nad neho sklonili, zmeravel. Poznal ich všetkých z kostola. „Nič sa vám nestalo? Ste v poriadku?“ Ich starostlivosť bola pravá, nepredstieraná. Pokračovali: „Viete, už dlhší čas sa chceme každý večer po sv. omši na vás „zavesiť“,“ vysvetľovali, keď mu pomáhali na nohy, „vy jediný totiž nosíte na sebe reflexnú vestu, s vami by sa nám išlo bezpečnejšie.“ „Ale klobúk dolu, krok máte ako mládenec!“ Nebol schopný nič povedať. Oprášil sa od snehu, mlčky sa zaradil na čelo miniútvaru a odovzdane, ako vodca, odvádzal svoje „stádo“ domov. Vy, ktorí navštevujete bohoslužby, stávate sa pre iných vodcami. Akoby ste mali na sebe reflexnú vestu. Vtedy, keď treba niečo úradné vybaviť na farskom úrade; vtedy, keď treba zistiť, kedy sa spovedá a kedy sú bohoslužby; vtedy, keď treba odkázať duchovenstvu niekoľko „štipľavých“ slov a možno aj vtedy, keď niekto nenájde odvahu povedať tomu istému adresátovi pár slov poďakovania... Tých našich s reflexnými – božími prvkami v duši až tak veľa nie je. No tí, čo sú, sú viditeľní svojím životom. Odkazujem im: „Neutekajte! Aj tak je to zbytočné.“ Pán nájde spôsob na to, aby sprevádzali svoj sprievod bezpečnou cestou do bezpečného cieľa. (šv)