Býva dobrým zvykom, že sa ľudia vzájomne obdarúvavajú. Týka sa to najmä okruhu sviatkov, ale aj iných príležitostí. Veľa sa hovorí o tom, že darček nemusí adresátovi vyhovovať a ten má potom komplikáciu, čo urobiť s darčekom, ktorý "nesadol". Niektorí sa snažia nechcený artikel vymeniť, iní sa ho jednoducho zbavia a napĺňajú nádoby na odpad. Vždy som mal nadhľad nad touto vecou a komentoval som ju s jemnou iróniou. Trvalo to však len dovtedy, kým som nezačal bilancovať a selektovať dary, ktoré som prijal pri príležitosti životného jubilea. 

       Najprv som vytriedil veľké množstvo obalového materiálu. Rôzne tašky a taštičky, farebné vrecká na šnúrke, ligotavé a farebné obalové materiály od výmyslu sveta. Celkom slušne som nimi naplnil asi 2 igelitové tašky a uložil ich do skrine. Dôležitejšia je však otázka - "Čo obsahoval tento obalový materiál?"  V prvom rade veľké množstvo alkoholu rozmanitého druhu. Pokoj! Som nad vecou a vôbec ho nemienim konzumovať. Len som rozmýšľal, či vlastne vieme, že tento dar je východiskom z núdze. Obšas nás nejaké jubileum prekvapí. Zrahu zistíme, že je "o päť minút dvanásť" , a my nemáme poruke nijaký dar. Čo urobíme? Poď ho do potravín, a to priamo do regálu s alkoholom! Je to síce primitívne riešenie, no jednoduché a vždy dostupné. Pritom si ešte myslíme, akú láskavosť prejavujeme darcovi, keď mu so širokým úsmevom odovzdávame tašku s charakteristickým oblým obsahom. Nazbieralo sa mi toho požehnane. Čo s tým? Kajúcne priznávam, že som už odčerpal z tejto zásoby, keď som medzičasom obdaroval iných životných jubilantov... To však zďaleka nevyriešilo moju dilemu, čo urobím s "ohnivou vodou" v mojej špajzi. Myšľou mi prebehla myšlienka, že oslovím chlapcov, ktorých označujeme ako "ľudia bez domova". Denne ich vídavam, občas aj triezvych. Paradoxne, domov je práve to, čo im chýba najmenej. Väčšinou hľadajú niečo "na potúženie". Keby som pred nimi odkryl "poklady mojej špajze", ihneď by sa dostali do tranzu a snáď by ma zvolili aj za prezidenta. Naivný však nie som. Ich priazeň by som požíval dovtedy, kým by sa neminuli všetky zásoby. Napokon, ani z morálneho hľadiska toto riešenie neobstojí. Ponúkať závislých sa nemá. Priznávam, že zatiaľ nemám riešenie. Alkohol nejpovažujem za vhodný darček. Zrejme ho však bezmocne posuniem ďalej do kolobehu, a to aj s tým rizikom, že sa mi cez mojich priateľov vráti...

      Na niektoré darčeky sa pozerám denne. Nachádzajú sa za sklenenou vitrínou v obývacej izbe. Ide o rôzne sady pohárov, rôzne servisy na podávanie čaju, kávy alebo torty. Priznám sa, že niektoré som za desaťročia vôbec nepoužil. Zvykol som si totiž na niekoľko kusov takmer otlčených šálok v kuchyni, z ktorých denne popíjam čaj, kávu, kakao, atď....Ozaj! Videl to svet, že každý, kto sedí v obývačke, je nútený sa pozerať do presklenných výplní skríň a "adorovať" prvotriedne nádoby rozmanitého servisu, ktorý nám kedysi niekto daroval z lásky a úcty, no pritom nám nechtiac vyrobil problém do budúcnosti. Azda niekomu, kto ich nemá, by sme tým urobili radost. 

      Nesmiem zabudnúť na gýče. Je paradoxné, že je ich všade plno. Darca si myslí, že nám urobí radosť, keď nás obdaruje gýčom. Väčšina ľudí nedokáže rozlíšiť gýč od hodnotnej veci. Mám na mysli rôzne nádoby, figúrky, niekedy, žiaľ, aj gýčové náboženské predmety. Situáciu riešim tam, že istý čas ich nechávam na očiach, no postupne ich "sťahujem z obehu". Ľudia nám niekedy v bezradnosti prinášajú a podstrčia celé tašky plné devocionálií, ktoré zostali po zostnulých rodinných príslušníkoch. Je pekné, že ich nechcú len-tak vyhodiť a radšej narobia starosti nám, lebo ako hovoria - sme "od fachu". Držíme sa zásady, že to, čo je horľavé, zhorí a ostatné predmety zoberú nebožtíci so sebou do hrobovej jamy. Čo teda obstojí ako hodnotný dar? 

      Je dobré, ak poznáme záujmy a zameranie tých, ktorých chceme obdarovať. Potom je celá situácia pre nás ľahšia a jednoduchšia. Ja preferujem dobrú knihu ako dar. Okrem toho aj nejake CD alebo DVD, ktoré urobí radosť a nebude záťažou. Aj praktická vec do domácnosti obstojí ako dar. Ak si trúfneme na kúpu súčasti odevu, tiež môžeme zabodovať. Keď si ani potom nevieme rady, darček s obálkou a s istým obnosom v nej môže byť vítaný. Pokiaľ zvažujeme bonboniéru či inú sladkosť, ktorú už istý čas skladujeme doma, radšej overme vopred dátum expirácie, aby sme nedarovali niečo, čo je už po záruke. Bonboniéry a dezerty sú lákavou možnosťou pre cirkuláciu darov v určitom okruhu ľudí.

       Čím je človek starší, tým menej túži po materiálnych daroch. Veriaci a niekedy aj neveriaci človek ocení, keď sa dozvie, že bola za neho odslúžená sv. omša. Povzbudí aj uistenie, že ako jubilanti a oslávenci sme boli zahrnutí do duchovných a modlitbových aktivít jednotlivcov či spoločenstiev. Neradi chodievame "s holými rukami", keď treba blahoželať a oslavovať. Veľkosť materiálneho daru nezaváži, lebo sú ľudia, ktorí hovoria, že majú všetko a že nič im nechýba. Určite všetci - tí, čo majú menej, aj tí, čo majú plné vitríny vzácneho porcelánu, potrebujú milosť zhora. Tej nikdy nie je dosť! Každý jubilanť a oslávenec nech je pre nás vďačným objektom na obetovanie Pánovi, ktorý rád rozdáva dobré veci svojim stvoreniam.    ŠV