Ne(tradičné) vinšovačky
FERKOVI SZABOVI K 60-ke
(Hriňová, 16. 11. 1971)
Milý Ferko,
v tejto – tak slávnostnej – žitia Tvojho chvíli,
keď sme k Tebe všetci prenáramne milí,
chcem Ťa veršom skromným priateľsky pozdraviť,
Tvoju 60-ku tak svojsky osláviť...
V spomienkach zalietam do Banskej Bystrice –
do tej Kapitulskej kamennej ulice,
ktorou sme sa toľko našpacírovali
a reverendami prach v nej zametali.
Budova starého nášho seminára
pred zrakom duchovným sa mi dnes vynára
a s ňou tie zážitky: krásne i ponuré –
sťa zrnká ruženca na hodvábnej šnúre.
Dvadsaťdva mladíkov z rôznych kútov vlasti,
prišlo okusovať seminárske slasti,
prišlo sa pasovať s veľkou Božou vedou,
ktorá pre dosť mnohých dlho bola biedou.
Ty si prišiel s tmavou kučeravou hlavou,
ovenčený čerstvou fotbalovou slávou,
ktorú si si získal na Znievskom gympli,
kde sa Tvoje sily ku matúre vypli.
Cirkusácke kúsky rád si nám predvádzal,
a aj nás ku tomu horlivo navádzal,
na nose si nosil pinče a paličky
a na brade zase stoly a stoličky.
Veselá boli sme na ročníku chasa,
k dispozícii bol klavír, husle, basa,
športovci šikovní, do fotbalu draví,
no aj do učenia dosť šikovné hlavy...
Na seminárske sme zvykali móresy –
Špirko mával na nás dosť časté ponosy
a na svojom tvrdom asketickom lôžku
často kefu ostril na klerickú kožku.
Mrzelo ho veľmi, že z klerikov ktosi
chodí o polnoci do záchodu bosý
a jeden potajme – dodali sme k tomu –
do Národného vraj zabehuje domu.
Z lásky k Pánu Bohu a z lásky k národu
udržiavali sme si dobrú náladu,
aj k teológii riadne sme pričuchli,
a tak sa nám rôčky v seminári šuchli.
Keď po štyroch rokoch kňazskú dráhu túto
nastupovali sme – bolo nám aj ľúto,
za tým seminárskym životom a chlebom,
ktorý tak srdečne zbližoval nás s nebom.
Tvoje prvé miesto – kaplánska puberta –
začala v Prievidzi – u Ema Schuberta.
Robil si tam dojem – tak Eman spomína
a odrazil si mu veľa vody z mlyna.
Z Prievidze do Brezna šiel si na móresy –
tam prísny Šimuni česal Ti vše vlasy,
a potom nás stihla v Prahe vojenčina,
kde tiež často bola vydarená psina...!
bol to podarený v tom Karlíne podnik:
Kišš, Toma a Nikl – aj Šulek „svobodník" –
vojenskému nás tam učili móresu
a dali nám neraz poriadne do dresu...!
Potom Ťa na chvíľu privinula Ľupča –
BÚ Ťa preháňal ako malé chlapča:
do Martina šiel si – ale len nakrátko –
a vrátil sa opäť, keď odišiel Zaťko.
Potom do Badína – ako správca fary –
sotva dobrovoľne – skôr na rozkaz vari –
ale dlho si tam nenechal onucky,
lebo Ťa vytlačil Tonko Zárevúcky.
Keď si tak okúsil jablká i plánky,
ako expositus šiel si do Ulmanky,
ale o dva roky – keď už riedla štica –
vyslobodila Ťa lepšia Moštenica.
Ako si sa tam mal a čo si tam zažil,
občas si sa potom prezradiť nám snažil,
keď na túrach v Tatrách plynuli dni kľudné
a v spomienkach žili vojnové dni trudné.
Na dôkaz, že ešte rád Ťa má Ježiško –
uvoľnil Ti miesto pán monsignor Šiško,
dostal si sťa léno Horné Opatovce,
aby si tam pásol dobré i zlé ovce.
Náladu Ti kazil ten plyn z hlinikárne,
ktorý Opatovce zničil ordinárne,
a tak si zas dostal farnosť celkom novú –
tú tvoju terajšiu, vrchársku Hriňovú.
Šiesty rok užívaš tunajšiu dobrotu,
práce máš cez hlavu a s ňou veľkú psotu,
máš pekné bývanie, auto aj kaplána,
nuž, môžeš si spievať z večera do rána...
Nechystaj sa teda na penziu ešte,
drž sa svojho miesta ako klinca kliešte,
aj keď Ti kapláni robia zavše prieky –
to už tak vždy bolo, aj bude naveky.
Čo Ti ešte, Ferko, povedať mám k vôli..?
Pracuj svedomite na tom Božom poli,
nezahadzuj flintu predčasne do žita,
vieš, ako si žatva robotníkov pýta.
Z tých, čo sa náhlive hnali do penzie,
priveľa už v chladnej, vlhkej zemi hnije.
Ak nechceš putovať privčas k nebies bráne,
nuž, neskladaj svojho povolania zbrane.
Veď aj my ostatní, kamaráti Tvoji,
chceme zopár rôčkov ostať ešte v boji,
kým sily vystačia a zdravie nám slúži –
ako vytrvalí bojovníci Boží.
Nuž – nech Ťa Boh živí – Ferinko náš milý
a nech Ti do práce dá chuti a sily,
aby si v záujme nesmrteľných duší
aj ďalej pracoval a žil jak sa sluší...
Tvoj verný vždy Náco z Novej Bane
__________________________________
Vysvetlivky: Ulmanka /dnešná Uľanka/
Náco z Novej Bane – dp. Ignác Tonhäuser