Dnešné prezeranie fotiek z lezenia ma inšpirovalo k napísaniu ďalšieho článku. Spomenula som si na pocit, keď som zletela z jedného previsu na stene vo Vrbove.

Bola som už tak vysoko.. už len pár chytov mi chýbalo aby som mohla zazvoniť na zvončeku, že som to zvládla. No bol tu ten previs. Jeden z tých najväčších čo tam sú (nie že by ich tam bolo tak veľa). Už som nevládala, ale povedala som si, že to zvládnem. Naozaj z posledných síl som sa chcela chytiť niečoho, čo si nepamätám ako sa to volá, ale dá sa na tom celkom pekne zachytiť, no prerátala som sa. Bola som príliš nízko na to, aby som tam dotiahla a teda moja ruka preletela vzduchom a ja som padala.

Našťastie ma istili no ten pocit bol neopísateľný. Priznávam, že pocit voľného pádu mám rada, ale toto bolo na mňa veľa. Nepadla som ani tak nízko, práve že len trošku, ale všetko to, že som už nevládala a ten hnev na seba, že som to nezvládla ma tak trochu zlomil. Nedala som to na sebe znať, len som sa pokúsila dostať naspäť na stenu, no to už ma spúšťali dole.

Teraz to skúsim preniesť do inej situácie.

Predstavte si, že sa o niečo veľmi usilujete. Modlíte sa za to k Pánovi a vyzerá to tak, že sa to naozaj podarí a že vám to dopraje. Už ste takmer pri cieli. Chýba vám len malilinká časť a to o čo ste sa usilovali bude vaše. No naraz príde niečo čo sa vám postaví do cesty. Možno je to nejaká prekážka v podobe nejakej osoby, udalosti.. niečo čo nastražil diabol..

Pri boji s tým pomaly strácate silu. Zabúdate na modlitbu, na Pána a sústredíte sa na to zlé. A to je to najhoršie čo môžete urobiť. Keď sa to stane ste, jednoducho povedané, v kýbli. A to nežartujem.

Raz za čas si na to spomeniete, že „Hups, mohol/a by som sa znova začať modliť“ ,ale to už ste príliš zabratý bojom. Je síce pravda, že veľa ľudí si uvedomuje, že nesmie od modlitby upustiť, ale nanešťastie tých druhých je viac.

A tak, po čase keď už naozaj nebudete vedieť čo ďalej, budete padať od únavy, pokúsite sa o posledný ťah typu: ,,Buď sa zachránim alebo zomriem.“ Často sa práve vtedy ľudia prerátajú a nestihnú sa zachytiť. Chýba im na to potrebná sila modlitby. Zlý vyhráva a my padáme.
No našťastie je tu ten, ktorý nás chytí. Miluje nás a teda ostal prítomný aj vtedy keď sme ho takpovediac ignorovali.

V Biblii sa píše: ,, Uzmieri previnenia, pomáha pri páde, pozdvihuje dušu, rozžiaruje oči, poskytuje uzdravenie, život a požehnanie.“ (Sir 34,20)
A teda, Pán je tu aj na to, keď sa preberieme a zistíme, že zatiaľ čo sme sa „zabávali“ so zlom sme si naňho nespomenuli, aby nás vyliečil.

Ako bolo raz u nás povedané po chválach NIKDY NEPADNEŠ HLBŠIE AKO DO PÁNOVHO NÁRUČIA.
No nie je to úžasné? :)