Myslíte si, že vo väzeniach sú len zločinci? Ľudská spravodlivosť má jedno oko slepé a druhé trpí poruchami zraku, v dôsledku ktorých vidí ťavy tam, kde sú mračná, alebo si pomýli hada s rozkvitnutým konárom. Súdi chybne. Ba ešte horšie, pretože ten, kto ju uplatňuje, často úmyselne vytvára dymové clony, aby videla ešte horšie.
Ale aj keby všetci väzni boli zlodeji a vrahovia, nie je správne, aby sme sa my stali zlodejmi a vrahmi tým, že by sme im svojím pohŕdaním vzali nádej na odpustenie.

Úbohí väzni! Neodvážia sa pozdvihnúť zrak k Bohu, lebo sú zaťažení svojím zločinom. Veru, majú reťaze skôr na duchu, než na nohách. Ale beda, ak nedúfajú v Boha! K zločinu voči blížnemu pripájajú hriech, že nedúfajú v odpustenie.

Väzenie, ako aj smrť na dreve kríža je odpykaním zločinu. No nestačí za vykonaný zločin zaplatiť dlh len ľudskej spoločnosti. Musí sa tiež, a to hlavne, zaplatiť dlh Bohu za odčinenie hriechov a pre dosiahnutie večného života. A kto sa búri a zúfa, ten odčiňuje vinu len voči spoločnosti.

K odsúdencovi a väzňovi nech prichádza láska bratov. Bude to svetlo v temnotách. Bude hlasom. Bude rukou, ktorá ukazuje do výšin, kým hlas povie: "Moja láska ti vraví, že aj Boh ťa miluje, ten, ktorý mi vložil do srdca túto lásku k tebe, nešťastnému bratovi." A svetlo mu umožní uvidieť Boha, milostivého Otca.

Vaša súcitná láska nech ide s väčším motívom utešovať mučeníkov ľudskej nespravodlivosti. Tých úplne nevinných, alebo tých, ktorých krutá sila dohnala zabíjať. Vy nesúďte ani tam, kde sa už odsúdilo. Vy neviete, prečo človek mohol zabiť. Neviete, že často ten, ktorý zabije, je len mŕtvy človek, automat zbavený rozumu, pretože nekrvavá vražda mu zbabelým podvodom odňala rozum. Boh to vie. A to stačí. V budúcom živote sa mnohí zo žalárov, mnohí, ktorí zavraždili a kradli, nájdu v nebi. A mnohí, ktorí sa javili okradnutí a zavraždení, sa ocitnú v pekle, pretože v skutočnosti praví zlodeji pokoja, cti a dôvery druhých, praví vrahovia srdca, boli oni - pseudoobete. Obete iba preto, lebo boli napadnutí ako poslední po tom, čo oni celé roky potichu a v skrytosti napáchali. Vražda a krádež sú hriechy. Ale ten, kto navádza druhých na hriech, no neľutuje to, bude potrestaný prísnejšie ako ten, kto zavraždil a kradne, lebo ho k tomu priviedli druhí, no potom to oľutuje.
Preto buďte súcitní k väzňom a neposudzujte ich. Pomyslite si vždy na to, že keby mali byť potrestané všetky vraždy a krádeže ľudí, iba málo mužov a málo žien by nezomrelo v žalároch, alebo na popravisku.

Ako sa volajú tie matky, ktoré počnú a potom nechcú priviesť na svet plod svojho lona? Ó, nehrajme sa so slovami! Nazvime ich úprimne pravým menom: Vrahyne. Ako pomenujeme tých, ktorí kradnú dobré meno a spoločenské postavenie druhých ľudí? Jednoducho tak, čím sú: Zlodeji. Ako sa volajú tí mužovia a ženy, ktorí cudzoložia, alebo trýznia členov svojich rodín až natoľko, že ich doženú k vražde, alebo samovražde, a ako tých, ktorí vládnu na zemi a doženú svojich poddaných do zúfalstva a cez zúfalstvo k násiliu? Toto sú: Vrahovia. A teda? Nikto neuteká? Vidíte, že žijeme bezstarostne medzi týmito zločincami, ktorí ušli spravodlivosti, ktorí obývajú domy a mestá, otierajú sa o nás na uliciach, spia v tých istých hostincoch ako my a delia sa s nami o jedlo.

A predsa, kto je bez hriechu?

Keby Boží prst napísal na stenu miestnosti, kde sa rodia myšlienky človeka - teda na čelo - , obviňujúce slová o tom, čo ste boli, ste a budete, len málo čiel by nieslo slovo "nevinný" napísané svetlým písmom.

Na ostatných čelách by bolo napísané zeleným písmom "závisť", čiernym "zrada", či červeným "zločin",a tiež slová "cudzoložníci, vrahyne, zlodeji, zabijaci".

Takže nebuďte pyšní, ale milosrdní k svojim bratom, ktorí mali ľudsky menej šťastia, než vy, sú v žalároch a pykajú za to, za čo vy nepykáte, za tú istú vinu. Bude to prospešné pre vašu pokoru.

(Evanjelium, ako mi bolo odhalené, Mária Valtorta - Reč o skutkoch telesného a duchovného milosrdenstva, úryvok)